Panta rhei

Knihe tmy básnik Michal Tallo reflektuje univerzálne otázky, akými sú hodnoty a smerovanie ľudstva, dynamická povaha života i človeka, (ne)možnosť voľby, ale aj tému eschatológie.

Básnik Michal Tallo vstúpil do literatúry už v roku 2016 debutom Antimita a po dvojročnej prestávke boli pod názvom Delta (2018) uverejnené jeho ďalšie texty. Poézia tohto autora voľne nadväzuje na tradíciu textovej generácie, ktorá v slovenskej literatúre ešte v 90. rokoch nastolila a výraznejším spôsobom i rozvinula princípy postštrukturalizmu a dekonštruktivizmu.

V menovaných zbierkach bola pritom – v zjavnejšej alebo skrytej podobe – badateľná lektúra odkazujúca k tvorbe Michala Habaja, Nóry Ružičkovej, Márie Ferenčuhovej či Kataríny Kucbelovej.

Uvedené prieniky však nie sú pre Tallov spôsob básnenia určujúce, keďže si „razí“ vlastnú tvorivú cestu, na ktorej sa podieľajú predovšetkým konotačné možnosti textov, resp. intermediálnych princípov bez primárne estetickej hodnoty (v prvotine zužitkoval podnety z oblasti informačných technológií, v druhej zbierke fotografické postupy) v kontaktoch s (nad)osobnou problematikou. Jeho básne nemajú kolážový alebo sebareferenčný rozmer ani ich nepresycuje veľkým množstvom intertextuálnych odkazov, ale hľadá možné spojivá medzi nastolenou témou a vyjadrovacími možnosťami iných (i neliterárnych) médií.

V súlade s týmto postupom sa potom rozširuje konotačné pole básní, ktoré sa otvárajú viacerým spôsobom čítania aj interpretácie, a prirodzene sa posúvajú i výrazové možnosti poézie. Vzhľadom na tri dekády, deliace súčasnosť od ponovembrovej etapy, by som už v tomto smere nehovorila o experimentátorstve v pravom zmysle slova (aké poznáme z textov Petra Macsovszkého a jeho súčasníkov), lebo ide, v kombinácii s inými prvkami, o relatívne ustálený rys súčasnej slovenskej poézie.

Expanzia konotácií

V prípade Knihy tmy (2022) nemožno hovoriť o zbierke v tradičnom ponímaní, lebo má podobu krabice, do ktorej sú vložené „dokumenty“ rozličných formátov i žánrových foriem (napr. zošit pripomínajúci modlitebnú knihu, súbor kariet-zápiskov, leporelo, list), pričom nelineárnu formu „knihy“ zvýrazňuje aj  dizajnové „odsadenie“ jednotlivých formátov („zrod“, „spevy a tance“, „po zemi“, „kniha svetla“).

Je bežné, že názvy zbierok i básní produkujú reťazce možných významov ešte predtým, než sa čitateľ do textu ponorí, no vnímam ako špecifikum, že celkový dizajn „knihy“, počnúc ostrým kontrastom medzi bielou a čiernou farbou, výberom typu i veľkosti písma až po umiestnenie viacerých názvov bezprostredne vedľa seba (resp. za sebou) spôsobuje neobvyklú expanziu konotácií.

Informácie uvedené na obale (meno autora i názov „knihy“) pripomínajú Braillovo písmo, prípadne nápisy vyryté do pevného podkladu (žeby boli básnickým odkazom súčasnej civilizácie?) farebne splývajú, takže zrakom ich možno odlíšiť len ťažko, no vernejšie ich zachytáva dotyk, hmatové impulzy. Táto technika korešponduje s konotačnou nasýtenosťou motívu tmy, no súbežne vstupuje do kontrastu i prekvapivých súvislostí s uloženými dokumentmi, kde biela farba doslova „preráža“ šedé odtiene, zvýznamňuje svetelný princíp („kniha svetla“) a kde jednotlivé názvy rozvíjajú možnosti ostatných zmyslov – zrak (svetlo), sluch (spev), taktilná skúsenosť (tanec, kontakt so zemou).

K univerzálny otázkam

Je zrejmé, že básnik v knihe zužitkoval symbolické významy, ktoré sú ukotvené v mytologicko-archetypálnych či kultúrno-náboženských vzorcoch ľudstva, teda pracoval s opozíciami (svetlo – tma, dobro – zlo, čistota – špina, zrod – zánik a i.) siahajúcimi až k prvopočiatkom ľudskej kultúry. Väzba na tento typ tradície môže pre literatúru, najmä s ohľadom na „predvídateľnosť“ ustálených obrazov i množstvo doterajších umeleckých riešení, znamenať riziko (buď smerovanie k epigónstvu alebo, naopak, k prehnanej snahe o „inakosť“), ale aj výzvu ku kreatívnemu gestu i triezvej selekcii existujúcich námetov.

Tallo sa na tento tenký ľad postavil s istotou – balans udržal tak (podobne postupoval aj v predošlých zbierkach vo vzťahu k intermediálnym zdrojom), že tradované predstavy využil ako rámce, do ktorých zasadil privátny svet subjektu (v tejto knihe viacerých hlasov –subjektov) i aktuálne civilizačné výzvy, aby postupne zosieťoval ustálené obrazy s potenciálom vlastného motivického i metaforického záberu.

Mám dojem, že v aktuálnej knihe sa básnik v porovnaní s predchádzajúcou tvorbou väčšmi presunul od reflektovania súkromných tém (najmä partnerského vzťahu) k takým univerzálnym otázkam, akými sú hodnoty a smerovanie ľudstva, dynamická povaha života i človeka, (ne)možnosť voľby, ale aj eschatologická problematika v individuálnom a predovšetkým celospoločenskom meradle.

Známe paralely

V textoch sa veľmi funkčne rozvíjajú inak i zo slovenskej poézie dobre známe paralely medzi emocionálnym svetom lyrického subjektu a jeho zmyslovo-telesným prežívaním, kde sa existenciálne stavy (strach, úzkosť, neistota, pocit izolácie, vnútornej vyprahnutosti, všeobecného ohrozenia a pod.) premietajú do výjavov psychickej či telesnej abnormality. Svet, ktorý sa vplyvom ľudského egocentrizmu rozpadá, korešponduje s fragmentarizáciou telesných častí i rozkladom psychickej rovnováhy, no apokalyptické vízie, odvíjajúce sa od snovo-fantazijnej perspektívy subjektu demiurga, v sebe nesú prostredníctvom hľadania ľudskosti a dobra i posolstvo nádeje, vieru v obnovenie celkovej rovnováhy.

Archetypálne, teda až bytostné prepojenie medzi subjektom a okolitým svetom, najmä kontaktmi so štyrmi živlami, mi vzdialene pripomína ranú poéziu Roberta Bielika, v ktorej mali apokalyptické prvky tesnejšiu väzbu na biblickú tradíciu, no takisto vychádzali z predstavy o svete ako jednotnom celku i o hrozbe jeho zániku pod vplyvom zla. Samozrejme, tento aspekt predstavuje u Talla len jednu zložku básnickej výpovede, lebo Kniha tmy má viacero voľnejšie alebo pevnejšie zviazaných rovín, ktoré môžu čitatelia vzhľadom na nelineárny ráz knihy rekonštruovať i ľubovoľne (okrem menovaných tendencií majú texty aj civilný rozmer, reflektujú každodennú skúsenosť).

Motív vody

Michal Tallo básnicky revitalizuje a individuálne dotvára najmä archetypálny motív vody, ktorý v súlade s posolstvom knihy predstavuje ambivalentný živel (živel zrodu/života i smrti/zániku). Do popredia sa preto dostáva kultúrne tradovaná predstava o smrti ako plavbe po vode (tzv. Cháronov komplex), ďalej jej obrodzujúco-očistný rozmer, ale aj vo frazeologizmoch uchované povedomie o plynutí vody v rozličných metaforických obmenách (napr. plynutie času, myšlienok, odplavenie emócií, vyplavenie sĺz a i.).

V autorových textoch spôsobuje voda „rozplývanie“ kontúr, mení sa na nestále formy (sneh, hmla), aby zvýraznila neurčitosť i neuchopiteľnosť života (texty sú pretkané obrysmi ľudí, kontúrami prostredia, rozmazanými detailmi, nejasnými stopami). Vytváraním napätia medzi „rozplývaním“ vecí (miznúcim, no pocitovo prítomným) a túžbou po dotyku (zhmotnením tvaru), ako aj uplatňovaním známych literárnych toposov (napr. jaskyňa, útes, ostrov), ktoré sú neraz priestorovou realizáciou emócií (evokujú prechod, zlom), autor posilňuje rozmer tajomna, no predovšetkým poukazuje na premenlivosť sveta i ľudského charakteru.

Fyzikálne vlastnosti slova

Zrod a zánik sa v básnickej koncepcii Michala Talla nerealizuje len cez „výpovede“ polyfónneho subjektu, cez záznamy ľudských skúseností, ale odkazuje aj na abstraktnejšiu, no v poézii priebežne (znovu)nastoľovanú problematiku, ktorou je vzťah medzi slovom (jazykom) a tichom/mlčaním.

Genéza slova sa úzko prelína so zmyslovo-telesným prežívaním skutočnosti (slová možno cítiť hmatom, subjekt dokonca rozlišuje ich fyzikálne vlastnosti, napr. teplotu), takže ich prítomnosť zanecháva na tele špecifické znaky. Tento postup by mohol evokovať príbuznosť s básňami Mily Haugovej či Dany Podrackej, ktoré vo svojej tvorbe komplexnejšie rozvinuli obrazné súvislosti medzi „zrodom“, utváraním sa písma a telesnou pamäťou, pôrodom. Koniec koncov, téma medziľudskej komunikácie, (seba)vyjadrenia či (ne)možnosti interakcie bola predmetom Tallovho záujmu už aj v predošlých zbierkach.  

Nová kniha Michala Talla má charakter intelektuálnej poézie – je určená čitateľom či čitateľkám, ktoré sa k literatúre stavajú procesuálne, teda majú vôľu objavovať, dopĺňať i prehodnocovať predostreté myšlienky, aktívne vstupovať do textov, aby ich prepájali so svojím skúsenostným komplexom. Je dobrou ukážkou toho, že aktuálnu problematiku možno (znovu)prehodnocovať prostredníctvom tradovaných kultúrno-umeleckých i filozofických predstáv a na tradíciu možno nahliadať cez perspektívu súčasnosti.

Apel, ktorý je zbavený moralizátorskej rétoriky i vyprázdneného spasiteľského gesta, nadobúda nový rozmer aj v aktuálnom spoločenskom dianí. Zdá sa, že umelecké sondy – štúdie o psychike človeka vo vypätých situáciách sa nikdy nestanú prežitkom – vari i preto sa kontúry minulosti rozplývajú, ale nevytrácajú sa definitívne.

 

Anna Bukovinová (1995)

V roku 2018 ukončila štúdium pedagogiky a slovenského jazyka a literatúry na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Za svoju diplomovú prácu Paradoxy motívu mlčania a motívu samoty v románe Janka Silana Dom opustenosti získala Cenu rektora UK. Je doktorandkou na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy FiF UK v Bratislave.

 

Michal Tallo: Kniha tmy

Banská Bystrica: Literárna bašta, 2021

 

Fotografie: Literárna bašta

  • Panta rhei - 0
  • Panta rhei - 1