Pavol Strauss: Sme mocnejší než čas

PAVOL STRAUSS (1912–1994 Nitra) – chirurg, spisovateľ a humanista – sa už ako gymnazista horlivo zúčastňoval na podujatiach povestného samovzdelávacieho krúžku M. M. Hodžu.

Do literatúry vstúpil po nemecky napísanými zbierkami veršov: Die Kanone auf dem Ei (1936) a Schwarze Verse (1937). Eseje Všetko je rovnako blízke i ďaleké (Kaleidoskop z cesty po Švajčiarsku) vyšli roku 1946. Nasledovala básnická zbierka Mozaika nádeje a zbierka básní v próze Stĺpy (obe 1948). V päťdesiatych rokoch ho politicky prenasledovali a ako autora umlčiavali. Knihy esejí, meditácií a aforizmov Aforistické diárium (1960), Krížová cesta pre chorých (1964) a Postila dneška (1965) vyšli v Ríme. Eseje Zápisky diletanta (1968) a Zákruty bez ciest (1971) vyšli už na Slovensku, no nasledujúca publikácia Roztrhnutá opona (1972) opäť v Ríme. Ďalšie diela vyšli až po novembri 1989: Rekviem za živých (1991), Nádhera nečakaného, Úsmev nad úsmevom, Kvety z popola, Mozaika nádeje, Ecce homo, Tesná brána, A slovo rozdúchal duch (spolu s M. Rúfusom; všetky 1992). Posmrtne vyšli eseje Torzo ticha (1995), Život je len jeden (1996) a autobiografické návraty do minulosti Človek pre nikoho (2000). Vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov vychádza jeho denník z roku 1989 pod názvom Sme mocnejší než čas (Apokalyptické tiene), z ktorého prinášame ukážku.

 

Kto píše, ešte nie je spisovateľ. I každý žiak píše, i ten, čo spisuje, koľko má kto hydiny. Ten si to označenie najviac zasluhuje.

 Mnohí píšu, a nemajú čo povedať. To meno si zasluhujú tí, čo majú nové myšlienky, nové koncepcie na rôzne formy života, čo pozerajú novým spôsobom, z nových uhlov nový vid i na staré štruktúry života.

Rozprávačstvo je len rozprávačstvo, bez ponorenia do podstaty života. Lenže i rozprávačstvo môže byť také zladené a posúvané do takých polôh, že sa stáva živou a žitou myšlienkou. Kým sa tým nestane, je len špinením papiera.

 Len kto je k tomu zvnútra poháňaný, je spisovateľ. Kde sa začína vnútorná služba a neviditeľný nový rozvrh života? Len kde sa končí reprodukcia, začína sa produkcia.

(30. 5. 1989)

Niečo ma nutká denne niečo napísať. Papier je čiastočne zrkadlisko vnútorných pohybov i poryvov. I keď to nie sú svetoborné veci, pre svet vnútra sú malou reakciou na pohyb vnútra, smerom na impulz zvonka zo sveta diania i zo sveta čítania.

 Citlivým ľuďom stačí impulz, a ten dá do pohybu i vnútro iného. Často môžu byť i z malých impulzov väčšie pohyby a rozhodnutia. Dnešný človek sa neľahko pustí do 1 600 strán, i keď Marcela Prousta. Hoci ľahšie stroví Joyceovho Ulyssa. Hoci to nevzruší a nepohne vnútro čitateľa. Pre pisateľa je to iste určitý raison d’ętre. Vnútorné svety často nekolidujú s vonkajšími svetmi.

Pre rodinný život sú to neraz nežiaduce útržky času, i keď nezriedka len útržky. Takže to sú často ukradnuté chvíle pre aktivistov takzvaného skutočného života. Z tejto strany života často nie sme schopní uhádnuť, čo tu má a čo nemá význam.

(31. 5. 1989)

Niet koncov. Sú len prechody. Vita mutatur, non tollitur. Keďže vo všetkom je imanencia ducha, je vo všetkom aj imanentný vývoj, kde všetko tenduje k vyvrcholeniu v duchu.

Je síce svojbytnosť aj hmoty. Ale jej vnútorná tendencia je realizovať sa i vo svojej podstate smerom k sublimácii.

Nositeľstvo ducha by sa samo zrádzalo, keby nechcelo participovať i vo svojich rudimentárnych formách.

Takto stúpa svet po tisícročných stupajach k svojmu dovŕšeniu v definitívnom určení. To bude to najfenomenálnejšie stretnutie. Nepredstaviteľné ľudskému duchu, ale úžasný preddavok je, že to pripúšťa.

I čas je na tejto večnostnej stupnici zarátaný. I v tento najkrajší z mesiacov. Matka ustavičnej večnosti, drž nás.

jún

(1. 6. 1989)

Niet začiatkov. Len nie sme schopní vnímať, na ktorom mieste skutočnosti sa práve nachádzame. Veď všetko je prítomná skutočnosť.

Roztriedenie skutočnosti a jej úplné pochopenie je mimo dosahu nášho pochopenia. Ale všetko je tu, ustavične, i keď sme schopní vidieť, sledovať a pochopiť len nám dostupný úsek života i s jeho zákrutami, ktorý sa dá prijať nielen zmyslami, ale aj cez vnútornú rezonanciu našich duchovných tykadiel. Veď sme stvorení na obraz Boží.

A toho sa nám prichodí držať. Antropogenetické hľadiská nás nemajú mýliť. Stvoriteľské dielo je prvý stupeň hominizácie.

A na tom stojíme i pred predvídanou ultrahominizáciou. Vizionárske výlety do týchto končín sa začínajú i končia v nás.

Sú to predposledné stanice našich duchovných mutačných skokov. Rastieme, pretože tušíme ich rast v sebe, a tým sa realizuje tá mutácia.

(2. 6. 1989)

O všetkom možno diskutovať. Všetko možno rozanalyzovať a chcieť dôjsť múdro na jadro veci, na jeho podstatné úzadie. Niekedy sa veci najviac priblížime krátkym, jadrným aforizmom. Múdrosť nie je taká vážna vec, aby nás nevedela pohnúť k úsmevu.

A tak by som sa mal rozhodnúť denne niektorý z úkazov života v sebe prekontrolovať, či ide o etický, estetický alebo spoločenský a politický úkaz.

Je sviatok Božieho srdca.

Má Boh srdce? Môže mať. Možno však je všetko vo všetkom, v ktorom nič nemôže nebyť.

On je centrum všetkého. Je zabsolútnením lásky a milosrdenstva, a tak je srdcom, ktoré určuje tep sveta.

V jeho tôni je možný jediný rast duchovného i materiálneho obsahu sveta. Buď s nami!

(3. 6. 1989)

Čas nepodlieha skaze. Ani náhlenie ho neovplyvní. Zišlo by sa pre tento uponáhľaný svet vynájsť akumulátor na uskladnenie času.

Naša túžba je nádej v skrátenom vydaní. A naša trpezlivosť nie je len pacifikovaná agresivita, ale spoločenský výraz pokoja v duši.

Všetko si možno požičať, okrem času. A zvláštny je vzťah medzi vnútrom človeka a medzi časom. Sú tu aj protichodné úkazy.

Meditáciou a modlitbou sa čas nezmenšuje, naopak, po nich akoby bolo viac času, v ktorom sa výkony zlepšia, duchovné výtvory sa skvalitnia.

Tvorba vo všetkých umeleckých úrovniach je aj časovo determinovaná. Je aj všečasová tvorba. Vždy, aj hneď, aj čokoľvek. Je aj taká, ktorá na časovej lýre robí len arpeggiá. Je aj taká, ktorá vytvára konečný akord.

A nakoniec ti zmrzne čas na perách.

(4. 6. 1989)

Nie omylom sme sa zišli na tejto planéte. Nie omylom a len takzvanou náhodou sme sa postretali s ľuďmi.

Kde sú korene vzťahov? Všetko má pôvod v niektorej z oblastí bytia, ale tie sa prelínajú. A nič nemá dôvod v sebe. Treba vyhľadávať súvzťažnosti, pôvodné pohnútky a najmä pramene a hĺbky, z ktorých sa čo pohlo.

A tu naďabíme vždy aj na impulzy, i keď sa inkorporujú do determinovaných osôb a okolností a situácií. Korene sú vždy v hĺbke.

Kým sa niečo stane hmatateľným, prechádza rôznymi koordinátmi, kým príde do svojho definitívneho určenia. I dejiny prechádzajú rôznymi fázami, z rôznych utajených polôh, kým dôjdu do zjavných realizácií.

A tak sa schádzame, lebo sme sa mali zísť. A sme neraz šťastní, že sa to mohlo stať.

(5. 6. 1989)

Kontakty spriaznených duší sú často cestou poézie. A to je najkrajšia poézia. Ale poézia je všetko. I výtvarné umenie je poézia. Keď položíme hocijaký predmet niekde, a ak je v tom úkone láska, stáva sa umeleckým aktom.

A tak je fakt hľadania poézie naplnený chvíľou poézie. To nemožno analyzovať tak, že sa vyberieme na cestu hľadania lokality, kde vyviera, alebo kde sa tvorí. To miesto nie je utajené, i keď prýšti z oblasti tajomna.

Isté je, že tie zdroje sú vo vnútri človeka. Ale čo už vieme od takého nejednoznačného pojmu. Nevieme žiť bez priestorovej predstavy pri všetkom. A tak i pri tom našom vnútri. Ťažko je nám vžiť sa do niečoho prítomného, čo nepodlieha našim priestorovým mieram alebo psychologickým kategóriám.

Freud nás tiež pokazil s poschodiami vedomia a podvedomia. Ale tak, ako jestvuje svet nevidomých, existuje i svet nevedomých. A z tejto hĺbky pramení naše poverenie byť médiom.

(6. 6. 1989)

Neľahko vyjde slnko spoza chmáry. Ťažký je boj človeka s vlastným temnom. A preto si nemožno odsúvať nádej na veľmi ďaleké horizonty.

Toľko vrážd vo svete na dennom poriadku vo všetkých svetadieloch, civilizačné faktory na ústupe. Vo svete, do ktorého sa zrodila láska, zväčša príznaky opaku.

Z čoho len toľko príznakov vysychania dobra, z čoho len toľko strachov, úzkostí, frustrácií a odvratu od pokoja a istoty. Človek si nemôže sám pomôcť, nemôže čakať všetko len od seba.

Mnoho je skryté v človeku, ale nestačí byť kritériom všetkého. Opraty všetkého sa mu vyšmykli z rúk a nespolieha sa na absolútnu inteligenciu, ktorá je nad ním, ale i v ňom. A z tej anarifie, ktorú zo svojho nezvládnuteľného vnútra premieta do sveta, sú diskrepancie vo všetkých oblastiach sveta. Veľký hazard samoľúbosti spaľuje pradivo dobra a krásy.

 (7. 6. 1989)

My sme len prizma, v ktorej sa rozkladá lúč života. Ale každý má svoje miesto, svoje určenie.

Nik sa nevyšmykne z pridelenej úlohy. Ak sa jej nepodvolí, nastane rozvrat vnútorného prostredia. Nepriaznivé iskrenie, až po hranice výbušniny. A neprimerané emanácie až po deletérne vplyvy.

Šťastný, čo sa nebúri proti svojej úlohe. Čo nezabrzdí následky vlnenia, lebo to sú výsledky.

Život je vždy služba a obeta. Kto chce vládnuť, nie je ovládateľný tlakmi z vnútorných oblastí.

Ako sa voda búri, keď ju odrážame z prirodzených prienikov z húšťav náhod a bez výhod, tak sa vzpína prítok duchovných nevyhnutností, keď sa im nepoddáme.

Služba hlasu krásy, ktorá nutne, i keď veľmi lomene ústi v dobro, je podstatná služba životu. Kedysi som si myslel, že krása je predposledný schodík dobra.

(8. 6. 1989)

Všetky úkazy, i v človeku, majú hlbšie korene ako všetky postrehnuteľné impulzy. V rámci tej koncepcie, že všetko má presah v neviditeľných vlneniach a impulzoch, treba predpokladať, že vznikajú interferencie medzi reálnym hmotným svetom a realitou nami nepostrehnuteľnou.

Čo my vieme, v ktorých poschodiach sveta spoločenského a politického a v ktorých impulzoch v tej istej dobe vyskočili iskry z neviditeľných sfér a preskočili do vnútra nielen činiteľov, ale porúcali všetky bariéry ľudskosti, slušnosti a dobroty a etablovali sa nejakým vojenským konfliktom.

Tento princíp sa môže uplatniť i v celkom malých a prízemných sporoch, ale na druhej strane môžu sa pritúliť i čistí a vzácni ľudia. Ale to neplatí len pre priblíženie alebo odpudenie ľudí, ale môže sa uplatniť i v priereze všetkých ľudských kontaktov a nekontaktov. Sme stále v siločiarach ducha.

(9. 6. 1989)

Je radosť výraz harmónie duše? Isté je, že tu môže byť napriek všetkým neporiadkom vonkajšieho života. Takže tu priamy súvis medzi vonkajšou a vnútornou úrovňou nie je. Radosť je zrkadlisko duševného šťastia.

Tým je daný smer miesta jej genézy. Hoci sa nedá lokalizovať. Je to stav sochára, keď začína byť spokojný s dohotovenou sochou, hudobníka, keď v sebe počuje skladbu, ktorá je na papieri. To je stav básnika, ktorý po výtvore niečoho vie, že žriedlo vnútra ešte naňho čaká. Ako svätý Tomáš Akvinský počul po napísaní Summy hlas, ktorý mu pošepol: „Bene scripsisti.“

Radosť je sviatok duše, vyskakovanie toho najlepšieho v nás bez slov, bez spevu, alebo i s nimi. Zriedkavo podarená réžia, čo z nás robí jasavých a veselých. Smútky v kúte, pri spustených ústnych kútikoch. Predobraz víťazstva nad sebou.

(10. 6. 1989)

Zošúverili sa dni a zaškrípali v pántoch. Milé duše zavítali a odmotali klbko samoty. Veď nebola zlá, len neduhmi poprerývaná.

Rúfus, Haľamová, Kollárová, Rybák. A skonfrontovali sme si takmer neschodnú izolovanosť vnútra, utvrdili sa v istote svojho osudu média. Istota diktátu vnútra. Veď sme sa dopracovali na jeho okraj.

A tak je všetko dar. Oprávnene sa prvá knižka Mašenky takto volá. Táto mimóza z ríše ticha. Z krajiny, kde sa neviditeľne zrkadlia tisíceré osnovy myšlienok. Nevyčerpateľný zdroj nových pohľadov. Dlhodobý kňaz harmónie slov a myšlienok tohto národa. Jeho najväčšie bohatstvo. Odklínač jeho ostatných mýtických tajov.

(11. 6. 1989)

V živote sa stále stretávame s disonanciami, a nielen v hrobe. Pretože sa harmonický súlad našich orgánov, tkanív a telesných štiav predstavuje ako zdravie, nie sme akosi životom predestinovaní na súžitie s rozladeným.

A to sa nemusí týkať len našej organickej a funkčnej stránky, ale môže sa presunúť i do nášho vnútra. A toto naše vnútro je zvlášť vnímavé pre všetky druhy rozladenia.

Ale i pri veľkej kultúre hudobnej dochádza k stavu akejsi presýtenosti, a tu je zrod takzvanej modernej hudby, keď sa akceptujú aj disharmónie a vyhľadávajú sa nielen ako prejav kompozičnej neschopnosti, ale ako obraz vnútornej rozháranosti dnešného človeka, aj ako oživenie a dobový výraz podnikavosti nášho cítenia a vkusu.

To isté sa odohráva vo výtvarnom umení, ale aj v poézii, i z obavy pred vyhasnutím ostatnej iskry vnútra, no aj ako ohlas nekonečnosti vesmíru a nekonečnosti vesmíru duše.

(12. 6. 1989)

Medzi úplnou izolovanosťou a životom na výslní niet vlastne rozdielu. Život človeka je obrovský svet, hlavne vnútorných nezbadateľných rozmerov, ktorý sa o nič neodiera, ak si neohraničí vlastný rozlet.

Každý žije v predzvesti smrti. Všetko, i to najväčšie snaženie, sa končí hrobom.

Len kto si uvedomil ľudské určenie, závislé od sveta ducha, vie si vnútorné priestory rozšíriť premýšľaním, meditáciou, modlitbou a spája sa vedome so spojom medzi vnútrom človeka a Bohom, unesie ten náhly šok smrti. Nemal by byť taký poryv, žeby sa nepreniesol do tej duchovnej záhrady záhad, z oblasti prechodnej do neprechodnej.

Všetci sa obchádzame nevedomí a v mnohých spoločenstvách sa nepatrí túto problematiku čo i len nadškrtnúť. Treba pestovať neodôvodnený optimizmus bez objektívneho podkladu.

Poéziou vieme zaklopať na dvere tajomna. Ale nie každému bude otvorené.