Pišťankova Neva

V kontexte Pišťankovej tvorby sa to zdá priam vyzývavo nepravdepodobné, Neva však dokazuje, že autor mal mystický temperament.     

 

Za Petrom Pišťankom

Pred piatimi rokmi Peter Pišťanek zarmútil svojím dobrovoľným odchodom zo života nielen literárny svet.  Prozaik, ktorý sa zapísal do najširšieho povedomia, by 28. apríla 2020 oslávil 60 rokov od narodenia. Knižná revue prináša spomienku Dany Podrackej, poetky, esejistky a generačnej súpútničky spisovateľa v podobe eseje, venovanej novele Petra Pišťanka Neva.     ( red.)

Novela spisovateľa Petra Pišťanka Neva vyšla najprv ako poviedka  v roku 2004 a po desiatich rokoch v samostatnom knižnom vydaní. Vonkajškový príbeh je napohľad banálny.

Marketingový konzultant prilieta v spoločnosti kolegov z počítačovej firmy do Petrohradu na obchodné rokovanie. Na uvítacom večierku ho zaujme tlmočníčka Neva, zamiluje sa do nej, strávia spolu noc a viac sa nestretnú. Rámcovo to pripomína Goetheho román Utrpenie mladého Werthera (1901), v ktorom mladý umelec spácha pre  neopätovanú lásku samovraždu. Vnútorný príbeh novely Neva je virtuálnejší a Pišťanek samovraždu reálne spáchal.

 

 

Mystický temperament

Hoci sa to zdá byť v kontexte celej Pišťankovej tvorby priam vyzývavo nepravdepodobné, Neva dokazuje, že autor mal mystický temperament. Pud k smrti, tendovanie k poslednému vysvetleniu bytia, ho sprevádzali od roku 1978, keď uskutočnil svoj prvý, demonštratívny pokus o samovraždu, aby sa vyhol vojenskej službe. Modrá knižka mala byť pomyselným identikitom pacifistu, ktorý radšej obetuje seba, než by mal obetovať kohokoľvek iného.

Prieplavy, kanály a mosty tvoria scenériu virtuálneho stretnutia so smrťou. Petrohrad je miesto, „vhodné akurát tak pre samovraha“. Autor sa kdesi dočítal, že ľudia by nemali bývať príliš blízko vody, najmä tečúcej, čo mu neskôr potvrdila aj tlmočníčka Neva: voda je veľmi zvláštna substancia.

Neva ako bytosť je žena – rieka, žena z toku. Pišťanek sa s ňou nechce iba stretnúť, chce ňou preniknúť, ale ona je nepreniknuteľná. Hérakleitovsky sa nedá do nej dvakrát vstúpiť, ale dá sa s ňou dvakrát milovať. Prvé milovanie bolo mužské, také, ako sa miluje animus, keď sa chce milovať najlepšie, ako vie. Ako muž, obdarúvajúci túžbou, stupňujúcou sa vášňou, nehou. To druhé „režírovala“ Neva. Boli k sebe obrátení chrbtami ako tí, čo sa nevidia: „Ich lopatky sa nežne hladili. Ako dvaja anjeli. (...) Ako mosty či hranice. Začala ho obtekať. (...) Jej dych bol pokojný a studený. Chladil mu ucho. Rieka, vietor, breh“. (s. 72) Jej milovanie bolo tekuté, kdesi za hranicou ľudského. Malo povahu čohosi božského. Odohrávalo sa síce v obyčajnej posteli hotelovej izby, ale zároveň v inej dimenzii. Bolo napoly reálne a napoly virtuálne, vložené do toku. Signovala ho otázka: „Už si sa niekedy miloval ako šťuka? Alebo ako jeseter?“ Nie, nemiloval. Aby sa to tak stalo, treba spojiť erosthanatos do jednej esencie bytia.

 

Vodný kúpeľ duše

Neva berie na seba virtuálnu masku smrti, ale zároveň je milencova anima anima, jeho vlastná duša. Vynára sa z nevedomia. Milostný akt sa tak dá rozložiť na „le petit morte“, malú smrť s intenzívne prežitým orgazmom v hotelovej izbe, a na „le grande morte“, veľkú smrť, ktorá sa ešte len stane.

Rieka je dar milosti, dvere do mýtického prechodu. Žena – rieka je tekutá a táto tekutosť predstavuje hlbiny podvedomia i nadvedomia, intuitívny život. Je nespútateľná, nepolapiteľná, odmietavá, je hlbina, prameniaca zhora. Na reálne ponuky na spoločný, reálny život, nereaguje; je reálna iba natoľko, nakoľko môže byť reálne telo.

Od prvého pohľadu má Neva silu posvätného obrazu. A samotný Pišťanek ako jej protipól, je v tom čase zatopenou, krajne vyčerpanou dušou. Napriek tomu sa usiluje s Nevou splynúť, vojsť do toku, animovať svoje Ja. Pridanou hodnotou je krása splynutia, tekutá vitráž lásky a smrti, vodný kúpeľ duše ako média milostného krstu a znovuzrodenia. Tu sa mystický temperament usiluje nahradiť falošnú skúsenosť skúsenosťou pravou. 

 

Narcis, jarný kvet smrti

Pišťanek, ako to aj sám verejne priznal, sa liečil z narcistickej poruchy osobnosti. V gréckej legende o Narcisovi bol mladík božsky očarený vlastným obrazom, ktorý zazrel ako v zrkadle na hladine lesnej studne. Podľa jednej z verzií mýtu sa nad vlastným obrazom v studničke nakláňal tak dlho, až sa utopil a premenil sa na kvet. Narcis, jarný kvet smrti.

Zaiste je to len zhoda náhod, že Pišťanek svoju poslednú samovraždu spáchal deň po prvom jarnom dni, 22. marca 2015. Narcis bol synom riečneho boha a nymfy. Zamilovala sa do neho nymfa s menom Echo, ale Narcis jej lásku odmietol a zostal po nej iba hlas. Pišťankovou nymfou sa stala Neva. V rozpore s mýtom Pišťanek jej lásku neodmietol, naopak, bol by bol ochotný urobiť čokoľvek, aby ju získal. Dá sa však niečo vyprosiť od smrti, ktorá v nijakej z kultúr nemá svoj chrám?

Zaplavená duša je výsledkom dlhodobého procesu, celkom iného ako je potopená duša. Zaplavovanie duše je postupné, je zložité, ako je zložité odčerpať vodu z pľúc, kde sa telo dotýka pneumy, je to psychická záležitosť, proces, v ktorom nie sme vonkajšími okolnosťami potápaní pod vodu, ale deje sa to z nevysvetliteľných príčin, ktoré majú duchovný pôvod.

Neva je Styx.

 

Venované mimozemšťanke

Mottom novely je venovanie „mimozemšťanke, s vďakou za tiché zdieľanie“.

Ukáže sa, že tajomná mimozemšťanka je jeho vlastná duša, rovnako virtuálna ako reálna, ako voda, tok, chlad, smrť. Jej oči, ako sa dočítame v texte, sú „belasé, takmer bezfarebné ako ľad z morskej vody“. Jej dlaň má „studený stisk“. Keď sa jej dotýkal pri tanci, „bolo to akoby sa dotýkal živého striebra“, čo asociuje strieborné odblesky na hladine. Dokonca keď sa prvý raz milovali, „na okno hotelovej izby zlietla čajka a jemne zobákom zaťukala na okno“.

Čajka striebristá žije pri vode.

Neva je smrť na nečisto, virtuálny avatar, ktorý má viacero životov až do okamihu, keď sa hra končí.

 

Staré duše

Príbeh prehlbuje podobenstvo so sobolím kožuchom. Ponúka ho na predaj mladík v bare. Autor (Pišťanek) prejaví o kožuch záujem a privonia k nemu. Chce podľa čuchu rozpoznať jeho pravosť. Sobolí kožuch patrí k jeho starej zvieracej duši, rovnako starej, ako je duša Nevy, s ktorou má pocit, že sa už veľmi dlho poznajú. Z kožucha sa šíri „vlhký zápach zatuchliny ako zo starej krypty, akoby ho jeho predajca pred chvíľou zvliekol z mŕtvoly... nedefinovateľný zápach, s ktorým sa my živí stretávame na miestach, zasvätených smrti – v márniciach, pitevniach, krematóriách... akoby na tom kožuchu lipla vôňa smrti“. (s. 42)

Nedefinovateľný zápach je zároveň vôňou. Voňavú zatuchlinu „rozsekne“ Neva, keď skonštatuje, že ten kožuch je „falošný, umelý“. To, čo je skutočné, nahé a bez kožušiny, je čistá esencia lásky a smrti, presahujúca reálne chápanie času. Nielen život, aj smrť je v toku. 

Keď autor (Pišťanek) vyzná Neve lásku a sľubuje, že ju bude ľúbiť navždy, odpovie mu: „Čo to znamená: navždy? To je predsa nesmierne dlhý čas. Nikdy by sme nemali hovoriť navždy. Nemáme na to právo, lebo ten pojem nás tak vysoko presahuje... že nemôžeme prevziať zodpovednosť za jeho naplnenie“. (s. 70)

Sobolí kožuch sa tak stáva podobenstvom vyzliekania nielen zo zvieracej kože, ale aj z poslednej ľudskej kože pred tým, ako sa mystický temperament autora rozhodne vstúpiť do neznámej hlbiny, do paschy. Za takýchto neopakovateľných okolností nastáva  prudkosť rozpoznania: „Nikdy som nejako veľmi neveril v Boha. Ale teraz, keď som stretol teba, tomu začínam rozumieť. Naraz to celé má zmysel. Áno, celé to smerovalo sem! Áno, Boh jestvuje! A to, že sme sa stretli, je vlastne pointa toho všetkého, čím som prešiel“. (s. 72) Pascha otvorila svoj prechod do božskej roviny bytia ako vrcholiaceho okamihu výmeny. ErosThanatos našli Boha.

 

Nedalo sa urobiť nič, len vojsť

Keď Zeus povstal proti svojmu otcovi Kronovi, Styx sa postavila na stranu Dia. Priviedla mu na pomoc svojich dvoch synov,  Moc a Silu,  a aj dve dcéry, Ctibažnosť a Víťazstvo. Zeus sa jej odvďačil tak, že po svojom víťazstve uznal dôstojnosť Styx a jej deti vzal na Olymp. Okrem toho ustanovil, že prísaha pri vodách podsvetia je neodvolateľná, nezrušiteľná a zo všetkých prísah najposvätnejšia.

Pišťanek ako autor, pre ktorého svet, ktorý stvoril, bol čoraz reálnejší v žitom živote, prešiel niečím podobným. Bez ohľadu na to, či je Neva reálna alebo virtuálna, keď sa rozhodol zavŕšiť svoje úsilie o posledné vysvetlenie, Neva bola pri tom. Vtiahla ho do toku, do bodového vedomia smrti a nedalo sa urobiť nič, len vojsť. Predzvesť nového Ja, ktoré sa chcelo znova narodiť, bola neodvrátiteľná. Posolstvom novely Neva je rešpekt nielen pred tým, čo je silné, ale aj pred tým, čo je slabé. Nielen pred tým, čo je reálne, ale aj pred tým, čo je virtuálne.

 

Napísanie eseje podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.

Foto Peter Procházka