Pavel Vilikovský - Vlastný životopis zla

Nové dielo Pavla Vilikovského (1941) sa časovo rozprestiera od 50. rokov minulého storočia po súčasnosť.

Jozefa Karstena, hlavného hrdinu prvej časti románu Krátka extrémna osamelosť Jozefa K., vyláka štátna bezpečnosť z malej rakúskej dediny do ruskej zóny Viedne, bez ťažkostí ho prevezú späť do Bratislavy a uväznia v konšpiračnom byte. Vydieraním, že majú v rukách Karstenovu manželku a synov, ktorí sa chystali emigrovať za manželom a otcom, nútia Karstena, aby spolupracoval, navštevoval svojich vplyvných priateľov v Bratislave a donášal na nich. Karstenov niekoľkodňový boj so zlom, v ktorom sa sám uchyľuje k používaniu rovnakých metód ako jeho väznitelia, sa končí tragicky.

Druhá časť románu Dlhá extrémna osamelosť Márie M. je rozprávaním učiteľa literatúry na dôchodku, ktorý študuje Goebbelsove denníky, hnaný úsilím dopátrať sa podstaty zla. Učiteľ (postava miestami prechádza do autorovho alter ego) sa rozhodne pátrať po osude dvadsať rokov nezvestnej Márie M.

Vilikovského román je o hľadaní podstaty zla, o strachu, na ktorom sme v socializme vyrástli, o našom pokrivenom obraze slobody – „pokiaľ ide o slobodu, v toho boha my neveríme, lebo sme ho nikdy nevideli“.

 

Pavel Vilikovský: Vlastný životopis zla

Nové dielo Pavla Vilikovského (1941) sa časovo rozprestiera od 50. rokov minulého storočia po súčasnosť.

Jozefa Karstena, hlavného hrdinu prvej časti románu Krátka extrémna osamelosť Jozefa K., vyláka štátna bezpečnosť z malej rakúskej dediny do ruskej zóny Viedne, bez ťažkostí ho prevezú späť do Bratislavy a uväznia v konšpiračnom byte. Vydieraním, že majú v rukách Karstenovu manželku a synov, ktorí sa chystali emigrovať za manželom a otcom, nútia Karstena, aby spolupracoval, navštevoval svojich vplyvných priateľov v Bratislave a donášal na nich. Karstenov niekoľkodňový boj so zlom, v ktorom sa sám uchyľuje k používaniu rovnakých metód ako jeho väznitelia, sa končí tragicky.

Druhá časť románu Dlhá extrémna osamelosť Márie M. je rozprávaním učiteľa literatúry na dôchodku, ktorý študuje Goebbelsove denníky, hnaný úsilím dopátrať sa podstaty zla. Učiteľ (postava miestami prechádza do autorovho alter ego) sa rozhodne pátrať po osude dvadsať rokov nezvestnej Márie M.

Vilikovského román je o hľadaní podstaty zla, o strachu, na ktorom sme v socializme vyrástli, o našom pokrivenom obraze slobody – „pokiaľ ide o slobodu, v toho boha my neveríme, lebo sme ho nikdy nevideli“.

 

Mama sa ma bála.

Dnes to už pomenujem takto priamo, bez obalu. Ako dieťa som mal iba pocit, že sa ma obáva dotknúť holou rukou. Cítil som, že ju pálim. Neraz som ju pristihol, ako ma tajne pozoruje s obavou v očiach. Pozrela sa na mňa, rýchlo odvrátila zrak a prežrela, čo mala na jazyku. Takto nejako, cítil som, sa bála aj otčima, a možno najviac sa bála Kamila. Tie dva strachy, z otčima a Kamila, boli také neznesiteľné, tak sa v nej svárili, že sa Kamila musela zbaviť. Nie, to si už vymýšľam, Kamil chcel odísť sám, a mame sa,

azda, dá vyčítať len uľahčený vzdych. Ale my s Macochom sme mali nad ňou moc, to je isté, hoci každý inakšiu. On určite bezprostrednejšiu, takmer hmatateľnú – akoby kdesi v kúte miestnosti ticho, s hlavou na labách ležal veľký čierny pes a z času na čas zastrihal ušami. Ja som zrejme nepredstavoval priamu, fyzickú hrozbu, bol som skôr živou výčitkou. Maminým čiernym svedomím, ako je mojím čiernym svedomím Ivica−Živica, ibaže ja sa na svoje čierne svedomie usmievam, lebo verím, že nič horšie, ako si myslím o sebe ja, si o mne nepomyslí. Ale tú moc nad mamou, spoločnú s Macochom, som cítil a považoval som ju za normálnu. Že to tak má byť, chlapi voči ženám, v rodine. Chachá!

Keď sme sa po dvoch rokoch vrátili od tety Eržiky k mame,

prišli sme na hotové. Toto je váš nový otec. Toto je váš nový domov, v byte na Palisádach. (Vraj po nejakej nemeckej rodine, ktorú odsunuli, tvrdil Kýbel.) Toto je vaša mama, stará, ale ako vymenená. Mama, ktorá sa nás ostýcha dotknúť, akoby mala špinavé ruky a zakaždým si ich najprv musela utrieť do zásterky. Alebo sme sa jej zdali špinaví my? Ako k tomu došlo, čo všetko sa medzitým odohralo, o tom sa u nás nehovorilo. Pološepky som raz či dvakrát začul spomenúť, že otčim sa kvôli mame zriekol skvelej kariéry. Kariéra, to bolo pre malé decko cudzie slovo, a potom to už zasa bolo dávno, načo vyťahovať staré histórie. Úprimne povedané, ani ma to nezaujímalo, postavenie hlaváča na colnej správe sa mi zdalo pre otčima dostatočnou kariérou – čo by chcel viac? Macoch sám o veci nikdy nehovoril, skrýval tú medzeru po vybitom zube za tuho stisnutými perami. Iba raz, keď sme spoza železného plota chvíľu sledovali, ako na dvore umeleckej priemyslovky hrajú dievčatá v telocvičnom úbore volejbal, si z ničoho nič so zvláštnym, napoly zasneným a napoly prefíkaným úsmevom povzdychol: „Keby si vedel, čo sme robili so ženami!“ Bolo to už v chôdzi, kráčali sme ďalej domov a ja som vtedy jeho slová vnímal len ako bežné figliarske žmurknutie medzi chlapmi, ale po rokoch som si neraz kládol otázku, kto asi boli tí „my“ a kedy, kde a čo to s tými ženami stvárali. Odpoveď sa už nikdy nedozviem.

Keď nám ho predstavili ako nového otca, podal nám ruku, najprv Kamilovi: „Evžen,“ a potom mne, zasa: „Evžen,“ akoby som bol nedoslýchavý, alebo ma nechcel o nič ukrátiť. Pamätám si to, lebo dovtedy si so mnou nijaký dospelý takto obradne ruku nepotriasol. V skutočnosti sa volal Eugen, Evžen bol zrejme – výslovne sa to nikdy nespomenulo – pamiatkou na pôsobenie v Čechách, podobne ako zopár napochytro do slovenského kroja napchaných českých výrazov, napríklad stará ochechuľa, správkáreň, pekné nadelenie či ksindeľ. Mama ho, toho stelesneného chlapa, ten mĺkvy balvan, oslovovala Žeňa, čo mi pripadalo komické, lebo v mojich očiach to bolo meno pre bytosť nežného pohlavia. My s Kamilom sme ho spočiatku volali „ujo“, a Kamil, ktorý si – ako staršieho ho nechali o tom rozhodnúť – ponechal pôvodné meno, vlastne pri tom zostal až do konca, až kým jedného pekného dňa neprepochodoval z ešte neobmurované Východného Berlína do Západného. Mňa si Eugen zakrátko osvojil, obdaroval ma aj svojím priezviskom, a tak som ho postupne, iste aj pod maminým vplyvom, začal nazývať „otec“. Bolo to skôr označenie funkcie v rodine, k dôvernejším osloveniam ako „ocko“ či „tato“ nikdy nedošlo. Macoch, a hotovo.

Kamil s Macochom mali zvláštny, „korektný“ vzťah. Rešpektovali sa navzájom. Kamil nebol spurný, neprovokoval, neutrúsil jedinú kritickú poznámku ani za otčimovým chrbtom, naopak, usiloval sa ako človek na návšteve uhádnuť a dodržiavať aj nepísané či nevyslovené domáce pravidlá. S vlastným menom si, dalo by sa povedať, založil aj vlastnú jednočlennú rodinu, a do našej sa nemiešal. Macoch zasa mlčky toleroval tento tieň v byte, napriek maminým pochybnostiam mu ako jedinému vyčlenil aj samostatnú izbu a podporil jeho úmysel pokračovať vo vzdelávaní mimo Bratislavy – možno sám navrhol „porcelánku“ (dodnes neviem, či to bolo učilište, alebo priemyslovka) v Karlových Varoch, lebo v Čechách Kamilovo priezvisko nevyvolá takú pozornosť. Možno dokonca využil aj nejaké svoje staré známosti, to všetko šlo ponad moju hlavu. Z Varov Kamil ešte občas napísal mame stručný jednostránkový list, ale keď sa počas exkurzie do družobného východonemeckého Meissenu záhadne vyparil, dlho sme o ňom nič nevedeli. Až po niekoľkých rokoch poslanie nám, ale tete Eržike po nemecky písanú pohľadnicu bez spiatočnej adresy. „Šiel za svojím otcom,“ konštatovala mama bez trpkosti, akoby s tým bola uzrozumená. Aj za mojím, nie? pomyslel som si, ale nahlas som to nevyslovil – veď ja som dostal druhého, nového a lepšieho. Niekedy v tom čase som si začal v duchu predstavovať archetypálnu biblickú scénku, návrat márnotratného otca – že zazvoní pri dverách, nevojde dnu, len sa opýta na mňa, a keď prídem, kajúcne prizná svoju chybu a vyzve ma, aby som odišiel s ním. Bol by som ho poslúchol? Asi áno, ale vykŕmené teľa by som na jeho počesť nezabíjal. Otec sa v tej predstave podobal na herca Massima Girottiho, ktorý hrával hlavné úlohy v talianskych neorealistických filmoch.

Mama mala Macocha rada, asi, myslím si dnes. Dnes si myslím, že ho azda aj milovala, ale stále s takou obavou, po očku vrhaným pohľadom: Stačí to? Neujde mi aj tento, nenechá ma zasa samu? Na hovno, taká ustráchaná láska, závislá od cudzieho metra. Myslím si, že najmä preto prišla na svet Naďa, ako záloha; po jej narodení sa mi mama zdala menej na ihlách, akoby si konečne trúfla sadnúť na stoličku celým zadkom, ale to možno bolo iba tým, že pribrala, alebo že jej popri materinských starostiach zostávalo na strach menej času. Tešilo ju, myslím, aj to, že dieťa je dcéra, oveľa bližšia príbuzná ako nejakí chlapi či už v malom, alebo veľkom vydaní.

Macoch... jeho vzťah k mame, keď som o tom v puberte párkrát uvažoval, bol pre mňa väčšou záhadou. Na pohľad, vizuálne sa mi mama celkom páčila – niežeby som sa ňou pýšil, ale nehanbil som sa na ňu ukázať prstom: to je moja mama. Ako s kusom som s ňou bol spokojný, ale že by bola až taký kus, aby niekto kvôli nej obetoval kariéru alebo hocičo iné, to sa mi nezdalo. So siláckym pubertálnym cynizmom som si našiel vysvetlenie „asi

dobre trtká“, lebo ako panic som tú mysterióznu aktivitu všestranne preceňoval. Niežeby sa to dalo úplne vylúčiť, ale dnes si myslím, že mama predstavovala pre otčima cennú trofej, že v jeho očiach stelesňovala onen „vyšší“ svet naleštených parkiet, krištáľových lustrov a klavírov v salóne, ktorý sa usiloval zničiť, ale ktorý zároveň skryto obdivoval. Bolo to s ním asi podobné ako u mňa s tým trtkaním: preceňoval neznámo. Ale to sú všetko len dohady – keď spolu vydržali až do konca, mali sa iste radi, hoci každý po svojom.

Nech je, ako chce, mama mala zo mňa strach, a ktoré decko by odolalo takej lákavej hračke? Ja som sa na jej strachu vozil ako na sánkach, bicykloval som sa na ňom, privieral som jej ten nehmatateľný šiesty prst do dverí. Celé roky sme si nemohli pozrieť z očí do očí, lebo sme na seba vedeli; nemyslím len jeden na druhého, ale hlavne každý sám na seba. Iba keď som doštudoval a odišiel z domu, mama sa konečne nehanbila byť v mojej prítomnosti veselá a predvádzala mi, milému hosťovi, svoju šťastnú rodinku. Dokonca sa predo mnou občas Macocha aj dotkla, čomu sa predtým starostlivo vyhýbala, akoby telesnosť bola choroba, ktorú treba skrývať, malomocenstvo; aj Macoch jej predo mnou nanajvýš položil ruku na plece, nie dôverne, len ako keď majiteľ predvádza na výstave svojho psa.

K minulosti sme sa ani jeden nevracali. Nevracal sa k nej ani Kamil, keď som ho jediný raz, krátko po zamatovej revolúcii, navštívil v Bergisch Gladbachu, kde mal dom a malú špeditérsku firmu, ktorú viedol aj v pokročilom dôchodkovom veku. (Jeho „porcelánovú“ minulosť pripomínali iba šálky s modrým cibuľovým vzorom, z ktorých sme pili kávu.) V posledných rokoch, keď už mama bola chorá, začal jej zrazu okrem predtlačených vianočných pohľadníc posielať aj balíčky – hodvábny šálik, kožené rukavice (priveľké, dostala ich Naďa), plechovú dózu s kávou, kozmetiku a podobne. Myslím, že s tým nápadom prišla a aj prakticky ho uskutočňovala Kamilova nemecká žena – vlastne, som o tom presvedčený, lebo i mne sa pri návšteve venovala predovšetkým ona. Bola, povedzme to tak, na mňa zvedavejšia ako Kamil. Na toho, tak sa zdalo, ustavične, z každého kúta kývali pracovné povinnosti, takže sme v podstate strávili spolu iba jeden „šnapsový“ večer s jednosmernou premávkou: ja som sa vypytoval a on nad tými predlanskými snehmi len mával rukou. „Scheiss drauf“. Taký postoj asi môže mať motýľ k svojej húsenicovej minulosti. Jazyk sa mu trochu rozviazal iba pri ekonomických problémoch, ktoré prinieslo zlúčenie Východného a Západného Nemecka – musia odvádzať akúsi solidárnu daň či príspevok na vyrovnanie rozdielov v životnej úrovni, veľké hospodárske straty spôsobilo aj zrovnoprávnenie východnej a západnej marky, a vôbec, čert im bol tých „Ossies“ dlžen – ale to zase nezaujímalo mňa. Na otázku o otcovi som z jeho úsečných, vyhýbavých odpovedí vyrozumel, že sa mu po niekoľkých rokoch podarilo nájsť kohosi, kto sa s ním na Západe stretol, ale dotyčný vedel iba toľko, že otec zakrátko dokonale, bez stopy zmizol a nik už o ňom nikdy nepočul. Ponúka sa tu – podľa Kamila, alebo možno podľa toho neznámeho známeho – jasný záver. „Tvoj otec, chlapče,“ povedal mi Kamil, akoby on mal iné− ho, „bol špión. Pokiaľ by si ešte mal nejaké ilúzie.“ Či už špehoval v Československu pre Američanov, a tí ho po príchode na Západ odlifrovali do Štátov, alebo ho na Západ vyslali Rusi, a tí sa mu postarali o novú kryciu identitu, v Kamilových očiach, aspoň v jeho dnešných očiach solídneho nemeckého podnikateľa, to vychádzalo na jedno. Pochybná existencia, založená na lži. Azda aj z toho sklamania prijal pri sobáši namiesto svojho slovansky znejúceho priezviska poctivé nemecké priezvisko svojej ženy, Lautmann: vybojoval, presadil si meno, a ukázalo sa, že vnútri je červivé. Čo s ním? Len vypľuť.

Ale Kamil nie je dôležitý. Cudzí človek, istý Lautmann, a aj ja som bol pre neho v podstate asi len ďalší Ossie – taký lepší, lebo mu nezostanem dlho na krku. Niežeby na mne skrblil, keď ma ráno vypravoval na prechádzku po Kolíne, vypchal mi vrecká markami, so ženinou pomocou vymenoval pamätihodnosti a múzeá, ktoré by som si mal pozrieť, ba nasmeroval ma aj na slušnú  reštauráciu, kde sa dá dobre najesť, ale na tretí deň som sa rozlúčil. Nemám mu čo vyčítať, jednoducho sme strávili svoj život každý v inom svete, a nemyslím tým len ten vonkajší. Zvláštne, ako mi Kamil pripomínal Macocha – nie výzorom, Kamil je vyšší a chudší, ale akousi mlčanlivou zaťatosťou, odhodlaním prežrieť džganec, ktorý mu ktovie odkedy trčí v hrdle. Koľko ho asi stálo námahy, kým sa naučil vyslovovať hlásky p, t, k s prídychom, takým drobným prsknutím na konci! Dnes tie hlásky, všimol som si, vyprskáva aj v slovenčine, a ani si to neuvedomuje. Mne sa Kamilova nemčina zdá dokonalá, ale pri jeho tmavšej pleti mu iste občas na ulici alebo v krčme nejaký rodený Nemec vynadá do Turkov. Nie, nemám mu čo závidieť, no nie som mu ani nič dlžen.

Dlžobu, ak už, cítim voči mame. Nemrzí ma, že som jej nepomohol doopatrovať Macocha, nebýval som v Bratislave a bol to koniec koncov jej muž, nie môj. Roky ho trápil žalúdok, ale znášal to statočne, bez lekárskej pomoci, lebo chlap má povinnosť byť zdravý a je to len otázka pevnej vôle. Napokon, keď už vycivený a podťatý (nahlas to nikdy nezaznelo, možno mame diagnózu ani neprezradili, ale odhadujem, že šlo o rakovinu) striedal nemocničné lôžko s domácou posteľou, mama sa o neho obeta− vo, bez jediného slovka ponosy starala. Myslím, že takého bez vládneho ho mala najradšej, konečne mohla byť k nemu priam bezočivo nežná. Po jeho smrti, akoby si až teraz mohla dovoliť ten luxus, sa rozchorela aj ona: koxartróza, takže chodila iba o paličke, a haprovalo jej i srdce. Mama bola vlastná, ale ani jej som sa nestíhal veľmi venovať. Nechal som to na Naďu, veď ona bola poruke, a ženám to aj lepšie pristane. No a keď jej muža povýšili a odsťahovali sa do Prahy, vzali mamu k sebe. Tam som ju zašiel navštíviť len dva, trikrát do roka, na narodeniny a okolo Vianoc či Veľkej noci, ale ani to si nevyčítam, bola v dobrých rukách a zanedlho sa aj tak pobrala na druhý svet. Dobre pre oboch, myslím si, pre ňu aj pre Macocha, že sa pominuli ešte pred pádom režimu, do ktorého sa, hoci každý z opačnej strany, usilovali vsúkať toľké roky a s takou námahou, že im na iné ciele nezvýšil čas ani sily – museli by mať pocit, že ich vlastný život na nich vyplazil jazyk. Ak ma niečo mrzí, je to tá dlžoba, že som sa mamy nikdy, ani v jej starobe neopýtal na to, čo bolo. Nemyslím len na nejaké príhody z môjho či jej detstva, ale na celé mamine dejiny: s akými predstavami sa vybrala do sveta, aké predsavzatia... veď predsa nebola len manželka a matka, bola človek, nie? Ona sama sa mi nikdy nezatúžila zdôveriť, a ja som ju nikdy, ani nemou otázkou v očiach, k zdôvereniu nevyzval. Nikdy sme sa nepozhovárali o jej strachu, napríklad. Zo všetkých svojich radostí sa priznala len k radosti nad včeličkou, ktorú priniesol Nadin Miloško zo školy, zo všetkých bolestí len k bolesti bedrového kĺbu. Nikdy, nikdy som si nevypočul jej vlastnú verziu vlastného života, z jej vlastných úst. Je strašné, že bola, že už navždy bude vedľajšou vetou v cudzích príbehoch, a ešte strašnejšie je, že sa s tým bez reptania uspokojila. Jediným jej protestom azda bolo, že jedného dňa zmizla a nikdy viac sme ju nevideli. Zostala po nej len hŕbka šatstva a nehybných údov. Skurvený svet!