Vyhľadávanie
József Demmel: „Ľudožrúť“ v Hornom Uhorsku. Príbeh Bélu Grünwalda
Bratislava: Veda, 2020
Zrejme niet v slovenskej národnej pamäti osobnosti, ktorá by zosobňovala maďarizáciu v jej najsurovejšej, a teda aj najnegatívnejšej podobe lepšie, než bol Béla Grünwald. Nie nadarmo bol v slovenskej spoločnosti dualizmu častým terčom satirických karikatúr a získaval tie najhoršie prívlastky. O to prekvapujúcejšia je preto skutočnosť, že na trhu doteraz absentovala analytická štúdia jeho činnosti i života.
Maďarský historik József Demmel, pôsobiaci v Historickom ústave SAV, je známy svojím priekopníckym prístupom k témam, ktoré sa na prvý pohľad javia ako dávno prebádané a v dejinách pevne ukotvené. Zrejme najväčší ohlas doteraz spôsobili jeho prelomové práce o osobnosti Ľudovíta Štúra. Jeho najnovší počin síce sleduje osudy človeka, ktorý je v širokej slovenskej verejnosti omnoho menej známou, ba až zabudnutou postavou, ale v schopnosti klásť otázky, aké dosiaľ nikto nepoložil a dostať sa vďaka tomu k zaujímavým a inovatívnym záverom, sa kniha o Grünwaldovi bezpochyby vyrovná prácam o Štúrovi.
Osobnosť má vždy viacero vrstiev
Hneď na úvod treba uznať, že do napísania kvalitnej a zaujímavej knihy samotná osobnosť Grünwalda priam zvádzala. Ako konštatuje Demmel, obraz, ktorý o ňom šírili slovenskí predstavitelia, totižto zďaleka nebol a nie je jedinou možnou interpretáciou života osobnosti, ktorá bola považovaná za kontroverznú už za svojho života. Pre maďarských politikov a maďarskú národnú pamäť stelesňoval vzdelanú politiku, ktorá presadzovala síce tvrdé, ale legitímne ciele národnej politiky. Zároveň bol Grünwald činný aj ako historik, ktorý sa nebál otvorene kritizovať minulé činy politických aristokratických špičiek. A potom tu bol aj Béla, tragický muž, ktorý svoj život ukončil samovraždou na brehu Seiny.
Na druhej strane, tieto vrstvy osobnosti a osobného príbehu síce pôsobia po prečítaní Demmelovej knihy ako jasné a čitateľ môže nadobudnúť pocit, že pri takomto základe sa kniha písala doslova sama, lenže majstrovsky vyskladaný obsah je v skutočnosti ukážkou kvalít autora. Napokon, veď tento príbeh, minimálne jeho značnú časť, mali historici k dispozícii už pred Demmelom. A predsa je prvou monografiou takéhoto charakteru až recenzovaný titul. Slúži teda autorovi ku cti, že sa nenechal vtiahnuť do plochej interpretácie, ale analyzoval Grünwalda plasticky, ako osobnosť v každej rovine životných činností a skúseností.
Kde sa končí racionalita a začínajú sa emócie
Vyššie uvedený obraz so sebou však prirodzene nesie jeden zásadný problém, ktorý Demmel aj sám pomenúva a ktorý je napokon jedným z hlavných východísk jeho knihy. Príbehy o Bélovi Grünwaldovi sú v rámci jednotlivých línií rozprávania často nielenže nekompatibilné, ale dokonca sa navzájom vylučujú. Porozumieť ich spoločnému základu a interpretovať ho tak, aby čitateľ dostal zmysluplnú a výskumom historických dokumentov podloženú verziu príbehu, nie je vôbec ľahkým remeslom. O to väčšmi treba recenzovaný titul oceniť a uznať, že Demmel nadväzuje na kvality svojich predchádzajúcich prác.
Jedným z častých omylov, ktorých sa historici dopúšťajú, a často neúmyselne a nevedome, je prílišná racionalizácia dejinných postáv. Dokonca, aj keď si pri práci uvedomujú dôležitosť poznatkov o tom, že drvivá väčšina zachovaných historických prameňov je výsledkom racionálnej činnosti, predsa sa stane, že podľahnú obsahu prameňov a pozabudnú na to, že historické osobnosti nemuseli konať vždy racionálne a emócie hrali v ich životoch a rozhodovaniach minimálne takú dôležitú rolu akú hrajú dnes.
Aj preto treba oceniť, že Demmel nezostal pri analýze vzťahu slovenských predstaviteľov ku Grünwaldovi a vice versa len v rovine politických pamfletov a strojených, hoci možno často ohnivo prečítaných prejavov. S jasným vedeckým zámerom venuje pozornosť napríklad aj v dobovom diskurze (skryto) pertraktovaným súkromným aféram Bélu Grünwalda. Práve na túto oblasť jeho života, Achilovu pätu, ako Demmel trefne podotýka, totižto často mierili útoky slovenských predstaviteľov a je na mieste predpoklad, že toto konanie do istej miery prirodzene ovplyvňovalo Grünwaldovu motiváciu k politickým krokom smerujúcim aj proti slovenským entuziastom. Ako píše Demmel, výskum klebiet, ktoré o Grünwaldovi kolovali, nie je analýzou ich pravdivosti, ale dôležitou otázkou v dobovom kontexte, teda či týmto klebetám uverilo Grünwaldovo okolie a ako ich šírenie ovplyvnilo jeho samotného.
Dobový a miestny kontext
Obdobne ako je pri analytickom prístupe k štúdiu dejinného pôsobenia jednej osobnosti potrebné zohľadniť diapazón jej sociálnych rolí a kontaktov, tak by bolo veľkou chybou nevnímať kontext doby a miesta, v ktorých pôsobila. Najmä to druhé občas zvykne v odbornej spisbe absentovať, ale Demmel už v starších prácach (napr. Panslávi v kaštieli) dokázal, že si je dôležitosti spoločenských, kultúrnych i politických špecifík jednotlivých hornouhorských žúp vedomý a zohľadnil ich aj pri práci o zvolenskom podžupanovi, ktorý dlhé roky pôsobil v Banskej Bystrici a okolí.
Čitateľa, ktorý nepozná staršie Demmelove práce, preto môže prekvapiť, že kniha sa nezačína obligátnym životopisným úvodom, ale sprvoti mu ponúkne podrobný exkurz do dobových reálií Zvolenskej župy, ktorá je po väčšinu času javiskom Grünwaldovho života. Práve preto sú aspoň základné vedomosti o spoločnosti a živote v tomto kuse krajiny doslova uholným kameňom v snahe komplexne porozumieť jeho úradníckemu a politickému pôsobeniu. Následne prirodzene dôjde aj na krátky úvod do rodinnej histórie, v ktorej upúta napríklad zmienka o tom, že to bol údajne Grünwaldov predok, kto nechal postaviť dodnes zachované hradby mesta Bardejov, kde rodina dlhé obdobie patrila medzi popredné meštianske rody.
Neuralgický bod dejín – tri slovenské gymnáziá
Jednou z najzaujímavejších pasáži môže byť pre bežného čitateľa bezpochyby časť venovaná zatvoreniu troch slovenských gymnázií v roku 1874. Aj Demmel konštatuje, že toto zatvorenie býva bežne v odbornej literatúre, nehovoriac o školskom dejepise a verejnej historickej pamäti, prezentované ako jednotný akt maďarizácie. Celý problém bol však omnoho komplikovanejší. Vo všetkých troch prípadoch sa proces zatvorenia pomerne zásadne líšil, hoci je pravdou, že gymnáziá spájali podobné atribúty, ale najmä, ani v jednom prípade nebolo problémom samotné vyučovanie v slovenčine.
Omnoho zásadnejšou otázku než vyučovaní jazyk bola osobná história ľudí, ktorí na gymnáziách učili, či mentálny a kultúrny svet ich absolventov. Problémom sa ukázalo angažovanie ľudí, ktorí boli aktívni počas revolučných rokov 1848 a 1849, a agitácia študentstva v prospech slovenskej národnej otázky, čo bol jav, ktorého si boli dobre vedomí aj samotní študenti a väčšina z nich tieto myšlienky s nadšením prijímala.
Niežeby rozhodnutie o zatvorení či násilnej zmene vyučovacieho jazyka nemohlo nastať neskôr. Demmel spomína nemecké školy, v ktorých k takémuto kroku došlo, avšak akt z roku 1874 mal skutočne komplikovanejšie pozadie. No a zásadnú rolu v ňom zohral aj hlavný hrdina knihy.
Obohacujúce čítanie
Záverom nemožno než konštatovať, že József Demmel svojím najnovším počinom pokračuje v trende, ktorý nastavil už predchádzajúcimi knihami. Čitateľovi ponúka výsledky poctivej vedeckej práce realizovanej moderným prístupom a odpoveďami na otázky, ktoré si dosiaľ nikto nekládol a pritom majú zásadný vplyv na pochopenie zložitých historických fenoménov. Napríklad aj na pôsobenie jednotlivca v dejinách a jeho možnosti ich ovplyvniť, či naopak, nechať sa nimi unášať. Zároveň sú však tieto nové poznatky prezentované v texte, ktorý sa ľahko číta a pokojne ho možno vnímať aj ako formu relaxu a hĺbania nad dejinami. Nejde o ten typ odbornej literatúry, ktorá skôr vyčerpá, než naučí.
Ako vyplýva z vyššie napísaného, recenzent knihu nemôže než odporučiť každému, koho zaujímajú kontroverzné miesta našich dejín, pričom za naše je, podľa mojej mienky, skutočne potrebné vnímať uhorské dejiny v celej ich šírke a hĺbke. Vzhľadom na vskutku pozitívny tón celej recenzie ešte považujem za vhodné, ba priam potrebné uviesť, že mám to šťastie byť kolegom Józsefa Demmela v Historickom ústave SAV. Závery, ktoré o hodnotenej knihe predkladám, však myslím úprimne a jej čítanie bolo pre mňa bez ohľadu na afiliáciu jej autora skutočným obohatením.
Oliver Zajac (1992)
Historik a publicista. Pracuje v Historickom ústave SAV. Spoločne s Branislavom Kovárom a Luciou Benedikovou zostavil titul Epidémie v dejinách. Ľudstvo v boji s neviditeľnými nepriateľmi (Premedia, 2020).
