Písanie pokoja a núdze

Minuloročná úroda pôvodnej slovenskej esejistiky sa načasovaním svojho publikovania ocitla vo vypätom historickom medzipriestore, ktorý premenil kontext publikovaných kníh a zvýraznil naliehavosť ich etických a spoločenských dilem.

Viaceré tituly stihli byť ovplyvnené či priamo boli vyvolané prepukajúcou pandemickou situáciou, ktorú autori dokázali tematicky vyčerpať a „vložiť“ do kníh s inými, širšími námetmi. Tie sú rámcované celými disciplínami, akými sú etika (Medzi dobrom a zlom Jána Markoša) či environmentalistika (Generácia apokalypsy Juraja Mesíka).

Pandémia v súčinnosti s dlhodobejšími krízami (klimatická zmena, prekarizácia práce v kultúre) teda niektorých autorov a autorky vyburcovala k výkonu. Viaceré vydarené tituly však rozvíjajú témy čiastočne oddelené od partikulárnej historickej situácie, ako napríklad Telesná výchova Martina Milana Šimečku (ktorá sa venuje okrem iného existenciálnej rovine športu, hoci ho takisto situuje historicky) či Flanérova košeľa Jany Beňovej (otázne je, nakoľko sa bratislavské ulice a ich spoločenský biotop premenil či ešte premení v dôsledku pandemického roka).

S dedičstvom minulého režimu vo sfére výtvarného a divadelného umenia sa vyrovnávajú tituly Po/doby Petra Karvaša, Cornevin – Z Paríža do slovenských ateliérov a kolektívna monografia Subjektívne histórie. Reflexia pandemickej situácie, výhľady do komplikovanej budúcnosti a predrevolučná minulosť v kontexte možnosti slobody umeleckej tvorby teda predstavujú hlavné tematické trajektórie, ktorými možno popísať esejistickú produkciu roku 2020.

Esejistické knihy publikované v roku 2020 sa však zároveň nedajú charakterizovať ničím unikátne spoločným. Táto rozmanitosť nie je ani tak dôkazom širokej škály výpovedí, ako skôr absencie jasného a silného trendu v malej produkcii pôvodnej slovenskej esejistiky. Tiež je len v malej miere ukazovateľom rozmanitosti námetov. V esejistických knihách minulého roka sa síce ťažko hľadá jednotný vzorec námetov a tematických okruhov, vyznačujú sa skôr uniformitou skúsenosti, formalizovaných perspektív, ako aj úzusom písania.

Môžeme sa pýtať, či príslušnosť k jednej sociálnej skupine, generácii alebo rovno až ku konkrétnym intelektuálnym kruhom je pre knižnú esejistickú produkciu potrebná. Ak je však odpoveď áno, znamenalo by to, že esej je elitný žáner pre akademicky činných ľudí a prípadne ešte známych aktivistov a podnikateľov, ktorí oplývajú kultúrnym kapitálom na vydávanie kníh. Ide teda o problém distribúcie toho, kto na Slovensku získava podmienky a nástroje na to, aby sformoval a vydal esejistickú knihu. Možno nás však to, čo teraz v slovenskej knižnej esejistike chýba, čaká v produkcii tohto alebo nasledujúcich rokov, pretože generácia autorov a autoriek, pokrývajúcich menšinové alebo nejakým spôsobom celkom unikátne skúsenosti (ktoré v minulosti nemuseli byť viditeľné alebo akceptované), do knižného publikovania ešte len dorastá. Po vyslovení tohto pocitu čiastočnej absencie sa presúvam k samotnému „preberaniu úrody“ a hľadaniu línií podobností a kontrastov medzi jednotlivými knihami minulého roka, ktorý bol časom stagnácie spoločenského života a súčasne veľkých impulzov.

Návod na dobrý život

53 pokusov, ako byť lepší je názov titulu Jakuba Ptačina, známeho podnikateľa a aktivistu, ktorého eseje pôvodne vznikali ako týždenné e-mailové newslettery. Ide teda o svieže mikroformy s prvkami eseje alebo protoeseje s jednotnou koncovkou každého textu, ktorá predstavuje nekomplikovanú otázku smerovanú čitateľovi/ke. Ako naznačuje názov, metatémou všetkých esejí je osobný rozvoj. Hoci sú niektoré Ptačinove pointy jednotlivých problémov práce na sebe predvídateľné, akosi to neprekáža – zážitok z čítania Ptačina nespočíva v prekvapení (hoci aj to občas nastane), ale v pokojnom plynutí jeho argumentácie, ktorá je sympaticky hravá.

Vďaka svojej prístupnosti môže 53 pokusov obstáť ako motivačná literatúra (so všetkými svojimi klišé, ale aj so zaujímavými štylistickými obratmi), ale zároveň sa dá čítať aj trochu inak. Veľkým víťazstvom autora je fakt, že jeho newslettery knižnú podobu ustoja a aj si ju zaslúžia. Podoba knihy totiž tieto eseje „ľahšieho kalibru“ neodhalila ako povrchné „rady“ podnikateľa, ktorý si samopašne vydal knihu, ale zvýraznila ich silné stránky a potvrdila, že ako tlačená kniha sa všetko číta lepšie – osobne by sa mi Ptačinove newslettery odoberať nechcelo, ale s 53 pokusmi ako knihou mám pár pekných zážitkov. Na tento knižný počin tak možno nazerať cez prizmu zmeny formátu, ktorá mení skúsenosť čítania a pridáva textu novú skupinu čitateľov/iek.

Nová éra kultivácie tela

Telesná výchova Martina Milana Šimečku má s 53 pokusmi spoločnú orientáciu na osobný rozvoj a pohľad na svet cez individualizované rozhodnutia, ktoré umožnia žiť zdravší a zaujímavejší život. Je to však  zložitejšie dielo, ktoré je už plnohodnotne esejistické. Ide o rozpravu človeka, ktorý disponuje bohatou osobnou športovou históriou, dobre pozná limity možností pohybu, súťaženia v ňom  miesto športu v slovenskej spoločnosti od minulého režimu po súčasnosť. Napätie medzi intelektuálnym myslením o pohybe a (niekto by možno povedal, že malichernými) túžbami po maximálnom úspechu v profesionálnom športe je nosnou kvalitou knihy autora, ktorý je pisateľsky mimoriadne zručný a súčasne má nie celkom bežnú skúsenosť s viacerými športovými disciplínami a súťažením v nich.

Šimečka je zvlášť invenčný napríklad v písaní o prírode a v spájaní veľkolepejších obrazov s pragmatickejšou pointou zameranou na funkcie tela v teréne: „Dotykom s pôdou som spojený so živou planétou, a hoci je plná nástrah, za tie desiatky rokov som si ani raz nevytkol členok.“ (s. 103) Vo sfére filozofie mysle a tela (od antiky po Descarta) a rozvíjania teórií vzťahu spoločnosti k telu je Šimečka podobne presvedčivý. Slabšiu oblasť jeho analýzy predstavuje začiatok podkapitoly Nová identita, v ktorej prisudzuje ústupu chorôb v 20. storočí pokles kultúrneho záujmu o telo: „(...) myseľ sa mohla prestať zaoberať telom, ktoré sa tak stalo pre literatúru menej zaujímavým.“ (s. 179) Následne hneď ohlasuje renesanciu tohto záujmu, a to okrem iného knihou a filmom Denník Bridget Jonesovej. Pokračuje aj hnutím MeToo a otázkami nároku muža na ženské telo (čo trochu sugeruje, že sexuálne násilie je predovšetkým „telesné“, zatiaľ čo centrom spoločenskej debaty vyvolanej hnutím MeToo bolo hlavne zneužívanie moci a autority a psychologické vzťahy zapojené  do zneužívania, nie „telo“ ako také).

Oba príklady nového záujmu o telo oproti jeho vymiznutiu z kultúrnej imaginácie v 20. storočí nepôsobia v porovnaní s inými časťami knihy príliš presvedčivo a Šimečka ich možno mohol radšej vynechať v prospech pasáží o descartovskej dualite tela a ducha, ktorá je v kontexte rozpravy o športovej skúsenosti autora naprieč jeho životom vhodnejšia a ktorú aj šikovne „zašíva“ do svojich príbehov, napríklad v šokujúcej podkapitole Otrava trávou.

Zvláštne okrem iného vyznievajú aj Šimečkove pozorovania amatérskeho behu, z ktorých sála akcentovanie príslušnosti k skupine „lepších“ bežcov. Zdá sa, že vo svete Šimečku nie je priestor pre alternatívne prežívanie svojho tela, pre nemohúcnosť, (chronickú) bolesť, depresiu, zlyhanie alebo jednoducho inakosť v možnostiach pohybu – takmer všetko mimo športu ako takého je pre neho „hlivenie“ (ako Šimečka nazýva telesný úpadok – s. 28). Šimečkova úzkoprsosť je v tomto ohľade vždy dobre odôvodnená – áno, o telo sa treba starať, ale prečo iba tí, ktorí sa vedia o telo starať dobre alebo najlepšie, majú podľa Šimečku kvalitné a plnohodnotné existencie?

Aj v niečom zrejme nezamýšľanom je Telesná výchova napokon tiež úspešná – ukazuje na nemožnosť našej spoločnosti vymaniť sa z myslenia o tele, z túžob o jeho premene a vylepšení (ktoré posilňujú sociálne siete, športové aplikácie a centrálna pozícia mediálneho obrazu seba v tom, ako človek vníma svoje životné naplnenie) a rovnako z úzkostí zo starnutia a z vyčerpania telesných možností. Finálna otázka športujúceho tela a toho, ako s ním naložiť, ostáva nevyhnutne otvorená.

Slovenské nacionalizmy podľa Podrackej a Hruboňa

Renomovaná esejistka a poetka Dana Podracká v minulom roku publikovala knihu Hlbiny slovenskej identity, ktorá skúma dejiny slovenského kolektívneho vedomia, prezentovaného ako čosi absolútne, teda nie ako kultúrny konštrukt. Autorka sa v Hlbinách pýši nesmiernym, takmer až kozmickým arzenálom literárnych odkazov a znalostí, ktorých využitie vo vlastnom texte sa však udržiava vo sfére metafyziky. Najmä v prípade tematického centra knihy Podracká neukotvuje svoju analýzu v žiadnej tradícii kritického myslenia o kolektívnej identite. Takéto rámcovanie autorke umožňuje bezuzdne rozvíjať radikálne tézy o kolektívnej esencii „slovenskosti“, ktoré nepochybne majú svoje poetické kvality. Miestami sa však prejavujú zvláštnymi výstrednosťami , ktorých neukotvenosť v poctivej analýze generuje problematické významy. Azda najväčšmi sa to deje v analýze internetového hnutia Anonymous, ktoré je úplne neorganizované a amorfné – za Anonymous sa môže prehlásiť ktokoľvek chce, preto Anonymous často bývajú aktérmi celkom protichodných záležitostí od aktivizmu po trolling. Autorka ho však považuje za nielen identitárne, ale aj inštitucionálne koherentné (čo je tiež problémom jej analýzy identity slovenského národa): „Napĺňajú stránky nevhodným obsahom“, „Znevažujú“, „Nie je im cudzia implantovaná paranoja, manipulácia, zrada.“ (s. 149) Podracká správne poznamenáva, že za zrodom hnutia stojí ideológia slobodnej informácie, nech už to znamená čokoľvek, ale neskôr popisuje hnutie ako čosi diabolské – „Z ich sloganu však mrazí“, (s. 148) „Počínanie Anonymous pripomína podobenstvo o légii démonov z evanjelia (...).“ (s. 150)

Celkovo je v písaní Podrackej ťažké uchopiť abstrahujúce významy, ktoré pôsobia ako poeticky vybrúsené, vnútorne však takmer bezobsažné teorémy. Napríklad popis požehnania Urbi et Orbi v čase koronakrízy, počas ktorého na rímskom Námestí sv. Petra padal na dlažbu dážď: „Z hologramu, ktorého sme súčasťou, dostávame omnoho viac informácií, než nám dokáže poskytovať svetlina bytia nášho osobného vedomia.“ (s. 154), pri kritike moci: „Jazyk sa veľmi rýchlo stane tribúnom moci, zrkadlom propagandy.“” ako keby samotná propaganda nebola z jazyka zložená, ale  ho iba odzrkadľovala (s. 25), či pri sledovaní rôznych archetypov: „Princípom rozkoše je podnecovať rozkoš.“” (s. 31)

Podracká je najúspešnejšia tam, kde je jej nástrojom opis. Jej písanie o Dominikovi Tatarkovi, Guy Fawkesovi či Petrovi Pišťankovi je vláčne a čitateľsky vzrušujúce. Rovnako rozbor deja novely Neva Petra Pišťanka patrí k najvydarenejším častiam knihy, má výborné tempo a je aj čitateľsky vysoko komunikatívny. V súvislosti s tým je zároveň pre mňa osobitným sklamaním, že Dana Podracká ako ženská autorka pri rozkrývaní sebou definovaných „hlbín“ slovenskej identity píše dejiny mužov a že do svojho širokého dejinného naratívu od čias Cyrila a Metoda po Pišťanka a Anonymous nezapojila slovenskú ženskú osobnosť („milenky“ Dominika Tatarku nepočítam).

Podracká (sama sebavedomá autorka) tak načrtáva takmer výsostne mužský svet, ktorý riadi a transformuje podoby slovenskej „identity“ (nie ako kolektívnej predstavy, ale ako vnútornej metafyzickej veličiny) naprieč dejinami slovenského etnika na území rozličných politických zriadení (ktoré sa k tejto „identite“ vzťahujú nejasným spôsobom tiež). Implicitne a bez vlastného zámeru tak Podracká ukazuje na to, že oficiálne dejiny slovenského národa a jeho elitnej kultúry zahŕňajú iba mužských aktérov. Ako celok je kniha hodná pozornosti predovšetkým ako materiál pre štúdium určitej intelektuálskej polohy slovenského nacionalizmu s metafyzickými presahmi, prípadne presahmi štúdií digitálnych „tiel“ a posthumanizmu.

Nacionalizmy v nás s podnázvom Eseje o živej minulosti Antona Hruboňa je menej výpravná a asi aj menej ambiciózna kniha než Podrackej opus, avšak vyznačuje sa triezvou interpretáciou dejinných udalostí a bystrým vytváraním paralel medzi ideológiami minulosti a ich súčasnými inšpiráciami v krajne pravicovej subkultúre. V zásade ide o veľmi koncentrovaný a živelný príspevok k téme rozkolísanej predstavy o povahe slovenského národa naprieč 20. storočím, ale hlavne so záberom na vojnový slovenský štát (v niečom je tak Hruboňova kniha protikladom Hlbín slovenskej identity, ktoré kolektívnu identitu nedekonštruujú, naopak, trvajú na nej). Možným nedostatkom je zvláštna neukončenosť knihy, čo odhaľuje jej pôvod v samostatných esejistických celkoch namiesto pôvodného zámeru širšej knižnej výstavby. Prerod samostatne existujúcich textov do podoby ucelenej publikácie sa v tomto zmysle o niečo lepšie vydaril Chrobákovej Repar v Diagnóze L či Ptačinovi v 53 pokusoch.

Dva tituly Chrobákovej Repar

Literárna vedkyňa a spisovateľka Stanislava Chrobáková Repar, ktorá minulý rok priniesla až dva knižné tituly, je podobným typom svojráznej autorky ako Podracká v tom zmysle, že vo svojom esejistickom písaní tvaruje vlastný systém, ktorý je natoľko uzavretý, že takmer nie je možné mu čokoľvek vytýkať. Vysoko originálne texty (námetmi aj svojou stavbou) v knihe Diagnóza L vznikali v priebehu viacerých rokov a vyznačujú sa intenzitou autorského výrazu jednotlivých častí, ktoré pôsobia vysoko samostatne, niekedy až inzulárne. Členenie knihy na dva hlavné okruhy Cesta okolo hlavy – básňou (poiesis) a Kníhkolotoč (praxis) organizuje texty do dvoch línií. V prvej ide o „obsah“ básne a tvorby, druhý zase združuje texty komentujúce organizáciu kultúry na Slovensku. Prvý okruh je formálne radikálnejší a autorsky zaujímavejší, druhý však predstavuje cenné komentáre k stavu financovania kultúry na Slovensku.

Z prvého okruhu vyzdvihnem text Šťastná Suomi: sviatok čiernej čipky (s. 115 – 121), ktorý s jazykovou bohatosťou vlastnou Chrobákovej Repar mapuje skladbu návštevníkov a návštevníčok Festivalu čiernej čipky vo fínskom mestečku Rauma. Za zmienku stojí aj analýza vlastnej básne v texte Cesta okolo hlavy – básňou: Úvaha nad básňou dvojexpozícia (s. 95 – 103). Hoci by si niekto mohol povedať, že analyzovať vlastnú báseň nie je najlepší nápad, Chrobáková Repar práve pri tomto zadaní poskytla nápaditý a veľmi intímny text.

V okruhu zameranom na „praxis“ sa, bohužiaľ, autorka nevyhne moralizátorskej póze, v ktorej nefunkčne pridáva k pojmom ako „kultúra“ a „kultúrna politika“ negujúcu vrstvu, napríklad na strane 167: „Sem patria aj médiá s ich kultúrnou (anti)politikou (...)“ či na strane 172: „(...) môže byť sprievodným symptómom kultúrneho úpadku a nárastu konzumného zamerania v (ne)kultúre, a teda aj odcudzenia sa (ne)literatúry jej vlastným hodnotovým východiskám.“

Tieto „(anti)“ a „(ne)“ možno nie sú priamo intelektuálnymi gestami kultúrneho elitizmu, ale, bohužiaľ, obnažujú fakt, že Chrobáková Repar trvá na jedinom význame pojmu kultúra, a to takom, ktorý sa viaže na prevádzku takzvanej vysokej kultúry a ktorý ignoruje súčasný kritický diskurz (v ktorom sa „kultúrami“ označujú aj negatívne fenomény).

Naozaj ľahko kritizovateľná gradácia tohto intelektuálskeho vyhradzovania sa voči čomusi popovému, nízkemu a masovo cirkulujúcemu nastáva u Chrobákovej v texte s názvom Hniezdenie v kritike / slovo o medzigeneračných súvislostiach. Na jednom mieste tohto textu autorka neodolá ľahkému terču – mládeži (mohli by sme tiež povedať generácii Z), ktorá je zvyknutá byť „dvadsaťštyri hodín denne napojená na rýchlo dostupné verejné informácie“ (s. 208), čo Chrobáková Repar považuje za „prvoplánovo nadobudnuté poznatky“. Celkovo sa dá povedať, že časť Kníhkolotoč (praxis) obsahuje dôležité pozorovania a argumenty pre uchopenie komercionalizácie slovenskej literárnej produkcie, ale miestami z nej sála pachuť akejsi intelektuálskej zatrpknutosti či, lepšie povedané, silenej obhajoby územia a nadradeného postavenia elitnej literárnej kultúry oproti tej, ktorá je široko dostupná (ako príklad sviežejšieho prístupu by som uviedla rozhovor s Máriou Ferenčuhovou, ktorá pripomína boom okolo poézie po vystúpení americkej inauguračnej poetky Amandy Gorman a hovorí okrem iného aj to, že od „insta-poézie“, teda poézie na Instagrame, by sa mohla čomusi naučiť aj vysoká poézia – Denník N, marec 2021).

Predpoklad estetickej hierarchie rôznych foriem literatúry je prítomný aj v ďalšom, žánrovo odlišnom titule autorky s názvom Balans, ponúkajúcom literárne pozoruhodne koncentrovaný kvázi-denníkový zápis, ktorý striedajú poetické kusy. Chrobáková Repar v tejto knihe poskytuje kľúč aj k svojmu chápaniu pojmu „kultúra“, a teda aj jej opaku „ne-kultúry“ – pojem kultúra bez „ne“ je pre ňu čosi a priori dobré. Ľudia pracujúci v „kultúre“ to majú ťažké, avšak „kultúra znásilňovania“ je podľa Chrobákovej Repar pojmový omyl, ktorý vnáša do jazyka chaos. (s. 30) Dvojakosť „kultúry“ a „(ne)kultúry“, teda barbarstva, je v Balanse rozšírená na tri oblasti kultúry: štátno-reprezentatívna, populárno-komerčná (často charakteristická „esteticky poklesnutými kritériami“ – s. 31) a napokon takzvaná živá kultúra (kurzíva v origináli – s. 31). Táto taxonómia je zaujímavejšia než prostá dvojakosť kultúry a nekultúry, ale ponecháva aj superioritu štátnej či národnej kultúre, ktorá má byť istým spôsobom autentickejšia než tá komerčná a zároveň esteticky nadradená. Toto tvrdenie u Chrobákovej nikdy nie je problematizované.

Podobe ako Diagnóza L, aj kniha Balans je komponovaná spôsobom, ktorý ju rozdeľuje na dve časti, označujúce dve samostatné stratégie písania. V prípade Balansu je táto binarita väčšmi integrovaná do toku knižného rozprávania, pretože dva typy textov sa naprieč knihou často cyklicky striedajú. Ide o epistolae (s osobnou časozbernou a terapeutickou hodnotou, ktorých podkladom boli listy písané v rokoch 2012 – 2015) a torzá alebo aj „básne v próze“ (s. 254 – 255).

Tematicky je Balans orientovaný na viacročný záznam (ženského) života v slobodnom umeleckom povolaní so všetkým, čo to predstavuje. Martin Makara vo svojej recenzii na Balans v mesačníku Kapitál poznamenáva, že autorka zo svojej kritiky prekarizovanej práce vynecháva prekariát platformovej ekonomiky, v ktorom majú jeho pracovníci ešte ťažšie podmienky než „pracovníci a pracovníčky“ kultúry. Tento nedostatok širších súvislostí však nevnímam ako reálny nedostatok v rámci knihy, ktorá má jasne vymedzené ambície.

 Kompozične a štylisticky Balans v každom prípade disponuje originalitou, ktorá v minuloročnej esejistickej „úrode“ pozitívne vystupuje z množstva civilnejšieho písania (knihy Fedora Gála, Jána Markoša a Martina M. Šimečku), ktoré čitateľovi/ke nekladie odpor. Noani neponúkne taký podivuhodný zážitok zo samotného, vysoko autorsky vycibreného písania, ktorý Chrobáková Repar vie stopercentne posyktnúť.

Ako dobre možno poznať mesto

Flanérovu košeľu s podtitulom 8 a pol bratislavských ulíc Jany Beňovej – formálne unikátnu knihu o bratislavských uliciach s exkluzívnymi rozhovormi a fotografiami, ktorá sa v minulom roku rýchlo vypredala –, je ťažké hodnotiť ako dielo len esejistické, len reportážne či fotoreportážne alebo len také, ktoré prispieva k formovaniu kultúrnej pamäti mesta. Rytmus striedania textu a lesklých stránok s fotografiami od vynikajúcich fotografov a fotografiek predstavuje vzrušujúci systém, ktorým sa zrejme každý typ čitateľa/ky s radosťou nechá pohltiť.

Hybridná povaha Flanérovej košele, ktorá je zdrojom jeho príťažlivosti, však zároveň môže určitý okruh čitateľov zanechať hladných po literárne nasýtenejšej knihe (ako vo svojej recenzii pre Rádio Devín podotýka Nicol Hochholzerová) alebo po spoločensky kritickejšej publikácii. Následkom vizuálnej atraktivity a atmosférického náboja sa zmenšuje priestor pre otázky problémov mesta a toho, ako zlepšovať jeho rozmanité prostredia. Na miestach, kde je Beňová kritická a zároveň popúšťa uzdu šťavnatej obraznosti, je kniha pre tradičného literárneho čitateľa/ku najlepšia. To je napríklad v časti o autorkinej skúsenosti zo života na Mlynarovičovej ulici v Petržalke. (s. 245)

Veľkú časť knihy však vypĺňajú rozhovory s majiteľmi a majiteľkami podnikov sídliacich na sledovaných uliciach. Niektoré rozhovory s autorkou – flanérkou sa dajú definovať ako rozprava o rozličných typoch podnikania v najikonickejších bratislavských štvrtiach. V niektorých momentoch sa dokonca môže zdať, že ide o rafinovanú reklamu. Rozpačitosť takéhoto typu prináša rozhovor s riaditeľkou pobočky showroomu diamantov na Jantárovej ulici (s. 175 – 176).

V tej istej knihe, ktorá mapuje fungovanie nezávislej kultúry a podoby jej sídel v Bratislave (Foajé ako sídlo časopisu Kapitál, s. 27 – 29 či sídlo zvukového laboratória LOM v bývalom priestore mäsiarstva, s. 249 – 251), sa tak dočítame o tom, ako si solventné ženy kupujú diamanty samy pre seba, čo riaditeľka pobočky akcentuje ako podnikateľsky objavnú informáciu. Pocit PR dielka našťastie anuluje fotografia parkoviska showroomu, kde vidíme reklamnú plochu na sklenej stene podniku, na ktorej je zobrazená žena s diamantovými náušnicami, pričom priamo pred ňou sa vynímajú dva „malebné“ kontajnery. (s. 177)

To, že rozhovory s podnikateľkou s diamantmi a tvorcami ľavicového Kapitálu sa stretávajú v jednej knihe, má azda akcentovať pluralitu, ktorou sa priestory mesta vyznačujú. Mne osobne však v niektorých prípadoch chýba komentár, ktorým by Beňová autorsky výraznejšie zarámovala svoje flanérske zážitky, a prostredníctvom ktorých by aj ako autorka vystupovala do popredia. Ideologická neutrálnosť (nie vždy stopercentná) Flanérovej košele paradoxne trochu naráža aj na jej úvodné motto: flanér je údajne človek, ktorý nič neprodukuje, „nič, čo by sa rátalo“ (s. 17). Lenže Beňová robí rozhovory práve s „tvorcami mesta“ – s tými, čo produkujú veľa a často otvorene reflektujú ekonomické alebo spoločenské modely, ktoré ich typ podnikania alebo kultúrnych aktivít nasledujú. Kniha tak nie je oslavou flanérstva, skôr činorodosti ľudí, ktorí sú v popredí ako najväčší aktéri priestorov a kultúrnych aj ekonomických dynamík Bratislavy.

Flanérkou je tak len samotná Beňová, u ktorej to, že „nič neprodukuje“, môžeme pri troche interpretačného strečingu čítať ako jej zámer nepridávať k nazbieraným materiálom výrazný komentár a držať sa akéhosi pisateľského flanérstva. Je však dôležité pýtať sa, akú Bratislavu nám Jana Beňová ukazuje a čo sa skrýva medzi riadkami odpovedí respondentov.

Sucharkova bohatá mozaika

Charakter zozbieraných, buď už predtým časopisecky publikovaných, alebo úplne „šuplíkových“ textov má titul Bricolage 44 Pavla Sucharka. V skutočnosti, ako autor prezradil v rozhovore pre Knihy na dosah, pôvodne šlo o zbierku rozhlasových esejí pre Rádio Devín a Reginu.

Táto kolekcia 44 kratších textov vyniká širokým diapazónom námetov (od populárnej televíznej kultúry k náboženským polemikám), ako aj originálnym myslením, ktoré pôsobí (v dobrom slova zmysle) samopašne eklektickým dojmom napriek tomu, že Sucharek je akademicky činný filozof. Vo veľkej rôznorodosti námetov sa možno strácajú individuálne kvality najlepších textov. Tým, že texty nie sú štruktúrované inak než ich organickým striedaním a plynú za sebou bez prestania a zhlukovania sa do väčších celkov, výsledný dojem z knihy môže ostať stratený vo všepohlcujúcom toku úvah a nápadov.

To, že kniha ponúka názov, ktorý odkazuje na improvizačnú povahu jej vzniku, naznačuje, že nemá jednu nosnú tému alebo pevnejší princíp, pod ktorým sú organizované jej texty. Podľa mňa však takúto jednu nosnú linku kniha má, aj keď nie je vyslovená v názve ani v obsahu. Mohla byť knihou otvorenejšie priznaná, čím by autor umožnil lepšiu orientáciu čitateľov vo svojej „brikoláži“.

Rozpačitý dialóg generácií

Dialóg generácií a čosi navyše je útla zbierka textov z produkcie šesťčlenného, čisto mužského autorského ansámblu, ktorého členovia reagujú na vtedy čerstvú pandemickú situáciu vo formáte akýchsi „nástrelov“ a reakcií na ne. Takto koncipované texty medzi sebou komunikujú a namiesto harmonických odpovedí jedného druhému sa pokúšajú o polemiku, čo sa im podarí až v poslednej tretine knihy, ako priamo v nej reflektuje Pavel Frič. (s. 64)

Kniha je rozdelená na časti Úvod, Reziliencia, Dialóg generácií, Krátka reflexia namiesto záveru a ešte aj Post Scriptum, ktoré obsahujú úvodné „odpichové“ texty a následne odpovede niektorých zo šiestich mužov. Editorom zbierky je najstarší zo šestice, totiž Fedor Gál. Ten v úvode píše, že táto „brožúra“ je adresovaná hlavne stredoškolákom a vysokoškolákom (s. 7), ktorým sa zjavne chce zalíškať priamočiarosťou, toleranciou mäkších vulgarizmov („inflácia sračiek“, s. 7, „A možno sa na to môžeme zvysoka vys...r“ – bodky namiesto slov v origináli, s. 49), aktuálnym slovníkom a ponechávaním výrazov prebratých z angličtiny, ktoré majú svoje miesto skôr v hovorovej reči („jedna z flagship publikácií“, s. 16, „naša ‚glorious‘ civilizácia“, s. 26, „forma self-feeding loopu“, s. 23). Zadaním bolo zjavne ponúknuť študentom komunikatívne texty, ktorými nepohrdnú. Vo výsledku tieto texty pôsobia síce zrozumiteľne, ale lapidárne, s predvídateľným vypointovaním a málo zásadnými úvahami nad pojmami (napríklad o význame populizmu a otázke, či je vždy negatívny, s. 64, nad diskusiou o pomenovaní pravdepodobnosti, že ľudský druh bude vyhladený úplne alebo skoro úplne, do ktorej z kategórií hrozieb patrí klimatická kríza, s. 23 či úvahami o konvenčných výrokoch  na tému kolektívneho strachu v čase prepuknutia pandémie, ktorá nahlodala historický komfort, v ktorom si naša spoločnosť hovela. (s. 32)

Domnievam sa, že Fedor Gál sa v tomto projekte prejavil so cťou skôr autorsky než editorsky. Jeho text Pohľad seniora je svieži a nepríliš sentimentálny a je škoda, že podobných textov nie je v zbierke viac. Koncept knihy, ktorý mal zaručiť diverzitu generačných pohľadov na spoločenské zmeny počas prvej vlny pandémie, na dôvažok svojej nedostatočnej premyslenosti celkom vynechal ženské autorky. Dokonca sa obávam, že v celej knihe nie je priznaná takmer žiadna ženská skúsenosť, dokonca ani existencia žien. Spomína sa iba (!) „projekt Gréta“ (s. 59), pričom týmto posmešným pojmom sa spochybňuje pozitívny význam klimatického aktivizmu Grety Thunbergovej v texte Milana Postráneckého, ktorý je bez preháňania príšerný a pretkaný prevarenými dezinformačnými vyhláseniami do takej miery, až som si miestami nebola istá, či nejde o paródiu.

Dialóg generácií a čosi navyše okrem tejto bizarnosti pokrivkáva aj po vyššej stavebnej stránke. Texty balansujú medzi formátom eseje a voľnou e-mailovou odpoveďou a niekde sa hranice medzi týmto médiami stierajú skôr nezrozumiteľným než formálne hravým spôsobom. Najzaujímavejšie sú texty od Juraja Mesíka, ten však preberá materiál zo svojej knihy Generácia apokalypsy, ktorej sa budem v tomto hodnotení venovať ako poslednej. Dialóg generácií a čosi navyše môže byť ako celok dobrou pripomienkou, že zostaviť knihu založenú na voľnom „dialógu“ niekoľkých mužov (!) z intelektuálnych kruhov je cesta plná úskalí.

Etika a hriech

Antológia s názvom Očistec obsahuje po jednej eseji na námet jedného zo siedmich hlavných smrteľných hriechov podľa kresťanskej náuky. Každý hriech má „na starosti“ jeden renomovaný autor (Veronika Šikulová, Saša Uhlová či Boris Ondreička sú tie najprominentnejšie mená). Takýto námet predstavuje pre esejistov a esejistky tvrdý oriešok, s ktorým sa vynikajúco vyrovnali iba niektorí z ansámblu. Za najvydarenejšie považujem texty od skúsených autoriek Saši Uhlovej a Jany Juráňovej (obe a v tomto poradí nastupujú so „svojimi hriechmi“ na konci knihy, takže editor Slavo Sochor má dobrý zmysel pre gradáciu).

Najzaujímavejším prínosom Očistca je explicitné uchopenie toho, ako veľmi zoznam siedmich klasických hriechov nesedí nielen na súčasné polemiky okolo morálky, ale ani na pomenovanie problémov, ktoré ako (nielen) slovenská spoločnosť máme. Pokus o revíziu významu siedmich hriechov – toho, čo je nemorálne, nesprávne či neprípustné v našej súčasnej spoločnosti, sa podľa výsledku esejí javí takmer nemožné. Jana Juráňová vo svojej eseji Pýcha v rúchu pokory a iné úvahy (nad hriechom pýchy) správne poznamenáva, že „koncept hriechu v civilnom živote prakticky prestal existovať“. (s. 93) Otázne je, čím bol nahradený. Grafické spracovanie knihy možno naznačuje vzťah so sekulárnym trestom za amorálne správanie, čo je väzenie: na prvej dvojstrane nachádzame preškrtnutých sedem paličiek, ktoré sugerujú počítanie časových celkov vo väzbe. Použitie obrazov (treba povedať, že v kontexte témy hriechu trochu tendenčné) flámskych renesančných maliarov Pietera Bruegela a Pietera van der Heydena na prebale a na dvojstranách medzi jednotlivými esejami naznačuje väzbu k imaginácii spoločnosti, ktorá pojem hriechu poznala a vedela s ním nakladať, avšak ani tieto bohaté výjavy  neposkytujú návod na uchopenie vzťahu súčasnej spoločnosti k páchaniu zla a k jeho definícii mimo sféry trestného práva. V apórii vzťahu súčasnosti k hriechu ako takému publikácia pretrváva a odpovede nedáva. Najšikovnejší autori v zostave sa s týmto problémom vedia vyrovnať a aspoň v metaforickej či poetickej rovine nájsť v koncepte hriechu, o ktorom píšu, užitočný obsah na premýšľanie. Na hranu účinku „hriechovej“ lexiky ide Saša Uhlová, ktorá píše o lakomosti globálnych elít a jej dôsledkoch na klimatické podmienky Zeme.

V oveľa komfortnejšej esejistickej pozícii je Ján Markoš, autor knihy Medzi dobrom a zlom, ktorý vyhľadáva etické nuansy v rozličných modelových situáciách. Dobro a zlo definuje čisto sekulárne, na základe logického postupu a čo najtriezvejšej úvahy. Vizuálnym vyhotovením kniha pripomína encyklopedický výklad vďaka veľmi popisným fotografiám a samostatným textom vo farebných rámčekoch. Vysoká komunikatívnosť tohto formátu zrejme smeruje k mladšiemu čitateľstvu, prípadne k takému, ktoré sa rozličnými, často v súčasnosti politizovanými etickými otázkami zatiaľ do hĺbky nezaoberalo a nemá na ne vytvorený pevný názor. Skúsenejší čitatelia, hladní po náročnejšom pokrme, si však knihu môžu užiť tiež. Hoci na niektorých miestach bude pre nich argumentácia  predvídateľná, inde ich môže veľmi prekvapiť (konkrétne výsledok etickej úvahy v kapitole Život, smrť a ľudská dôstojnosť o prípade Francúza Vincenta Lamberta, ktorý bol v stave vegetatívnej smrti odpojený od výživy, bol pre mňa šokujúci, aj keď dôsledne vyargumentovaný a zmysluplný – s. 72).

Tak či onak, Markoš nepíše svoje etické rozbory pre už vopred rozhodnutých a ani tak, aby uspokojil konkrétne ideologické krídlo. V niektorých prípadoch jeho argumenty väčšmi ocenia konzervatívne založení čitatelia, inde zase liberálnejší, prípadne ľavicovo orientovaní. Niektoré etické otázky, ako napríklad tá o regulácii komentárovej sekcie na facebookových profiloch firiem s názvom Mazať či nemazať? (s. 113 – 126), sa nedajú rozriešiť z hľadiska akejkoľvek pozície na politickom spektre.

Markoš aj vďaka tomuto výberu vníma etické otázky ako naozaj výsostne etické – teda bez predvarených hodnotových šablón, ktoré sa ustálili v izolovaných liberálnych, konzervatívnych či ľavicových priestoroch. Markošove Medzi dobrom a zlom tak možno čítať aj ako návrh na kultivovanie spoločného diskusného teritória, v ktorom je možné na základe logickej úvahy dospieť k niekedy predvídateľným záverom, (je však dobré „poistiť sa“ celým vyhodnocovacím procesom, ktorý Markoš vykonáva pri každej etickej dileme knihy), ale inokedy nás samých zaskočia. Pretože aj postoje, ktoré sa v našej kultúre či v našich názorových „bublinách“ chápu ako eticky správne, sa nemusia po overení Markošovou logickou procedúrou ukázať ako bezproblémové alebo najlepšie.

S časovým odstupom, bez jatrenia rán

Kultúrny publicista Alexander Balogh je autorom esejistického životopisu s názvom Etienne Cornevin – Z Paríža do slovenských ateliérov (N Press). Kniha sa zaoberá francúzskym intelektuálom, historikom a kritikom umenia Etiennom Cornevinom, ktorý prežil časť života v Československu a intenzívne sa zapojil do miestneho výtvarného života. Za názvom knihy, ktorý je v životopisnej literatúre konvenčný a za obálkou so strieborným pseudostrojovým písmom gravírovaným do pevnej väzby sa skrýva dielo, ktoré by si určite mali všimnúť (nielen) poslucháči umenia. Ak sa čitateľ/ka nenechá odradiť touto vonkajšou vrstvou diela a prenikne do jej rozprávania, odmení ho/ju sofistikovaný životopis, formovaný po jednotlivých fazetách prostredníctvom osobností, ktoré Cornevina obklopovali.

Pre spomínanie na život Cornevina si Balogh volí stratégiu postupného predstavovania jeho umeleckých súčasníkov a súčasníčok v samostatných kapitolách, ktoré obsahujú prehľad ich tvorivých prístupov a činnosti vo vzťahu ku Cornevinovi. Prví umelci sú zoskupení v tzv. Skupine A-R, predstavujúcej generáciu výtvarníkov (a jednej výtvarníčky) narodených v rokoch 1945 – 1950. Ďalší umelci, čo počas života interagovali s Cornevinom, sa objavujú v oddiele Ďalšie výberové príbuznosti.

Osobitné miesto má výtvarník Rudolf Fila, u ktorého sa objavuje ozvláštnenie v podobe originálneho umeleckého kvázislovníka, ktorý autor životopisu cituje z Cornevinovej knihy Cestou. Rozmanitosť typov kapitol v knihe prekonáva medze konvenčnej biografie a smeruje ku komplexnému záznamu umeleckého „ducha doby“, ktorého centrom je Cornevin ako spájajúca osobnosť, nie ako jej protagonista. Na koniec knihy autor umiestňuje rozhovor s Arlette Cornevinovou, poukazujúci (zrejme nechcene) na marginalizované postavenie žien umelcov, ktoré v minulom storočí bolo ešte stále veľmi bežné. Cornevinova manželka v rozhovore prezrádza mnohé o spoločnom živote, v ktorom sa musela absolútne prispôsobiť manželovej kariére, presťahovať sa na Slovensko a pracovať v cudzine.

Druhý titul, ktorý sa sústreďuje na umeleckú tvorbu a reflexiu výraznej osobnosti, je kniha Po/doby Petra Karvaša, ktorá združuje esejistické výpovede dvoch už nežijúcich autorov (vrátane samotného dramatika Karvaša) a jedného súčasného. Milan Šimečka je filozof, ktorý zomrel v roku 1990, a Peter Karvaš, ktorý zomrel až o deväť rokov neskôr, bol okrem tvorcu divadelných hier aj divadelným teoretikom. Knihu vydal Divadelný ústav Bratislava v rámci edície Slovenské divadlo a jej zostavovateľkou je teatrologička Zdenka Pašuthová, v úvode predstavujúca Karvašovu osobnosť vo vzťahu k minulému režimu, ktorému sa musel v tvorbe prispôsobovať (a v osobnom živote sa musel s týmto vzťahom vyrovnávať).

Následná veľká esej Milana Šimečku s názvom Hra a dejiny, ktorá bola prvýkrát publikovaná v roku 1967, uchopuje takzvané občianske hry Petra Karvaša a ich ideologický program. Šimečka ponúka komplexnejšie čítanie Karvašových hier z 50. rokov, ktoré sa všeobecne považujú za schematické, a to všetko v rámci vynikajúcej analýzy, ktorá je skôr filozofická než teatrologická a ktorá umožňuje znejasniť ustálené presvedčenia o politicky konformnom umení, vznikajúcom v atmosfére 50. rokov. Takpovediac „srdce“ knihy tvorí Karvašov text Otvorené otázky o umení a jeho spoločenskej prevádzke.

Za zmienku stojí, že jedna pasáž Otvorených otázok o vplyve kultúrnych politík na život umelca zaujímavo komunikuje s vyššie spomínanými knihami Stanislavy Chrobákovej Repar. Karvaš v tejto pasáži píše, že „necitlivá kultúrno-politická mašinéria“, s ktorou sa umelec dostáva do „tragického nedorozumenia alebo i do konfliktu“ (s. 138), zasahuje podľa autora všetkých významných spisovateľov a umelcov. Karvaš volá po zodpovednosti za túto ujmu na umení a spoločnosti (s. 138). O tej sa dá hovoriť aj v súčasnej kultúrnej prevádzke a porovnať tak škody, ktoré spôsobovala politická cenzúra v čase socialistického režimu, so súčasnými dôsledkami prekarity práce v kultúre na životy a výkony umelcov a umelkýň (rozličné ujmy súčasnosti zrejme budeme schopní uchopiť až s historickým odstupom).

Z opačnej strany jadro knihy rámcuje nový text od Milana Zvadu s názvom Život a dejiny, ktorý s historickým odstupom vyznačuje rozmer nadčasovosti Karvašovho diela. Na zadnej strane Po/dôb Petra Karvaša je umiestnený sken obálky rukopisu hry Jazva, na ktorom je názov tejto občianskej činohry až dvakrát škrtnutý a nahradený iným. Podľa zostavovateľky Zdenky Pašuthovej to symbolizuje náročnosť Karvašovej práce pri vyjednávaní s predstaviteľmi vtedajšieho režimu, pretože s pôvodným a preškrtnutým názvom Zatmenie slnka mali vládni cenzori problém (Rádio Devín, 2021). Celkovo trojica textov združených pod kuratelou Zdenky Pašuthovej vytvára publikáciu, ktorá je napriek svojej sofistikovanosti prístupná a zaujímavá nielen pre teatrologickú obec, ale aj pre širší okruh zdatnejších čitateľov/ky.

Hlboko do vzťahov umeleckej tvorby a politickej moci  preniká podobne ako Po/doby Petra Karvaša kolektívna slovensko-anglická publikácia Subjektívne histórie – Sebahistorizácia ako umelecká prax v stredovýchodnej Európe, ktorá združuje hutné a vysoko odborné texty autorov a autoriek zo stredovýchodného regiónu Európy.

Zostavovateľ Daniel Grúň v úvodnom článku Seba-historizácia ako umelecká prax definuje cieľ publikácie, ktorým je rozkrývanie umeleckých stratégií takzvanej sebahistorizácie, a to spôsobmi, ktoré v období komunistických režimov obchádzali bežné inštitucionálne rámce. (s. 5) Článok Undergroundový realizmus – Inštitucionálne stratégie Györgya Galántaia Emese Kürtiovej popisuje metódy tvorby alternatívnych umeleckých realizácií v rámci obmedzení maďarského socializmu, podobne ako aj ďalší článok Pronikat do světa umění pomocí fotografie. Sítě Petra Štembery v 70. letech 20. století autorky Hany Buddeusovej. Ten ukazuje, ako „korešpondenčné sieťovanie (...) nahradzovalo nedostatok priameho kontaktu a kompenzovalo neexistujúce inštitucionálne zázemie.“ (s. 79)

Jeden z najzaujímavejších článkov knihy s názvom Postoje proti umeniu: Goran Ðorđević do roku 1985 smeruje k dekonštrukcii podstaty umenia ako činnosti. Jeho autor Branislav Dimitrijević analyzuje, ako umenie v zmysle konceptu podrobuje výzvam konceptuálny tvorca Goran Ðorđević, podľa ktorého je umenie vždy „len výskum“. (s. 102)  Za všetky ďalšie texty spomeniem ešte Neoddeliteľné histórie. Proces, stelesnenie a obnova v diele Any Lupaş Aliny Şerbanovej, ktorá skúma tvorbu Any Lupaş v umelecky napätom kultúrnom prostredí „sovietizácie“ rumunskej umeleckej scény (s. 255) a stratégie zapájajúce ľudovú ornamentiku a folklór vníma ako médiá rozprávania osobného príbehu (s. 260). Titul Subjektívne histórie ponúka alternatívne naratívy o tvorivosti a dobovom umeleckom diskurze mimo oficialít, známych kánonov a platforiem umenia. Spolu s Po/dobami Petra Karvaša a esejistickým životopisom Etienna Cornevina tvorí trojicu kvalitných titulov prichádzajúcich v období, keď je už možné pristúpiť k skúmaniu umeleckého života za minulého režimu s odstupom, bez nepríjemných pocitov jatrenia čerstvých rán a kráčania po tenkom ľade.

Analýzy budúcnosti

Posledný oddiel prehľadu minuloročnej esejistickej knižnej tvorby zacielim na diela, ktoré prostredníctvom uchopenia súčasného sveta hľadia do budúcnosti a pýtajú sa na jej podobu do takej miery, až sa stáva zásadným formotvorným materiálom textu. Ide o knihu Generácia apokalypsy analytika globálnych rizík Juraja Mesíka (Literárna bašta, 2020) a dva tituly z edície Skica vydavateľstva Absynt pod značkou Kalligram. Tými sú Hľadanie kotvy zahranično-politického analytika a publicistu Dalibora Roháča a Myseľ ako objekt experta na umelú inteligenciu Martina Takáča. Vo všetkých troch prípadoch ide o obsahovo mimoriadne výživné, expertné a apelatívne knihy, ktoré čitateľovi/ke výrazne rozšíria kontexty premýšľania o súčasnom svete a jeho nesmierne komplikovaných výzvach. Vo všetkých troch prípadoch je pôvodcom pisateľskej originality autorov ich vzdelanie a vysoká expertíza v oblastiach, ktorých poznanie sprostredkúvajú formou eseje.

Titul Hľadanie kotvy zahranično-politického analytika a publicistu Dalibora Roháča analyzuje súčasné a minulé podoby globálnej spolupráce prostredníctvom medzinárodných dohôd, predstavujúcich krehké, ale fundamentálne nástroje udržovania (relatívneho) mieru medzi globálnymi mocnosťami. Kniha Myseľ ako objekt experta na umelú inteligenciu Martina Takáča zase skúma myseľ v komplexe kognitívnej vedy, jej technologickej nápodoby umelou inteligenciou, ako aj jej spirituality. Tieto dve knihy sa nedajú kvalitatívne porovnávať, pretože Roháčov titul je cielene komornejší aj argumentačne konzistnejší, zatiaľ čo Takáčovo dielo je filozoficky ambicióznejšie a obsahovo má širší rozptyl. Je však zaujímavé čítať diela v tandeme – určitým spôsobom totiž spolu komunikujú, v mnohom sú protikladné a v mnohom si navzájom odpovedajú.

Zaujímavé je aj porovnanie miery zapájania osobnej či až intímnej výpovede do kníh o globálnych výzvach. O zadaní pre publikáciu v edícii Skica Dalibor Roháč na začiatku Predslovu prezrádza, že malo ísť o „osobnú“ knihu o „medzinárodnom poriadku“. (s. 9) Roháčova kniha však nepôsobí takmer vôbec osobne (naopak, v pozitívnom slova zmysle sa vyznačuje veľkým nadhľadom), zatiaľ čo Martin Takáč v niektorých pasážach Mysle ako objektu dokázal byť intenzívne osobný, zrejme najväčšmi v podkapitole „Dospelé Božie deti“ (s. 101 – 103), v ktorej opisuje životný otras po smrti oboch rodičov a vplyv tejto udalosti na jeho vieru. Táto zdanlivá odbočka v rozprávaní o mysli a umelej inteligencii v skutočnosti ostáva v jadre otázky Takáčovej eseje, ktorou je pôvod ľudského vedomia, možnosť jeho nápodoby a etické rozmery umelej inteligencie v kontexte náboženských doktrín. Takáč teda funkčne prepája osobnú skúsenosť s predmetom svojej knihy. Ako bolo povedané, Dalibor Roháč natoľko osobný byť nedokáže, ale jeho dielu to neprekáža, pretože výklad, ktorý nie je do výraznej miery previazaný osobnými zážitkami, Hľadaniu kotvy celkom svedčí a robí ju koherentnou.

Dalibor Roháč píše o krehkosti medzinárodných dohôd a vôbec možnosti medzinárodného poriadku. Akokoľvek je pojem „globalizovaný svet“, či „globalizmus“ zložito vyjednávaný a nejasný, Roháč s ním nakladá konzistentne a stavia ho do opozície voči novej vlne krajne pravicového populizmu. (s. 107) Zlyhania medzinárodných spoluprác, medzi aké patrí brexit, podľa Roháča ukazujú, že v jadre západných demokracií čosi nefunguje správne. (s. 111) Nejde teda o problém medzinárodných dohôd ako takých.

Naliehavosť Roháčovej „skice“ je podobná tej, ktorou oplýva Generácia apokalypsy, aj keď jej téma je u Roháča partikulárnejšia – možnosť zlyhania rozličných medzinárodných väzieb smeruje k apelu na kultiváciu prostredia, v ktorom sú takéto medzinárodné siete možné, „než bude neskoro“ (s. 114). Ide teda, ako aj v prípade Mesíka, o „esejistiku apelu“, čo nás núti uvedomiť si naliehavosť problémov, ktoré presahujú nás ako jednotlivcov, naše najbližšie okolie, a – ako ukazujú títo experti – aj naše laické chápanie sveta. Zložitosť súčasnej civilizácie je základnou ohrozujúcou veličinou nielen geopolitického udržiavania krajín sveta v stave (relatívneho) mieru, čomu sa venuje Roháč, ale aj jeho klimatickej stability, o čom píše zase Mesík.

Pre jeho Generáciu apokalypsy je typický pohľad na svet z jednej radikálnej perspektívy, prostredníctvom ktorej mapuje podoby organizácie ľudských kolektívov a dizajnu civilizácie, ako aj jej citlivosť na rizikové situácie. Prostredníctvom tohto zacielenia sa Mesík presekáva naprieč viacerými oblasťami súčasného života aj epochami dejín (jeho metóda generuje otázky a rámce, ktoré trochu redukujú sociálnu realitu na odolnosť infraštruktúry, komunikácií a stability obchodu). V Mesíkovom rozprávaní je obsiahnuté veľmi komplexné spektrum rizík, ktorým ako globálna komunita habitantov planéty Zem čelíme. Nájdeme v ňom aj proroctvá, z ktorých mrazí (osobne sa mesiace po prečítaní knihy nedokážem vyrovnať s Mesíkovým „proroctvom“ o Blízkom východe a jeho kultúrnom a civilizačnom zániku, ktoré sa mi pravidelne pripomína a vynára do vedomia – kapitola Arabský svet 2011: Živé laboratórium kolapsu civilizácie alebo Keď nad Arábiou sadne prach, s. 196).

Mesík je majstrovský v artikulácii civilizačného desu, vo výpočte globálnych rizík a následkov katastrof najrôznejších druhov, ale aj v opise krehkosti našich spoločností, ktorá je daná absenciou obrovských dispozícií pre prežitie, aké mali a majú ľudia z predmoderných spoločností. Jeho písanie je šťavnaté a dychberúce, treba však povedať aj to, že charizma jeho písania je niekedy založená na efekte desivého proroctva a ohurujúcich možností, akými sa môže v ľudskej civilizácii všeličo „pokaziť“. Preto je dobré brať na vedomie, že v inej disciplíne by jeho písanie nefungovalo až tak efektne. Vzhľadom na obrovskú reálnosť hrozieb, ktoré Mesík popisuje, ide v každom prípade o knihu veľkého spoločenského významu. Po literárnej stránke je, ako by povedala Marta Součková, „dobrá, ale nie najlepšia“.

Záver

Minuloročná pôvodná slovenská esejistická produkcia napriek svojej historickej situovanosti ukazuje, že nie sú vždy najvzrušujúcejšie práve tie diela, ktoré sú na „tepe doby“. Práve čitateľsky najúspešnejšia Flanérova košeľa skôr zaznamenáva každodennosť života v meste a iba okrajovo to, akými spôsobmi do životov jednotlivcov zasahujú alebo nezasahujú politické rozhodnutia a spoločenské problémy (akým je napríklad kríza bývania – Michal Hvorecký v rozhovore hovorí, že keby byt na Štefánikovej s rodinou nemali vo vlastníctve, nemohli by si ho dovoliť,  s. 24).

Ak by sme sa chceli opýtať, aký typ esejistickej reflexie naša doba najväčšmi potrebuje, a odpovedať na túto otázku bez toho, aby sme úspech u čitateľov a čitateliek jedného typu knižnej produkcie odsúdili ako eskapický a iný popísali ako politicky dôležitý a produktívny, museli by sme pristať na odpoveď, že tie najlepšie knihy sa jednoducho vyznačujú originálnym gestom, ktoré dokáže rozšíriť naše chápanie seba samých – nás ako ľudí činných v kultúre, ako umelcov, ako obyvateľov mesta, ako habitantov planéty Zem. Toto nachýlenie optiky, ktoré môže pôsobiť ako celkom malé, v nás po dočítaní dobrých kníh zostáva a existuje v konfrontácii s ďalšími (nielen) knižnými skúsenosťami. To nám ponúka pluralitu kolektívneho sebaurčenia, umožňuje vidieť seba v rozličných súvislostiach a osudových sieťach a v neposlednom rade sa zo všetkého poznania súčasného sveta nezblázniť. Nie sme totiž len Generácia apokalypsy, ale napríklad aj obyčajní obyvatelia Bratislavy, ktorí vydávajú ľavicový časopis alebo predávajú diamanty.  

Mgr. Dominika Moravčíková (1992)

Pochádza zo Strečna. Od októbra 2019 je doktorandkou Ústavu hudební vědy na FF UK v Prahe a študuje hudobné vzdelávanie rómskych detí na Slovensku. V roku 2019 sa stala laureátkou súťaží Poviedka a Básne SK/CZ. V roku 2020 absolvovala tvorivé rezidencie Kina Úsmev v Košiciach a TROJICA AIR v Banskej Štiavnici. V tom istom roku vydala debutovú zbierku básní Deti Hamelnu vo vydavateľstve Skalná ruža. Eseje a recenzie publikovala v periodikách Kapitál, Glosolália a Vlna. Je členkou poroty esejistickej súťaže Cena Maxa Broda.