Vyhľadávanie
Milí priatelia! Mne sa už nechce čítať prózu pre dospelých. Dostávam knihy, kupujem si knihy, vkladám ich do police, obzerám, ale nečítam. Niekedy som ich hltal. Rozprával som sa o nich s priateľmi, aj som na ne písal recenzie. Dnes som prejedený. Možno je to len rezignácia z bezmocnosti, pretože nikdy neprečítam všetky dobré knihy sveta. Podvedomie usúdilo, že nemá zmysel sa o to ani pokúšať. Moju nechuť k čítaniu možno znásobila záplava beletristického braku, ktorá ma prenasleduje. A možno nejde o nič iné, iba o lenivosť.
V takýchto chvíľach všeobecnej čitateľskej rezignácie sa utiekam k rozprávkam. Čítať musím, to sa vie. Permanentne sa vraciam k najobľúbenejšej rozprávke z detstva – Nevedkove dobrodružstvá od Rusa Nikolaja Nosova. Čítať sa dá iba do polovice, potom je to nuda. Ktosi kdesi písal, že je to rozprávka výsostne komunistická, ktorá mala u detí budovať družstevného ducha. Niečo na tom bude, hlavne druhá časť je taká, ale inak je to perfektná knižka. Psychológovia dokážu zanalyzovať osobnosť človeka na základe jeho najobľúbenejšej rozprávkovej postavy. Nech sa páči, tu je odpoveď na všetky moje problémy – Nevedko.
Stále hľadal to svoje miesto v Kvetnom meste. Chcel byť maliarom, potom hudobníkom a tiež básnikom. Niekedy ho za jeho tvorbu zbili, inokedy mu zo zadku ťahali triesky. Nevedko svojou metaforickou priamočiarosťou vždy všetkých urazil. Nik okrem neho nemal zmysel pre neštandardné veci. Keď sa rozhodol, že bude básnikom, zložil aj tieto verše: „Vševedko išiel cez riečku, preskakoval tam ovečku.“ Na to Vševedko vykríkol, že je to výmysel. Nevedko sa bránil, že je to kvôli rýmu. „Ty budeš kvôli rýmu skladať o mne kadejakú nepravdu?“ vzbĺkol Vševedko. Na to Nevedko odpovedal: „Načo mám skladať pravdu? Pravda je aj tak.“
Milí priatelia! A možno je v tej literatúre pre dospelých príliš veľa výmyslov, ktoré sa hrajú na pravdu. Radšej teda ostávam v detskom svete, kde je možné všetko.
