Plytkosť človečenstva

Plytkosť človečenstva

Esej bola inšpirovaná myšlienkou:  „Obávam sa, že sa blížime k obdobiu, keď sa ľudia budú dorozumievať ochudobneným jazykom ako v komixe.“

Prechádzam sa. Zubaté slnko priam slniečkarsky svieti, obloha je nekonečne bezoblačná a stromy sú opäť zelenšie, ako boli včera. Zamýšľam sa nad tým paradoxom. Moje vnútro je čierno-čierne, temné, ľadové a už nemá tú iskru, akú malo pred pár mesiacmi. Nedovolí vonkajšiemu svetu, aby ho trochu postriebrilo a zohrialo. Som len tmou obalenou v svetle, slzou preoblečenou za úsmev. Cítim sa, akoby som sem ani nepatrila. Akoby právo na prechádzku v tejto slnkom zaliatej jari mali iba šťastní ľudia. Cítim sa ako votrelec a chvíľami mám strach, že tma zo mňa unikne a poškvrní ten krásny deň.
Som sama. V ušiach mi hrá hudba. Púšťam si ju vždy, keď potrebujem objať. A ona to dokáže a pošepká mi do ucha slová, ktoré práve potrebujem počuť. Klavír si ma vie k sebe privinúť a jemná melódia gitary mi vlieva do žíl nádej.
V hlave mám ruch. Premýšľam. Odmalička mám pocit, že všetky svoje problémy musím riešiť sama, aj keď hrozí, že ma zlomia. Minimálne nalomená za všetky tie roky som. A tak komunikujem iba sama so sebou, vo svojej hlave, vo svojom bohatom vnútri. Som svojou najlepšou kamarátkou. Bije sa vo mne niekoľko osôb a ja sa snažím byť najlepšou verziou samej seba. Je to unavujúce. Bojím sa, že zveriť sa nemôžem nikomu. 
Aj keď sa tvárim, že sa mám dobre, pod tvrdou kamennou maskou sa skrýva ustráchané dievčatko. Potrebujem pustiť prúd teplých sĺz, aby sa mi uľavilo. Potrebujem sa cítiť milovaná, iba sedieť v prítomnosti niekoho a necítiť sa osamotene. Mám okolo seba veľa ľudí, ktorí má vedia objať tak, ako to potrebujem.
Ale ich jazyk je ochudobnený. Nie sú všetci umelcami, ktorí sa vedia hrať so slovom a aj bolesť vedia premeniť na krásu. Všetci nedokážu spievať poéziu. Sú nútení používať iba plytký jazyk, presne ako v komikse.
Komunikácia totiž vymiera. Neviem, či to je dobou alebo tým, že ľudia sú čoraz väčšie egoistické zvieratá. Sústredení na seba, na svoj malý život, ktorý je ničím. Bezduchá existencia na obrovskej planéte rútiacej sa nekonečnou ničotou. Iba ako videohra. 
Nepočúvajú. Väčšinou ich nezaujíma, ako sa máš. Je to len rečnícka otázka, zhluk slov vyrieknutých automaticky, bez hlbšieho premýšľania. Ich mozog sa hneď začne zaoberať niečím iným, väčšinou niečím o nich samotných – čo si dajú na večeru, aký film si pozrú, či vyzerajú dobre alebo čo ešte musia kúpiť v potravinách. A my často odvetíme len „fajn“ alebo „ujde to“, lebo sa bojíme. Bojíme sa odhaliť naše skutočné myšlienky, pocity, emócie. Je to príliš intímne a my sa  cítime komfortne, keď sme preoblečení v ilúzii a odhaľovať sa nechceme. Vo svete vidíme nespočetne veľa nástrah a my sme takí zraniteľní.
Hovoríme iba naučené frázy. O pandémii, o politike, o vojne. Prípadne o počasí. Naše životy a pohľady na svet sa drasticky zmenili. Ale hovoríme neustále iba o tom istom.
Témy konverzácií sú až nechutne povrchné. My sme povrchní. Plávame životom priam až neprítomne. Prežívame. A zabúdame na krásu, temnotu, farby, zvuky, zlomené srdcia, vône, kvety, víry, hviezdy a búrky. Prehliadame ich.
Často odpovedáme jednoslovne alebo zahmkaním. Svoje vzťahy staviame len na jednoduchých vetách s apoziopézou. Putá slabnú. Sme čoraz väčšími cudzincami, spolucestujúcimi, spolužiakmi, spolubývajúcimi. Prepájame svoje životy dohromady, no bez hlbšej podstaty. Jedinou hlbokou vecou je priepasť. Je čoraz ťažšie vidieť aj jej dno.
Súťažíme v tom, kto má viac starostí. Degradujeme problémy tých druhých. Keď niekomu povieme, čo nás trápi, odpoveďou je často: „No a ja to mám ešte horšie…“. Je to smiešne. Vari je bytie súťažou o to, kto musí bojovať s viachlavým drakom?
Každý problém je závažný. Každá emócia je validná. To, čo pre niekoho iného môže byť len také nič, nás môže zlomiť. A nie je na tom nič zlé.
Štve ma, keď si spoločnosť myslí, že dospievajúci ľudia ešte nemôžu mať žiadne problémy.  Je na ne veková hranica? Nemôžeme sa cítiť odvrhnutí, sami, nesebaistí? Nemôžeme iba deň čo deň prežívať vo svojej ulite čakajúc na nový deň, dúfajúc, že ten bude trochu lepší? Nemôžeme byť uväznení v sklenej guli bez možnosti úniku? Tiež sa cítime ako prázdne počmárané plátno. Tiež neustále prežívame zrecyklované emócie, ktoré, dúfame, že už prekonáme. Brodíme sa životom plným bizarností a oxymoronov. A nástrah. Cítime bolesť rozliatu v našom malom svete, za hranice ktorého sme sa ešte nedostali.
A ľudia nás nepočúvajú. Nerozprávajú to, čo by v ideálnom paralelnom svete mali. Správajú sa iba ako postavičky z komiksu.

Esej hodnotí prozaička Soňa Uriková:

Autorka si zvolila formu rozprávania, čo mne osobne nikdy pri esejach nevadilo, práve naopak – mladý človek sa práve vďaka takémuto zosobneniu môže prirodzenejšie dotknúť závažných a vzletných tém. Ďalšia vec, ktorúopäť oceňujem z vlastnej perspektívy Sone Urikovej, je teenage angst – nastavenie, ktoré, keď sa nepreženie do pátosu, dodáva textom stredoškolákov správny ráz, mix novosti, ale aj realizmu.
Esej obsahuje niektoré tvrdenia, s ktorými sa nedá súhlasiť, prinajlepšom sa dá o nich polemizovať, ale dôležité je tu kódovanie eseje a priznaná osobná optika, preto za mňa prostriedky svätia účel. Posolstvom textu pre mňa je potreba počúvať mladých ľudí, nech sa nám ich spôsob komunikácie zdá hocijako cudzí.