Písanie je dobrodružné

Platforma pre mladú literatúru Medziriadky ocenila dve úspešné účastníčky literárnej súťaže Annu Semkovú a Emmu Vičanovú Cenou Divadla Pôtoň – intenzívnym mentoringovým víkendom v tomto divadle. Zúčastnili sa ho pod dohľadom literárnej vedkyne a porotkyne súťaže Medziriadky Márie Klapákovej, ktorá poskytla svoje vyjadrenie o čase strávenom s týmito autorkami. Prinášame vám profil, tvorbu a rozhovor s jednou z mladých autoriek – Emmou Vičanovou.  

Autorka, narodená v roku 2001, je v poslednom ročníku 8-ročného Gymnázia Pierra de Coubertina v Piešťanoch. So svojou prózou sa od roku 2015 aktívne zúčastňuje literárnych súťaží Medziriadky a Literárna Senica Ladislava Novomeského, kde jej poviedku porota v roku 2018 ocenila 1. miestom a Cenou Literárneho Informačného centra. V roku 2019 so svojou prózou získala 2. miesto v súťaži Medziriadky. Venuje sa aj dráme, jej prvý pokus porota Medziriadkov 2020 zaradila medzi najlepšie. V rovnaký rok jej porota udelila aj Cenu Divadla Pôtoň. "Po maturite by som chcela študovať divadelnú dramaturgiu na divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. V Piešťanoch organizujem čítania začínajúcich autorov. Som zakladajúcou členkou Mládežníckeho parlamentu Piešťany, pomocou ktorého sa snažím o zlepšenie kultúry v meste. Posledný rok sa tiež pokúšam o založenie ochotníckeho divadla, ktoré Piešťanom chýba." – hovorí o sebe a svojich aktivitách autorka.

 

S akými očakávaniami si šla na pobyt v Bátovciach?

Od víkendu v Bátovciach som hlavne očakávala kreatívny pobyt, oddych a spoločnosť dobrých ľudí. A to sa im aj naplnilo. Na víkend som sa veľmi tešila a určite som z neho neodchádzala sklamaná. 

 

Čo bola tvoja obľúbená aktivita počas intenzívneho víkendu?

Obľúbená aktivita bola rozhodne prechádzka v okolí divadla, počas ktorej sme mali nájsť inšpiráciu na naše sonsi (zenové básne). Ich nasledovné písanie bolo pre mňa mierne kostrbaté, hlavne preto, že som prozaička, ale zároveň aj veľmi oddychové. Tretia časť tejto aktivity bolo vrátiť sa na miesto, kde sme našli inšpiráciu na verš a daný verš tam v nejakej podobe nechať. Jeden som napísala na odlomený kus záhradnej hadice a druhý na jablko, ktoré som počas prechádzky ukradla. Robili sme to večer, keď už bola tma a svietili sme si mobilmi. Bol to pre mňa dôkaz, že písanie je dobrodružné.

 

Čo si si z tohto pobytu odniesla?

S Markou sme sa rozprávali o mojich textoch. O tom, čo mi nesedí, a čo je naopak pre mňa signifikantné. Momentálne rozmýšľam viacej nad experimentovaním, ale aj nad možnou pauzou od prózy a pre zmenu sa venovať dráme, ktorej veľký priestor poslednú dobu nedávam. Víkend bol však pre mňa dôkazom, že písať a tvoriť chcem.

 

Ako na teba zapôsobili priestory/atmosféra divadla Pôtoň?

V budúcnosti plánujem študovať divadelnú dramaturgiu na VŠMU. Som veľký divadelný nadšenec a spať v divadle bolo vždy mojím tajným snom, o ktorom som si myslela, že je nesplniteľný. Vďaka tejto rezidencii som si to však mohla vyskúšať a bolo to pre mňa magické. Keď som nevedela zaspať, vyšla som z izby a z balkóna sa pozerala do tmy divadelných priestorov - pôsobilo to na mňa veľmi upokojujúco. Na druhý deň prišla Marka s nápadom, že by sme si na doskách mohli zjesť pizzu a táto bizarná myšlienka sa stala krásnym zážitkom.

 

Zopakovala by si si rezidenciu, možno aj na dlhšie?

Áno, zopakovala. Ak by som mala o nejakú rezidenciu záujem, tak Divadlo Pôtoň bude pre mňa určite prvou voľbou. A viem si predstaviť, že by som ju využila aj na dramatické tvorenie, nielen na to prozaické. Priestory sú to skvelé a divadlo je vzdialené od ruchov mesta. Myslím, že by som tam vydržala aj dlhšiu dobu a osamote.

 

Čomu sa teraz vo svojej tvorbe venuješ, čo ťa najbližšie čaká (v písaní/škole/živote)?

Čo sa týka písania mám momentálne hluché obdobie. Svoj čas trávim hlavne pripravovaním sa na prijímačky na divadelnú dramaturgiu, ktoré by ma mali čakať v januári, uvidíme, ako bude situácia s pandémiou pokračovať. Tiež mám pred sebou maturity.
V Piešťanoch sa poslednou dobou snažím rozhýbať ochotnícke divadlo, ktoré tu chýba. Je to veľa práce, času a energie, ale napĺňa ma to. Bohužiaľ, pandémia mi komplikuje aj tento projekt, no osobne si myslím, že je naše zdravie a zdravie blízkych prioritou. Keď sa situácia upokojí a bude ako tak bezpečné sa stretávať, pevne verím, že sa nám podarí zrealizovať predstavenie, aby Piešťanci vedeli, že to tu divadlom žije.

 

Úryvok z tvorby

Balón (úryvok poviedky)

 

Je profesor, učí Samka maľbu, chváli ho, chcel by vidieť aj moje veci. Som podľa neho veľmi pekná, budem to mať v umeleckom svete jednoduché. Môže mi pomôcť.

Len sa usmievam. Začneme sa stretávať na akciách.

Je to ako keby sa vo mne niekto skrýval a nafukoval balón. Fúka a fúka, ale nedovolí mu splasnúť, nespraví na konci uzlík. Samo rozpráva potichu, mäkko. Možno by si mala ísť k psychológovi. Možno by si mu mala povedať, že ti je jeho prítomnosť nepríjemná. Možno by si sa mala zveriť mame. Možno by si mohla namaľovať obraz. Gýčový, s holubicou v klietke. Kvety pre kontrast.

Mám čerstvých osemnásť, je marec, považujeme sa za dobrých známych. Samo mu ukázal moje kresby, je neuveriteľne nadšený, uchvacuje ho, koľko toho viem o umení. Bola by radosť učiť ma. Bola by som ozdobou medzi jeho študentami. Presedíme celý večer pri víne a cigaretách. Nebodaj fajčíte? Sem-tam. A to vám dovolia na gympli? Učitelia to nevedia. Ach, tak…

Jeho pohľad na súčasné umenie je fascinujúci, stále sa máme o čom rozprávať. Som veľmi pekná, veľmi múdra, veľmi talentovaná. Chytá ma za rameno, za ruky. Jeho prsty zanechávajú odtlačky. 

Len sa usmievam.

Mama vyzvedá či niečo neberiem. Správam sa čudne, chodím po dome ako duch, nekreslím, neučím sa, vždy poobede spím. To robia len feťáci, vraví. Dá mi spraviť testy, vyhráža sa. Je to už večnosť od prvého stretnutia. Chcem jej povedať, naznačiť, neviem ako, hanbím sa. Na rukách cítim jeho kožu.

 Nepočuje. Tvrdí, že nič vážne sa nestalo. Veď ťa má len rád. Poznám ho už roky, on nie je taký. Zle si to vysvetľuješ. Zveličuješ. Naozaj nedroguješ?

Ten balónik nechce prasknúť. Je tam, vytláča všetky orgány, niekto ho stále nafukuje. A keď po ňom kričím, aby prestal, fúka silnejšie. Ak bude pokračovať, vyletím hore a budú sa ma snažiť stiahnuť naspäť hrabľami. Obrovská nafúknutá guľa, ktorá poletuje po nebi a píšu o nej v každých novinách, v každom jazyku. Keby som zjedla ihly, musela by som ísť k lekárovi. Možno by žiadna z nich ten balón netrafila. Lietajúca guľa s boľavým žalúdkom. Už nikdy by som sa nezmestila do letných šiat, počas silného vetra by som ostala uviaznutá na strome. 

Farebná guma raz ale musí povoliť.

 

Úryvok z rezidencie

 

Pokus o sonsi:

 

Hada vo vode si nemáš šancu všimnúť,

rovnako ako kus odlomenej hadice v hline medzi jablkami.

A v pozadí počuť psov, ako sa naháňajú po cudzom pozemku,

nohy sa zamotajú do trávy, prosím zostaň.

Uschnuté konáre, koraly bez farby,

pocit pavučiny medzi prstami,

lúčnemu koníkovi sa na mazľavých kameňoch šmýka ako mne.

 

Keby tu si, možno ten potok preskočím, tečie tak rozvláčne.

 
 

Článok venovaný Anne Semkovej nájdete na tomto odkaze.

 

Prečítajte si aj vyjadrenie Márie Klapákovej k tomuto pobytu v Bátovciach:

Keď som dostala ponuku lektorovať intenzívny víkendový pobyt v Bátovciach s víťazkami Ceny divadla Pôtoň, nadšene som ju prijala. Že strávim dva intenzívne a tvorivé dni s Annou Semkovou a Emmou Vičanovou v takmer prázdnom divadle, mi však naplno došlo až vo chvíli, keď som ich uvidela stáť na stanici v Leviciach. Aj vzhľadom na to, ako poznám ich písanie a čo mi vopred povedali, som sa snažila do programu zahrnúť najmä aktivity, ktoré dovtedy neskúšali. Práve preto sme napríklad polovicu soboty strávili tvorbou kórejskej formy prírodnej básne sonsi (ehm, okrem toho, že sme nie zanedbateľnú časť dňa venovali rozhodovaniu sa, akú kombináciu chutí si trúfame okoštovať z miestnej pizzérie Babička). Víkend zbehol ako voda v potoku za divadlom, kde sme zanechali landartové básne napísané na jablku a kúsku hadice, ktorý Anna a Emma vytvorili počas jedného z workshopov. A ja ďakujem organizátorom za príležitosť, divadlu Pôtoň za starostlivosť a poskytnutie priestorov s jedinečnou tvorivo-hororovou atmosférou (neviem, či už niekto z vás bol podvečer v prázdnych divadelných skladoch, ktoré sú v pivnici...) a najmä Aničke a Emmke za inšpiratívny a príjemný čas. Bolo mi cťou ich trochu viac spoznať a vidieť ich v akcii písať, sledovať, ako zareagujú na výzvy.

 Anna Semková a Emma Vičanová. Tieto mená si pamätajte. Určite ich nečítate a nepočujete naposledy.

 
 
(titulnú fotografiu, fotku víťaziek Ceny Divadla Pôtoň s Máriou Klapákovou a gratuláciu Daniela Majlinga autorke nafotila počas letnej školy literatúry Sonka Maletz)
  • Písanie je dobrodružné - 0
  • Písanie je dobrodružné - 1