Patológia digitálneho spoločenstva

James Bridle: Temný novovek. Technológie a koniec budúcnosti

Preklad: Matej Laš

Banská Bystrica: Literárna bašta, 2021

„Vštepili nám vieru, že počítače vytvárajú jasnejší a efektívnejší svet, že redukujú zložité problémy, produkujú lepšie riešenia našich problémov a rozširujú pole našej pôsobnosti pri nakladaní s rozrastajúcou sa sférou skúseností. Čo ak to vôbec nie je pravda?“

Ak by ste na knižnom trhu hľadali knihu, ktorá vám zrozumiteľnou rečou dokáže sprístupniť realistický obraz technológií a ich moci vo vzťahu k svetu v globále, ale aj v rámci našej každodennosti, rozhodne treba siahnuť po Temnom novoveku. Táto kniha je priam nabitá otriasajúcimi postrehmi, ktoré možno tesať do skaly našej prítomnosti. Vytrhne vás z domnienky o tom, že ide o hrozby „ďalekej budúcnosti“. Nie, deje sa to dnes a všade...

Mohlo by sa zdať, že pôjde o ďalšiu moralizujúcu knihu, ktorá ponúka spasiteľské riešenie v podobe návratu späť do jaskýň. James Bridle, sám umelec, technológ a publicista, je však dostatočne bystrý na to, aby si jasne uvedomoval, že bez technológií je život ľudstva už viac-menej nemožný. Čo však v tejto novej existenciálnej situácii možné je, to je snaha a schopnosť uvedomovať si, že otázka technológií je fakticky otázkou povahy súčasnej moci. Solidarita a prežitie v temnom novoveku sú podľa autora možné len vtedy, ak si uvedomíme, že nie je možné porozumieť všetkému. Banálna myšlienka, poviete si, ale uvažujme o tom, aké množstvo „zaručených“ informácií a aplikácií riešiacich akýkoľvek problém nás obklopuje... Ich úlohou je ukázať nám a presvedčiť nás, že všetko je riešiteľné na pár kliknutí, že všetkému možno napokon plne porozumieť, len treba dostatok vhodných informácií. Tieto (a mnohé ďalšie) neviditeľné princípy sú vodou na mlyn nielen rôznym konšpiračným teóriám, ktoré lenivým (a hlavne vystrašeným) mozgom poskytujú jasné, instantné vysvetlenie toho, ako sa veci majú, navyše s nemenej významným pocitom spolupatričnosti prostredníctvom sociálnych sietí. Využívaním aplikácií bezmyšlienkovite poskytujeme o sebe množstvo informácií, ktoré obrovské korporátne firmy dokážu využiť nielen pri svojich marketingových stratégiách. No aj keď si sieť už odmyslieť nedokážeme, môžeme vnímať aj to, na čo sama poukazuje. Práve na to treba naše prosté inštrumentálne porozumenie technológiám doplniť o poznanie ich dejinného kontextu a bezprecedentných dôsledkov, ktoré so sebou prinášajú. Naučili sme sa technológie inštrumentálne používať, teraz je čas prebudiť sa z naivných predstáv o ich hodnotovej neutralite a pri ich využívaní začať konečne premýšľať kritickejšie. Napokon, to je úloha, ktorú moderná spoločnosť spokojne preskočila.

Veľký brat a nové náboženstvo

Autor sa snaží prostredníctvom metafory oblaku (cloud) zmapovať vývoj moderného výpočtového myslenia, pričom odhaľuje zaujímavé dejinné kontexty a prepojenia či medzi počasím a túžbou po jeho ovládnutí, alebo medzi takzvanými humánnymi zámermi a výpočtami simulácií výbuchu vodíkovej bomby, odohrávajúcimi sa vo výklade bývalého newyorského obuvníctva. Neraz čitateľa prepadne zmes pocitov absurdity, hnevu i fascinácie.

Komplexnosť fenoménu technológií je taká závratná, že niet žiadneho miesta na tvári Zeme, ktoré by ním nebolo zasiahnuté. Dokonca aj – a hlavne – psychika človeka je fatálne ovplyvnená. Sme náchylní automaticky vygenerovanú informáciu považovať za pravdivú, jasnú a priamočiaru a zbaviť sa tak akýchkoľvek pochybností. Zároveň sa však zbavujeme aj samotnej slobody rozhodovať sa. Čo je však nebezpečnejšie, toto automatizačné skreslenie formuje náš vzťah k svetu tak, aby sme ho automaticky vygenerovaným informáciám prispôsobovali. A to až do bodu, keď nedokážeme rozlíšiť realitu od modelu sveta. Predpokladáme, že automatizované stroje a ich výpočty sú neomylnejšie, pretože sú zbavené emocionality a psychologického balastu. Tento typ „prodigitálnych“ predsudkov je základným článkom našej náboženskej viery v stroje, ktorá technologickým a finančným gigantom pomáha budovať budúcnosť vyhovujúcu konkrétnym mocenským záujmom. Autor sa vôbec neostýcha osvetliť kauzy a prepojenia či princípy fungovania tých najpopulárnejších internetových platforiem, ako sú Google, Facebook, YouTube, Netflix a ďalších. Tieto spoločnosti „majú taký detailný prehľad o podvedomí divákov, že bývalé režimy by mohli len závidieť.“ (s. 165)

Svet vo vlečnej sieti algoritmov

Nie sú to len abstraktné problémy, naopak, neviditeľná sieť je hlboko zažratá aj do rovnako neviditeľnej klímy. Environmentálna kríza je prelúdiom k temnému novoveku. Ani tu nemá čitateľ šancu vydýchnuť si od miestami šokujúcich údajov. Človeku tu napadne myšlienka, či naša technologická vyspelosť nie je rafinovaným štádiom samoregulačného procesu darwinovskej evolúcie: „Atmosféra sa viditeľne plní oxidom uhličitým, ten zohrieva planétu a negatívne sa prejavuje na našej inteligencii.“ (s. 241)

Pri tejto sonde do doby neustálych technologických zmien autor neobchádza ani problém vedy, ktorá sa dostáva pod ekonomický tlak korporátov. Navyše, Bridle je vskutku veľmi statočný a poukáže jasne na to, že spoločensko-politický rámec podpory vedeckého výskumu ústi do produkcie bezprecedentnej ekonomickej moci a výlučného poznania pre firmy zo Silicon Valley.

Aby sme si uvedomili reálnosť neviditeľnej siete a banálny šat, ktorý pred nami na verejnosti nosí, vydal sa autor aj do terénu, aby zmapoval odraz patológie v globalizovanom digitálnom spoločenstve: nárast počtu parabolických antén pre mikrovlnný prenos, ktoré umožňujú napríklad vysokofrekvenčné obchodovanie, „záhadné“ správanie sa algoritmov na burzách, software ako zbraň, nové druhy terorizmu s globálnym dosahom, neurónové siete súkromných spoločností, ktoré predvídajú naše emocionálne reakcie. Samostatnou kapitolou na uvažovanie sú spravodajské agentúry a ich utajovaný technologický žargón, ktorý na počkanie rozleptáva občianske, ale aj ľudské práva všeobecne. To sú len črepiny zo sveta, v ktorom žijeme a ani si to plne neuvedomujeme. Skrytosť samotných technologických systémov je jedným z kľúčov prehlbujúcej sa sociálnej nerovnosti, v rámci ktorej sa dnes dostávame na úroveň 19. storočia. Automatizácia a robotizácia postupne zvyšujú útlak ľudských pracovníkov, ktorí sú potrební, kým ostávajú lacnejší než stroje. Všetkého do času.

Čistokrvný existenciálny otras

Bridlova kniha je budíček, ktorý nám pripomína, že v istom zmysle sme zbytočne spoluvinní, lebo podliehame výpočtovej logike, nepremýšľame a hlavne nekonáme racionálne v danej, potrebnej chvíli. Je to bludný kruh, pretože táto logika povoľuje konanie len za podmienok dostatočných dôkazov (ktoré sú vzhľadom na kvantá rôznych, manipuláciám prístupných informácií nemožné). Všetko je osvetlené, ale nič nevidíme. Výpočtová logika nás zahlcuje informáciami, ale aj falošným pocitom bezpečia. Naše agentstvo sa neustále znižuje. Rezignujeme frustrovaní a paranoidní.

Autor sa v závere snaží zachovať povzbudivý tón a sugestívne ubezpečuje, presviedča, že nie sme bezmocní. Lenže, pravdupovediac, čitateľ po jeho vskutku bravúrnom kriticko-analytickom výkone na predchádzajúcich 300 stranách asi sotva pocíti motivujúcu útechu. Skôr to bude údes, zhrozenie a čistokrvný existenciálny otras... Ale niečím sa predsa začať musí. A mali by sme dať na radu F. Kafku, ktorý už dávno vo svojom diele neopakovateľne zachytil „šifry“ automatizovaných systémov, keď odporúčal čítať práve takéto knihy – knihy, ktoré nás prebúdzajú ranou päsťou do lebky.

Eva Dědečková (1988)

Filozofka a publicistka. Vyštudovala filozofiu a dejiny filozofie na UPJŠ v Košiciach a na Univerzite Karlovej v Prahe. Pôsobí ako vedecká pracovníka na Filozofickom ústave SAV v Bratislave. Venuje sa fenomenológii, prednostne kozmologickej filozofii výchovy Eugena Finka a Friedricha Nietzscheho. 

James Bridle. Foto: wikimedia