Laco Novomeský: Básnické dielo, LIC 2005

Pri príležitosti storočnice narodenia Laca Novomeského /1904 – 1974/ vydalo Literárne informačné centrum kompletnú básnickú tvorbu básnika z celkom deviatich básnických zbierok, vrátane doteraz nepublikovaných juvenílií. Dôvodom pre tento počin bolo aj zaradenie Novomeského do kalendára UNESCO v rokoch 2004 – 2005 ako osobnosti, spoluvytvárajúcej európsku kultúru.

Ústredným motívom Novomeského hľadačstva bolo „hľadanie dobrého proti zlému“ na tolstojovskej platforme nenásilia. A to aj napriek tomu, že v rokoch 1951 – 1954 sa ocitol vo vyšetrovacej väzbe. Bol obvinený z buržoázneho nacionalizmu a v apríli 1954, v politicky zinscenovanom procese („Husák a spol.“) odsúdený na desať rokov väzenia. „Sedel“ v Leopoldove, Mírove a v Prahe na Pankráci. Vo väzení napísal okolo 4 000 veršov, ktoré boli väzenskými dozorcami zlikvidované. Niektoré z nich básnik – väzeň použil ako papier na šúľané cigarety pašovaného tabaku. Prežité zostalo v jeho pamäti, do ktorej siahal ako do prameňa vo svojej neskoršej tvorbe. Roku 1955 (22. 12.) bol podmienečne prepustený a do roku 1956 mal zakázaný vstup na Slovensko. Až roku 1963, po straníckej a občianskej rehabilitácii, sa vracia do verejného života a spisovateľskej obce.

Tvorba tohto významného slovenského básnika (podľa jeho druhej básnickej zbierky Romboid bol pomenovaný aj rovnomenný literárny mesačník), je nielen zaujímavým čítaním  „maturitnej otázky“, ale zároveň možnosťou podniknúť osobnú výpravu  za pomoci „pašovanej ceruzky“ do vnútra životnej cesty,  do ľudského osudu. Kompletné dielo básnika je duchovnou mapou, na ktorej sú zakreslené najdôležitejšie myšlienkové cesty a cestičky; raport z osobných porážok a okamihov prostého šťastia. „Sedem miest prejdeme a devätoro riek / na vlakoch premnohých s jediným životom“. /Zápis/ Na cestách, ktoré sú verejné a zároveň osobné, stretávame obrazy, ktoré sú odmenou na všetko odtrpené, podobné zlatej oblátke svetla nad rybou, plávajúcou v potoku (Octavio Paz). V Novomeského básnickej licencii to znie napríklad takto: „Zvečera nad hlavami smutných lámp / kníšu sa žiary gloriol. / Kto postál v tŕpkach pod nimi, / už za života svätý bol“. (Decembrová detská kresba)

Človek, ktorý nesie básnika, sa často krát musí oprieť napríklad o rieku Váh, na ktorú dovidel z okna Ilavskej väznice (už roku 1940 bol Novomeský krátko väznený v Ilave za zapájanie sa do ilegálnej činnosti) a oprieť sa o tečúci prameň, hadiaci sa krajinou. Hľadať a nachádzať istoty v tom, čo je súčasťou tela a slova vždy vtedy, keď sa dávame celí.

Vážme si slovenského básnika, ktorého tu máme a darujme mu svoju poklonu čítaním hoci len niekoľkých básní. Príležitosťou pre takýto hold je aj kniha vo vlastnej alebo školskej knižnici.   

                                                                                                         Dana Podracká