Peter Seewald - BENEDIKT XVI. Portrét zblízka

Peter Seewald: BENEDIKT XVI. Portrét zblízka

Ratzingerovci mali celkom obyčajný pôvod, boli vážni, usilovní a nábožní. Blahobyt nikdy nebol ich vyhliadkou ani cieľom. Zato si udržiavali istý postoj. Úprimnosť v živote a bázeň pred Bohom. Veď prastrýko bol farár Dr. Georg Ratzinger, poslanec mníchovského zemského snemu, ako aj berlínskeho ríšskeho snemu. Jeho doktorská práca bola zameraná na zlepšenie cirkevnej starostlivosti o chudobných. Miestni ľudia si ho vysoko ctili ako liberálneho bojovníka za práva roľníkov, aj keď jeho boj proti detskej práci, ako vyplýva zo záznamov zemského snemu, ostatní poslanci považovali za drzosť.

Rodičia sa sobášili neskoro. Desať dní pred Josephovým narodením otec oslávil 50 rokov, matka mala 43 rokov. (Deti Maria a Georg sa narodili v rokoch 1921 a 1924 v Pleiskirchene pri Altöttingu, v prvom bydlisku rodiny.) Joseph a Maria sa pravdepodobne spoznali cez zoznamovací inzerát v katolíckom týždenníku Altöttinger Liebfrauenboten. Ratzingerova matka bola kuchárka, srdečná, temperamentná a dobre vyzerajúca žena, ktorá sa vo všetkom vyznala. V jej rukách sa „s veľkou fantáziou a praktickou šikovnosťou“, ako ju chválili jej synovia, z ničoho vytvárali skutočné divy. Otec pôsobil neobratným a neústupným dojmom, nosil čierne fúzy, ktoré čoskoro zošediveli. Jeho vystupovanie bolo chladné a prísne, možno až príliš. Zdravý chlap, usilovný, slušný, málovravný.

Od roku 1935, ešte predtým, než sa presťahovali do vlastného domu v Hufschlagu, nastúpil na gymnázium a do biskupského seminára v Traunsteine. Do rodičovského domu sa vracal len cez prázdniny. Aj Maria sa odsťahovala. Nastúpila do dievčenskej školy františkánok v Au nad Innom. Učila sa tam domáce hospodárstvo, stenografiu, písať na stroji a angličtinu. V roku 1937 praxovala u aschauského farára, ktorému sa starala o dom, dvor maštaľ. Súrodenci v školách, mama na sezónnych prácach – bolo to obdobie, keď Joseph býval so svojím otcom doma zväčša sám. A tešil sa z toho. Neskôr s láskou spomínal, akú radosť mal z toho, že mohol zažiť „dobrodružnosť, voľnosť a krásu starého domu s jeho vnútorným teplom“. Bol to „skutočný raj“. Nedostatok moderného komfortu vôbec nepociťoval: „Cítili sme, čo dostávame – a koľko si rodičia vzali na seba.“ So žandárom na dôchodku, z ktorého sa vykľul „oduševnený rozprávač“, pochodil hory-doly. A vďaka vychádzkam a rozhovorom si boli obaja Josephovia, otec a syn, „veľmi blízki“.

Benjamínko rodiny nebol ktovieaký domáci majster, ale ako žiak ľudovej školy rád maľoval a písal básne o krásach prírody. Keď sa súrodenci spolu hrali, občas došlo k hádke aj k bitke. Išlo o to, kto dostane loptu a či má pravdu ten či onen. Potom musela zasiahnuť mama, ktorá chlapcov naháňala s pracháčom. Otec sa držal v úzadí. Pokiaľ ide o telesné tresty, uštedril im maximálne capnutie po zadku. Facky, po bavorsky „Watschn“, boli tabu. A žiadne z detí nebolo uprednostňované alebo nejako ukrátené. Už ako desaťročný Joseph žil podľa presného rozvrhu dňa. Po škole a obede si chvíľu odpočinul na pohovke v izbe, potom si robil domáce úlohy. Popoludní doučoval iné deti alebo sa učil hrať na husliach. Učieval sa v obývacej izbe. Používali ju len málo, v zime v nej nekúrili. Len čo sa však objavil brat Georg, aby tam cvičil hru na klavíri, musel ustúpiť. Neskôr mu zariadili pracovný kútik v rodičovskej spálni.

Georg hovorí, že cieľom rodičov bolo „dobre a spravodlivo nás vychovať, všetkých hneď. Boli sme jednoducho ‚Marie a dvaja chlapci‘“. No bezpochyby Maria bola trochu znevýhodnená.

Joseph Ratzinger nikdy nenapísal autobiografiu. To, čo sa dostalo do kníhkupectiev pod názvom Z môjho života, bolo pôvodne myslené len ako článok v rámci väčšieho diela, ktoré chceli vydať jeho bývalí žiaci k jeho 70. narodeninám. Kardinál svoj text poslal, lajdácki žiaci nie. Preto údajná životopisná kniha pôsobí tak trochu biedne. Kardinál, ktorý sa vyzná vo formulácii svojich spoločensko-politických analýz a teologických poznatkov, má očividne problém nájsť primeranú formu pre vlastné zážitky.

Informácie o jeho súkromí sú veľmi skromné. Brilantného intelektuála zrádza umenie, keď má povedať niečo o svojom rodinnom zázemí. Táto málovravnosť vyplýva možno z toho, že u Ratzingerovcov sa o intimite nehovorilo. Ani o intimite s Bohom. „Každý žil svojím životom. Tak to bolo,“ hovorí jeho brat Georg. Obzvlášť ťažké problémy riešili so spovedníkom a čo ich príliš ťažilo, to zhodili z pliec pri spovedi. Napokon bol tu ešte osobný rozhovor so samotným Všemohúcim – a využitie odporúčaní, ktoré svetu daroval Pán Ježiš Kristus. Bol to dedinský farár, ktorý tlačil na to, aby so svojím bratom aj Joseph hneď nastúpil do chlapčenského seminára. V týchto časoch bolo nevyhnutné, aby chlapci do duchovného života boli uvádzaní systematicky. Pre rodičov to znamenalo ďalšie výdavky. Zato pre Josepha to bol šok: „Patrím k ľuďom,“ povedal neskôr, „ktorí nie sú stvorení pre internát.“

Ak si školák Ratzinger ešte užíval idylku Hufschlagu, pre arcibiskupský seminár mal len jedno slovo: „Trápenie.“ V posluchárni s približne 60 ďalšími chlapcami sa cítil ako v tlačenici. Učenie, ktoré si predtým organizoval ľahko a samostatne, bolo preňho zrazu ťažké. K tomu sa pridalo, že Joseph bol nielen najmladší v triede, ale aj druhý najmenší, a preto „takmer od všetkých oveľa slabší“. Jeho veľký brat mu nemohol pomáhať, bol v inom ročníku. Ťažké bremeno. „Privyknúť si na mentalitu skupiny a životný rytmus seminára“ bolo preňho nesmierne ťažké, aj keď neskôr priznal, že práve toto mu pomohlo „nájsť si vlastné miesto“. Najhoršie však bolo každodenné športovanie na veľkom ihrisku. Dve poludňajšie hodiny, ktoré sa mohli stať tortúrou. Kamaráti síce boli do istej miery „tolerantní“, „ale nie je dlhodobo príjemné musieť žiť z tolerancie ostatných a uvedomovať si, že pre družstvo, ku ktorému si pridelený, predstavuješ len príťaž“. Napriek hendikepu a odporu voči kolektívnemu športu sa z Ratzingera stal premiant triedy. A keby mu vysvedčenie nešpatili známky z cvičenia a kreslenia, nebol by tretí najlepší, ale najlepší z celej školy. „Bol to super človek, už vtedy,“ spomína si spolužiak Ludwig Wihr, „išla mu najmä latinčina a gréčtina; tichý žiak, ale žiaden strachopud. Vždy bol ochotný pomôcť.“

Deň 29. jún 1951 bol pre súrodencov Ratzingerovcov vo freisinskom dóme veľkým dňom. Keď pri kňazskej vysviacke zaznela z úst kardinála Michaela Faulhabera výzva, odpovedalo 40 hlasov: „Tu som.“ Bola slnečná nedeľa, Joseph ju vnímal ako „vrchol života“. Lebo v tejto chvíli sa mu vryl do pamäti ešte jeden výnimočný zážitok. Človek by nemal byť poverčivý, hovorí, „ale v tej chvíli, keď na mňa starý biskup položil ruky, vzlietol od hlavného oltára v dóme vtáčik, pravdepodobne škovránok, a zatrilkoval krátku radostnú pieseň. Bolo to pre mňa ako prísľub zhora: Tak je to dobré, si na správnej ceste“. Prvú bohoslužbu svojho života celebroval Ratzinger ako kňaz so svojím bratom Georgom 8. júla 1951 v Kostole svätého Osvalda v Traunsteine. Kostol bol na prasknutie plný. Dojatí rodičia zažili, ako ich synovia po dlhom čase odriekania a vojnovej drámy pred oltárom súčasne zdvihli ruky, aby veriacemu ľudu udelili mimoriadne primičné požehnanie. Potom prechádzali mestom, aby vniesli požehnanie do domov. Bol to jeden z jedinečných okamihov, ku ktorému by sa chcel mladý kňaz vyjadriť aj slovami: „Videli v nás ľudí, ktorých sa dotklo Kristovo poverenie a ktorí smeli niesť jeho blízkosť ľuďom.“ Na začiatku kňazskej služby však Ratzingera trápili existenciálne otázky: „Keď je kresťanská viera oddávna spojená s uzavretým zjavením, nie je odsúdená na to, aby bola otočená vzad a pútala ľudí k minulým časom?“ Ešte jedna téma mala ústredný význam: „Počas mojej duchovnej cesty som veľmi silno pociťoval problém, či nie je vlastne arogantnosť povedať, že by sme mohli spoznať pravdu – vzhľadom na všetky naše obmedzenia. Tiež som sa pýtal, či by nebolo lepšie zatlačiť túto kategóriu do úzadia. V sledovaní týchto pojmov som však potom mohol pozorovať a tiež pochopiť, že zrieknutie sa pravdy nič nerieši, ale, naopak, vedie k diktatúre ľubovôle. Všetko, čo potom môže zostať, je vlastne len nami rozhodnuté a vymeniteľné. Človek ponižuje sám seba, keď nedokáže rozpoznať pravdu; keď všetko je produktom jedného jednotlivého alebo kolektívneho rozhodnutia.“