Milí priatelia! Babka mala v záhrade ruže. Voňali na veľkú diaľku. Zlietali sa k nim včely, ale aj muchy a iné miniatúrne zvieratá sa nimi chodili kochať. V ich tôni spával kocúr. Ovinul sa chvostom a blúdil po cestách mačacích snov. Keď sa vyspal, ponaťahoval sa a ňufákom sa ich dotýkal. Rovnako ako kocúr, i ja som ich rád chodil ovoniavať. Vždy som si odtrhol zopár lupeňov a dal si ich do vrecka. Každá ruža bola iná, všelijako pokrútená, mala hrubú, neforemnú stonku a veľké tŕne. Keď babka zomrela, aj tie voňavé ruže kamsi zmizli. Zrejme žili iba vďaka nej. Po rokoch, keď som mal gavalierske obdobie a začal som sa zaujímať o to, čím ohúriť dievčatá, dostal som sa k ružiam opäť. Lovil som ich v kvetinárstvach. Či v zime, či v lete, mali ich vždy. Ruže ako lusk. Všetky ako jedna, rovné a krásne. Mali decentne malé, jemné tŕne, obrovské hlavy s pevnými lupeňmi, štíhle drieky. Skrátka, boli a sú exkluzívne. V niektorých predajniach vám ich pokropia vodou, aby boli orosene svieže a vyzývavé. Taká ruža či kytica ruží zaručene ohúri. Zabodujete ňou. Napriek všetkej dokonalosti sú však tieto ruže kaliky. Patria medzi veci, ktoré ma sklamali v živote najviac. Akokoľvek krásne vyzerajú, akokoľvek sú exkluzívne a drahé... Milí priatelia, tie ruže nevoňajú! Nemožno im to vyčítať. Lebo tieto kvety sú len produktom doby a odzrkadľujú naše životy, naše túžby, naše predstavy o kráse, dokonalosti, univerzálnosti. Aby bolo všetko lesklé, pekné, proporčne vyrovnané, dokonalé a fajnové. A keď to také je, keď sa škatuľa dotiahne k dokonalosti, nemáme do nej čo vložiť. Máme formy, nemáme obsahy. Ktovie dokedy sa navzájom budeme obdarúvať prázdnymi škatuľami. Dúfam, že to nebude trvať dlho. Tie babkine pokrútené ruže mi skutočne chýbajú.
