Bola som v  Anglicku. Pri studenom severnom mori. V anglickom románe. 367 strán. More vyplavilo fľašu s loďou. Tá loď bola vo vnútri tej fľaše. Moja kamarátka Meg totiž poprosila more, aby jej pomohlo. A ono vyplavilo fľašu s  loďou. Bola som aj v  rybárskom domčeku na pláži, ktorý si Meg prenajala, aby v ňom mohla pokojne písať svoj román. Na prízemí je obývačka s  krbom a hore kúpeľňa a spálňa. Tie schodíky v malom rybárskom domčeku sú fascinujúce. Ja bývam v  jednoizbovom byte, vedľa ktorého je ďalší jednoizbový byt. Jeho majiteľ ho takmer nepoužíva. Občas, asi tak raz za dva mesiace, ho príde skontrolovať. Teda vedľa môjho bytu je jeden prázdny byt. Často mi napadá, že keby sme sa do toho susedného bytu prebúrali, získali by sme viac priestoru. No sú ešte aj iné možnosti. Nad alebo pod mojím bytom. Hore aj dole je jednoizbový byt. Stačilo by spraviť dieru hore alebo dole, postaviť schodíky a  mala by som aj ja svoj domček. Tak dobre.

Kniha, ktorú som prečítala, sa volá Náš nešťastný vesmír, napísala ju Angličanka Scarlett Thomas a  vydalo vydavateľstvo Ikar. Román je dôkazom toho, že vydavateľstvo, známe svojou bohatou červenoknižničnou edíciou, dokáže ponúknuť knihu ženskej autorky, ktorá nepodceňuje intelekt čitateľky. Žila som s touto knihou niekoľko dní. Nedá sa prelistovať. Treba ju čítať a pri tom čítaní vás vtiahne do svojich útrob. Často sa v  nej spomína bezpríbehový príbeh. Ale Náš nešťastný vesmír našťastie má svoj príbeh s odbočkami a vsuvkami o literatúre, nesmrteľnosti, obsedantno-kompulzívnej poruche istého Josha, aj o pletení, ktoré je ako písanie.

Stojím na brehu mora a pozerám na lámajúce sa vlny. Presne tak ako Meg. More mlčí a špliecha ku mne ešte viac vĺn.