Peter Moskaľ- Cestopis

Peter Moskaľ: Cestopis

Peter Moskaľ (1974) vyštudoval právo, svoje texty uverejňoval na blogu, v súčasnosti žije v Londýne. Kniha  Cestopis vyjde v auguste vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ.

Po stopách lásky

Prechádzala sa s nami týmto malým mestom v čase, keď si bola moja prvá vážna a ja tvoj prvý vážny. Držali sme ju za ruku ako naše najmilšie dieťa. Aby nám nespadla a nedoráňala si mladé krídelká, aby sa nám nerozbila na dlažbových kockách, skôr než nám odovzdá všetky tajomstvá. Chodila s nami do tvojich obľúbených obchodíkov s čarovne peknými nezmyselnosťami. Čakala trpezlivo, kým sa dosýta pokocháš a sľúbiš si ďalší pekný darček len tak pre radosť. Keby mala peniaze, tak by ti ho kúpila hneď, len čo sa ti rozžiarili oči. Peniaze nemala.

V poslednom mliečnom bare na svete sme jej dali cucnúť z ovocného koktailu. Pozorne počúvala každé naše slovo. Verila tomu, že práve nám vydrží na večné časy. Rovnako vysmiata, rovnako neopozeraná. Vyskackala s nami po schodíkoch nad kulturákom. Rovno do pešej zóny, kde sa ti každý pozdravil a mňa, cudzinca, si len zvedavo premerali. Dávno odmietnutí spolužiaci sa v duchu pýtali, kto to je a prečo ho ľúbiš. Objala si ma tuhšie a bolo po všetkých hlúpych otázkach.

Potom sme lásku odviedli k tebe domov. Vo výťahu sme si dali pusu ako pred dlhou cestou do vesmíru. Na treťom poschodí zaštrngali kľúče, zaštekal pes a láska s nami vstúpila do bytu stvoreného iba pre ňu. Čas sa zastavil hneď na prahu. Hodiny v tvojej izbe tikali len tak zo zvyku a aby sa nemuseli červenať v tom trápnom zavzdychanom tichu.

Deň vonku, v uliciach za stiahnutými žalúziami, plynul podľa obyčajného scenára malého okresného mesta so sympatickým nárečím. Pracujúci obyvatelia práve platili svoje obedy gastráčmi, keď sme dostali rozmarnú chuť na zmrzlinu. Zamotaní do našej veľkej lásky a do vodidla tvojho tvrdohlavého jazvečíka, chrumkali sme zmrzlinové kornútky cestou do najbližšej dediny.

Taký zaprášený deň, po ktorom sa preháňajú nákladné autá s cementom. Deň, po ktorom sa kotúľajú zelené, olovené jablká zo stromov pri ceste a v dedinskej krčme nemajú dosť nápojov na tvoj ukrutný smäd. Bol to taký deň, keď moje chlpaté a tvoje smiešne nohy skákali po okrúhlych kameňoch na druhú stranu plytkej rieky. Len raz sme sa pošmykli a spadli no nej. Uschli sme v tráve na brehu a ani nám nenapadlo, že do tej rieky už nikdy viac nevstúpime spolu.

Láska šla s nami slepo úplne všade. Boli sme ako dve živé slepecké palice, ktoré si z nej robia blázna a vodia ju na nemožné miesta. Nezničiteľný pes odvšadiaľ vyhrabal niečo veľmi dôležité pre psí život. Vždy nám to prišiel hrdo ukázať.

Večer sme unavenú lásku vliekli späť do mesta. Ukazovala si mi svoju školu na kopci, reštauráciu s najlepšími zemiakovými plackami a sídlisko, kde žil tvoj vtedajší bývalý. Aj keď si rozprávala o tom chalanovi tak, aby mi bolo jasné, aký som iný a lepší, aj tak som sa na tej ceste bál, že dopadnem ako on a naša láska si sadne na iného. Ale naša cesta sa vtedy ešte nekončila.

Láska mala v noci chuť na maškrty. Vzali sme ju na teplé, práve dopečené koláčiky k polnočnému okienku pekárne. Bolo treba zaklopať, pozdraviť tetu v bielom plášti a nechať brucho, nech samo podľa vône ukáže na tie správne veci. Jeden lekvárový pre mňa, jeden orechový pre teba a kopec cesnakových do zásoby na horšie časy.

Horšie časy nás našli na lavičke pred mestským úradom, kde sme sa kŕmili pečivom. Mali sme  radšej nakŕmiť lásku bozkami. Nezaspala by. Neprišla by nezmyselná hádka, nemuseli by sme trucovať po vystrieľaní celého zásobníka argumentov, nemusela si plakať. Nemusel som ťa na chodníku nasledovať v stometrovom odstupe. S odutou perou, rozhodnutý nebaviť sa s tebou už nikdy v živote, lebo som mal pravdu. Tvoja múdra mama sa tej malej vojne tíško smiala, lebo videla ďalej než naše tvrdohlavé oči. Mala pravdu.

Dobré časy sa k nám vrátili po tom istom chodníčku, po ktorom vtedy v noci utiekli predstierať, že sú definitívne preč. Ešte neraz sme prešli mestom plniť dôležité misie v krčmičkách. Ak som cestou mlčal, asi som zase lovil slová do svojich básničiek alebo som sa usiloval zapamätať si z mesta čo najviac. Básničky máš dodnes schované tak dôkladne ako ja tvoje mesto. Dnes by som už zo stanice trafil k vám aj sám. Bez jediného opýtania sa na cestu, po tých najnemožnejších skratkách pomedzi domy až k jednej z tých troch bytoviek na strategickom mieste blízko našej voňavej pekárne.

Už v tom meste nebývaš. Niekto neznámy kúpil byt na treťom poschodí, zasadroval diery, premaľoval steny a vyhnal z kuchyne vôňu hubovej omáčky. Do obývačky dal nemožný gauč, nevhodný na nežné hry. Na trávu pred vchodom kaká škaredý cudzí pes.

Mohlo by mi to byť jedno. Ale nie je.

Lebo tým mestom aj napriek času stále kráčam po stopách lásky, s ktorou sa niečo stalo a zrazu nebola. Nechceli sme ju viac trápiť, poslali sme ju preč. Čo najďalej. Nech nezavadzia novým, lepším láskam, nech ju to neláka znovu prekračovať čiaru, ktorú sme tak nekompromisne nakreslili.

A vieš kam šla? Nikam. Stále sa túla týmto mestom, v ktorom ma tak veľmi ľúbila jedna žena.

V tlačenej podobe Knižnej revue je aj poviedka  Betónová noc