Camille Labas je germanistka, spisovateľka
a cestovateľka. Vydala zbierku básní Miesto
v tráve, knihu o histórii svojej rodiny v Bardejove
Sila statočného života a cestopis Autostopom
s tromi deťmi. Svoje poznatky z Viedenskej uni-
verzity o histórii a ranom kresťanstve Arménska
a Gruzínska sa rozhodla vydať formou populár-
no-náučnej knihy s názvom Pevnosť Narikala
(všetky Post Scriptum). Ponúkame z nej krátke
úryvky a rozhovor s autorkou.
J
e všeobecne známe, že kresťanstvo sa hneď
v prvom storočí po ukrižovaní Ježiša Krista
šírilo z Jeruzalema všetkými smermi po Rím-
skej ríši (…) Avšak málokto vie, že kresťanstvo
sa zo Sýrie šírilo nielen po Rímskej ríši (do
Malej Ázie, do Európy a do Egypta), ale aj za jej
hranice: na sever smerom k pohoriu Kaukaz,
cez arménske, gruzínske a azerbajdžanské
územia, ba ta kisto na východ cez Mezopotá-
miu do Perzie. A v súčasnosti takmer nik ne-
vie, že Arménsko, Gruzínsko a „Kaukazské
Albánsko“, resp. „Kaspické Albán sko“, patrili
k prvým štátom na svete, ktoré oficiálne uznali
kresťanstvo za štátne náboženstvo, vyše 50 ro-
kov pred tým, ako bolo uznané v Rímskej ríši
(približne r. 390), a päťsto rokov pred kristia-
nizáciou strednej Eu rópy. Stará kresťanská
kultúrna tradícia uvedených národov je vo
všeobecnosti pomerne málo známa, hoci by
si zaslúžila oveľa viac pozornosti.
Prečo sú podľa vás tieto fakty u nás
takmer neznáme?
Je to osud malých národov. Arménsko je dnes iba
desatina toho, čo historické Arménsko kedysi
bývalo, aj Gruzínsko je okyptené, podobne ako
dnešné Slovensko, a Kaukazské Albánsko sa stalo
súčasťou dnešného Azerbajdžanu. Veľké mocnos
ti píšu dejiny a presadzujú si ich vo svete. Ani
o slovenských dejinách sa v germánskych školách
deti nič neučia, hoci Slováci a Slovania sú ich bez
prostrední susedia. Ako sa dá teda očakávať, že by
sa učili o omnoho vzdialenejších malých národoch,
ako sú Arméni a Gruzínci, ktoré sa nielen kultú
rou, náboženstvom, ale aj geograficky nachádzajú
veľmi ďaleko, až kdesi za islamským svetom? Je
to dlhodobý proces vývoja, osamostatňovania sa,
presadzovania, zviditeľňovania a emancipovania
sa v rámci sveta, lebo malé národy boli v dejinách
najprv súčasťou veľkých mocností (Habsburskej,
Rímskej, Perzskej ríše…). Pokrokom je už to, že
dosiahli svoju vlastnú štátnosť (ako Slovensko,
tak aj Arménsko a Gruzínsko) a ďalším pokrokom
bude to, že dajú svetu na známosť aj svoju histó
riu, kultúru a charakter, aby mocnosti prijali ich
históriu ako súčasť svetových dejín. Kuriózne je,
že hoci som Slovenka, pomáham presadiť a zvidi
teľniť gruzínsku a arménsku históriu v Strednej
Európe, ale to je výsledkom mojej osobnej histórie.
Vždy musí niekto posúvať pravdu dopredu, hoci
to nie je pohodlné. Cieľom je, aby sa v budúcnosti
venovalo viacej pozornosti malým štátom a náro
dom a ich histórii už na školách, na univerzitách,
kultúrnych fórach a v masmédiách. Tomuto cieľu
som sa rozhodla slúžiť a pomôcť mu k presadeniu
sa. Moja kniha o arménskej a gruzínskej ranej
histórii je iba začiatkom.
Z čoho vychádza názov knižky Pevnosť
Narikala?
Pevnosť Narikala (v preklade z perzštiny znamená
Nedobytná pevnosť) leží na kopci nad gruzínskym
hlavným mestom Tbilisi, ktoré sa na dlhé roky
stalo najväčším a spoločným centrom všetkých
troch kaukazských národov. Pevnosť Narikala
je najstaršou zachovanou časťou Tbilisi, bola po
stavená Peržanmi ešte v čase šírenia a prijatia
kresťanstva v 4. storočí a stojí dodnes, krásne sa
vyníma nad mestom a je jednou z jeho dominánt.
Pevnosť Narikala je svedkom celej kresťanskej
histórie Kaukazu, lebo jej múry tam stoja od pri
jatia kresťanstva až dodnes. Je z nej nádherný
výhľad na rieku Mtkvari, na jej strmé brehy, na
kostoly v byzantskogruzínskom štýle, na kopce
obkolesujúce Tbilisi i na celé mesto vôbec.
Arabský islam v 7. storočí zaplavil severnú Af-
riku, Perziu, Arménsko, Gru zínsko, Mezopotá-
miu i Sýriu na celé stáročia a Arabi potom vládli
nad všetkými týmito podmanenými územiami
takmer 500 rokov. Jedine Gruzínci a Arméni
odolali sústavnému expanzívnemu nátlaku.
Pripravujete zbierku tureckých, aramej-
ských, sýrskych, gruzínskych a perzských
príbehov zo súčasnosti. Nazbierali ste ich
na svojich početných cestách po svete?
Áno, nazbierala som tie príbehy vo svete, pri
stretnutí s ľuďmi, hneď na mieste som si ich za
pisovala. Ale nazbierala som ich aj v Rakúsku, kde
žijem, lebo jeho obyvateľstvo nie je homogénne,
napríklad na našej ulici žije 17 národností. Takže
aj tu žijem akoby „vo svete“, národy sú všade
okolo mňa – v pekárni, krajčírstve, potravinách,
reštauráciách, na plavárni. Sú to strhujúce ľudské
osudy z ďalekej Perzie, Sýrie, Turecka a podob
ne. Človek by nemal žiť s klapkami na očiach,
úzkoprso, so strachom pred nepoznaným, uza
tvárajúc sa pred cudzím, ako to robia Rakúšania,
Slováci aj iní. Chcela by som svojimi príbehmi,
knihami približovať širší svet strachujúcim sa
ľuďom, pomôcť im odbúrať strach z nepoznaného
a prijímať aj to, čo je iné ako naše. Zažila som, aké
nepríjemné a ponižujúce bolo, keď sa Rakúšania
uzatvárali a báli cudzích národov, aj nás, ako sa
od nás oddeľovali, akoby sme mali lepru, ako sa
báli, že sa „nakazia“ (slovanskosťou? ľudskosťou?
cudzou kultúrou?). A pretože som pocítila, aké
je to deštruktívne, smiešne, zbytočné a k ničo
mu to nevedie, snažím sa vyzvať ľudí k odvahe,
zbližovaniu, prijímaniu, akceptácii, ale súčasne
aj k posilňovaniu svojej identity, kultúry, seba
vedomia. Iba tí, čo majú slabé sebavedomie, sa
boja približovania sa k cudziemu. Jedno kráča
s druhým. Posilňovanie seba i chápanie iných…
Európa na tieto hrdinské kresťanské národy
Gruzíncov a Arménov, ako i na kresťanské
sýrske, perzské a mezopotámske menšiny
uprostred mohamedán skeho sveta fanatic-
kých islamistov pozabudla, nevšímala si ich,
a keďže boli ďaleko od kresťanskej Európy,
ponechávala ich aj vo svojom vedomí na okraji
svojej pozornosti. A teraz títo duchom silní
kresťania zrejme už nie sú ďalej schopní odo-
lávať hroznej sile zla, ktorá sa na nich rútila
a doslova ich vyháňala z vlastných domovov,
a preto prichádzajú či utekajú z Iránu, z Iraku
a zo Sýrie sem, do samého stredu Európy, a už
nie je možné si ich nevšimnúť, nebrať ich na
vedomie.
