Vyhľadávanie
Krasznahorkai vydal svoj druhý román Melanchólia vzdoru v roku 1989. Mal 35 rokov, za sebou štúdium práva aj maďarčiny, ročný pobyt v Západnom Nemecku, prvý spoločný film s Bélom Tarrom, bol už spisovateľom na voľnej nohe (tým sa stal ešte pred vydaním debutového románu Satanské tango) a chystal sa na cesty do celého sveta, najskôr do Číny, Mongolska, neskôr Japonska, celej Európy aj USA.
Veľká domáca aj zahraničná sláva ho ešte len čakala, ale už od prvých publikovaných poviedok v časopisoch si postupne získaval uznanie. Začal písať v čase, keď sa (aj) v maďarskej literatúre, zjednodušene povedané, vo veľkom odohrávalo odvracanie od realistického lineárneho zobrazovania a kolektívne sa hľadali nové cesty možností prózy. A on, hoci nebol ostrov, vypracoval si svojský štýl, ktorý Veronika Šikulová veľmi trefne prirovnáva k tancu, k tangu. Toto pomerne radostné vymenúvanie sa však, samozrejme, oplatí skonfrontovať s reáliami vtedajšieho Maďarska, aby sme mali spojivo s podložím jeho kníh z tejto fázy, konkrétne aj Melanchólie vzdoru.
Viaceré Krasznahorkaiho knihy sa otvárajú tým, že niekto niekde čaká, kým niekto príde a „všetko zmení“. V tejto do rozháraného, dlhotrvajúcim holomrazom zmeraveného malomesta prichádza tajomný cirkus, ktorý má dve atrakcie: obrovskú vypchatú veľrybu a drobného Princa. Zdochlina zaujíma najmä domácich, ale za Princom pritiahla aj tlupa démonických cudzincov, načúvajúcich jeho plamenným prejavom o nevyhnutnosti všetko zničiť, pretože len v úplnej deštrukcii si každá vec nájde svoje miesto. V jednej chvíli dav začne konať. Vedenie mesta je voči bezuzdnému pustošeniu bezmocné a napokon dôjde k prevratu. Voči bezmedznej agresii sa vzpierajú len dve postavy: prostoduchý poštár Valuska, ktorého život vypĺňa nekonečný údiv nad dokonalosťou vesmíru, a jeho ochranca, miestna celebrita, bývalý učiteľ klavíra, pán Eszter.
Už aj spomínaný spisovateľov štýl a hoci jednoduchý, ale predsa atraktívny príbeh by stačili na to, aby zaujali, ale to, čím autor upútal celý svet, je ešte zrejme niekde nad týmto všetkým. Napätie medzi najjednoduchším členením knihy na úvod, jadro a záver a dlhými, znervózňujúcimi súvetiami, v ktorých vševediaci rozprávač niekedy až zlomyseľne komentuje, cituje postavy a predznamenáva, čo sa bude diať; napätie z agresivity vyčíňajúcej tupej hordy, ktorej konanie využije skupina rovnako tupých oportunistov na to, aby nastolili novú diktatúru, musí opadnúť. A potom, po dočítaní knihy nás zavedie k hlavnej myšlienke, k otázke, či svet, v ktorom sa nachádzame, „plynie, no nepominie“, či je úplný a celistvý, či v ňom pohyb (vzdor) nie je rovnako bezpríznakový ako nehybnosť, keďže z úplnosti niet východiska. A niektorých možno zavedie aj k odpovedi.
Gabriela Magová
prekladateľka románu Melanchólia vzdoru
