Vyhľadávanie
John Steinbeck: Potulky s Charleym
Preklad: Martin Kubuš
Žilina: Absynt, 2020
Cestopisný román Potulky s Charleym (1962) držiteľa Nobelovej ceny (cenu získal pár mesiacov po uvedení tejto knihy) Johna Steinbecka vyšiel v slovenčine po prvý raz tento rok (2020), v preklade Martina Kubuša a s ilustráciami Filipa Horníka.
Hoci ide rozsahom o malú knihu (250 strán), je to plnokrvný dobrodružný autobiografický román, nie cestopisný denník, ale román v piatich častiach, ktorého východiskom, dejiskom aj cieľom je šestnásť tisíc kilometrov dlhá okružná cesta po Amerike v roku 1960. Východiskom, pretože okrem opisu cesty Steinbeck rád hovorí o svojej rodine, priateľoch, o iných cestách, ale najmä o sebe, a to v spektre od[DP1] toho, koľko meria, prečo a akú nosí briadku až po vlastné veľmi originálne názory, postrehy a myšlienky.
Žiaden don Quijote
Cestu podnikol autom, vlastne nie autom, bol to „trištvrtetonový pikap vhodný podľa možností aj do drsného terénu a na korbe domček … a v ňom dvojposteľ, sporáčik so štyrmi horákmi, ohrievač, chladnička i svetlá – všetko na plyn, a k tomu chemický záchod, šatník, komôrka a okná so sieťkami proti hmyzu“. (s. 9) Toto „auto“, ktoré má meno Rocinante (podľa koňa dona Quijota), je aj v týchto dňoch súčasťou múzea Johna Steinbecka v rodnom meste Salinas v Californii. Prečo začal cestovať? „Reč Ameriky som vlastne nikdy nepočul, nepričuchol som k tráve, stromom ani stokám, nevidel som kopce ani vodné plochy, nepoznal som farbu, ba ani povahu svetla.“ V čase, keď začal cestovať, bol už „zdravo známym“, a preto sa rozhodol nepoužívať skutočné meno – „... stanem sa putovným zrakom a sluchom, akousi priesvitnou ľudskou medúzou...“ (s. 9) Žiaden Don Quijote!
Jeho syn Tom v jednom z rozhovorov uvádza skutočný dôvod. Steinbeck vedel, že zomiera – chcel ešte raz vidieť svoju krajinu (ľudí, o ktorých písal, všetkých tých svojich hrdinov, chcel sa s nimi „zoznámiť“). S bratom sa čudovali, že ho manželka na takýto výlet pustila, pretože jeho srdce bolo vo veľmi zlom stave. Steinbeck zomrel v roku 1968 (8 rokov po svojom výlete).
Opísať všetko, čo sa dá
„Naša ozrutná krajina, Amerika, najsilnejšia spomedzi národov, liaheň budúcnosti, sa odrazu stáva makrokozmickým odrazom mikrokozmu známeho ako moja maličkosť.“ (s. 193) Steinbeck opíše všetko, čo sa opísať dá. Ak ide o stretnutie s ľuďmi, s gustom opíše, ako vyzerajú, čím sa živia, kde sa s nimi stretol, čo vypili, o čom sa rozprávali, aký mal z nich pocit. V motorestoch opisuje automaty, izby, jedlo, čašníčky, na cestách zase krajinu, stromy, pohoria, zvieratá, vzduch.
Sedíte na zadnom sedadle a pozeráte z okna. Sprevádza vás John Steinbeck. „(…) ešte nikdy som nevidel kraj, ktorý sa menil tak rýchlo, a keďže som to neočakával, každý nový pohľad mi oblažil dušu. Neviem, ako to tam chodí v iných ročných obdobiach – je možné, že sa ten štát letom len odporne vlní v rytme smradľavej páľavy a v zime možno šomre ako väzeň v mrazivej temnici…“ (Wisconsin, s. 119)
Literárny štýl diaľnice
V knihe, samozrejme, nachádzame oveľa viac ako len opis prítomnosti, napríklad demonštruje svoju zvedavosť a vnímavosť v detektívnej rekonštrukcii života a povahy obyvateľa hotelovej izby, v ktorej sa ocitol a celú ju prehľadal; inde sa nachádza miniatúrna filozofická poviedka, v ktorej hovorí o zážitku z Mohavskej púšte a kojotoch, ktorých životy mu patrili.
Alebo pasáž: „(...) každý štát má vlastný literárny štýl, ktorý cítiť v kratučkých pasážach na diaľničných tabuliach. Človek si príchodom do nového štátu okamžite všimne aj zmenu vo vyjadrovaní. Novoanglické štáty používajú úsečné príkazy v málovravnom štýle, slovami príliš neplytvajú, stačí pár písmeniek. Štát New York na človeka v jednom kuse vrieska: urob toto, urob hento, vopchaj sa doľava, vopchaj sa doprava. Imperátorské rozkazy číhajú na každom metri. Zato značky v Ohiu sú oveľa vľúdnejšie. Poskytujú priateľské rady, v podstate len akési návrhy. (…) Iné si zas kladú podmienky, povedia vám, čo vás postretne, ak urobíte to či ono, a sú aj také, ktoré radšej pomlčia, nech človek zistí sám, čo, ako, kde...“ (s. 64)
V dobrej nálade
Keď mu nestačí vlastný „mikrokozmos“, namiesto Sancha Panzu „využíva“ psa – „starého francúzskeho pudlíka s džentlmenskými spôsobmi menom Charley (…) Na nadväzovanie vzťahov s cudzími ľuďmi využívam Charleyho diplomatické schopnosti. Vypustím ho a on sa priplichtí k danej osobe, prípade k tomu, čo daná osoba práve chystá na večeru. (...) Podobne zaberá aj dieťa, ale pes je lepší.“ (s. 64)
Zavše si spomenie na minulosť, vtedy je nostalgický, spomína a porovnáva, čo a ako sa zmenilo – napríklad v rodnom meste, kde sa stretáva s priateľmi: „Tom Wolfe mal pravdu. Domov sa vrátiť nemôžeš.“ (s. 188) A potom na konci (začiatku) svojej cesty New Yorku. Zvyšok cesty je chorý Steinbeck v dobrej nálade, dokonca aj pri nepríjemných situáciách, keď dostane defekt, zablúdi alebo neskoro v noci začuje v tme neznáme kroky.
Knihu som čítal počas koronovej, vlastne už koro-starej karantény vo svojej modranskej izbe a som vďačný za všadeprítomný humor, vľúdnosť, spisovateľskú techniku, možnosť viac-menej spoznať Ameriku a trochu inak aj Johna Steinbecka.
Vincent Mihalkovič (1996)
Po štúdiu histórie na FiF UK v Bratislave sa stal poslucháčom aplikovanej informatiky na Masarykovej univerzite v Brne.
Foto John Steinbeck: wikipedia.org
