Vyhľadávanie
Na začiatku bol strach z odlišnosti. Niektorí obyvatelia Revúcej sa nezmyselne obávali, čo sa bude v ich okolí diať, keď prídu študovať na Prvé slovenské literárne gymnázium deti z rôznych kútov Slovenska. Situácia sa napokon upokojila a za vyše dvadsať rokov prevádzky mali možnosť školu vyštudovať desiatky detí so záujmom o humanitné vedy. Za posledný rok sa však situácia opäť zvrtla. Podľa slov zástupkyne riaditeľky Ľubice Andaházyovej a žiakov druhého a tretieho ročníka gymnázia, škola bojuje o svoju existenciu a decká o svoju identitu.
Za myšlienkou vzniku Prvého slovenského literárneho gymnázia stojí nadácia Gaudeamus suum quique, ktorá sa rozhodla obnoviť prvé tri slovenské gymnáziá – v Revúcej, Martine a Kláštore pod Znievom. Podarilo sa im vzkriesiť ich všetky a ako prvé práve to revúcke. „Mali sme nadviazať na tradíciu Prvého slovenského gymnázia, symbolika tkvela v tom, že škola začínala len s riaditeľkou a dvoma kmeňovými zamestnancami – učiteľmi, ostatní, keď odučili, išli preč,“ spomína si na začiatky Ľubica Andaházyová. Prvé slovenské literárne gymnázium vzniklo v roku 1997 a až do augusta 2018 sídlilo v pôvodnej budove Prvého slovenského gymnázia na Železničnej ulici, ktorá je v súčasnosti národnou kultúrnou pamiatkou.
Gymnázium je špecifické v tom, že je zamerané na rozšírené vyučovanie slovenského jazyka a literatúry. Študenti sa učia základom žurnalistiky, literárnej tvorbe, rétorike, majú tiež literárne semináre a interpretáciu literárneho diela. Preberajú základy písania, učia sa tvoriť poéziu a prózu, pracujú na vlastných scenároch. „Máme aj divadelný súbor Z. N. A. K. Je bežné, že si žiaci zostavia scenár a potom naštudujú predstavenie, často sa zúčastňujú aj súťažných prehliadok. Nedávno to bolo regionálne kolo Hviezdoslavovho Kubína v Rimavskej Sobote alebo divadlo poézie v Banskej Bystrici na Sládkovičovej Radvani. Keďže sme mali každý rok viac žiakov, ktorí sa zaujímali o herectvo komplexne, zaviedli sme základy réžie a dramaturgie.“
Navštevovanie tohto gymnázia decká nijako neobmedzuje pri výbere ich ďalšieho štúdia. Môžu ísť na medicínu, policajnú akadémiu alebo si vybrať prírodné vedy, na ktoré budú rovnako dobre pripravení ako na humanitné vedy. Ľubica Andaházyová tvrdí, že majú skončených psychológov, právnikov aj lekárov. Mnohí z nich sa stali známymi osobnosťami, ako napríklad redaktorka RTVS Martina Kvačkajová, bývalý riaditeľ múzea Betliar Július Barczi, hovorkyňa lyžiarskeho strediska v Poprade Zuzana Fabiánová, novinár Lukáš Onderčanin, herec Janko Bavala, režisér a dramaturg Miro Lukačovič...
Majú iný pohľad na život
Žiaci, s ktorými som sa rozprávala priamo na hodine (pôvodne) fyziky, boli naozaj veľmi priateľskí. Aj zástupkyňa hovorí, že majú medzi sebou veľmi dobré vzťahy, sú ľudskí, majú pochopenie jeden pre druhého, vzájomne si pomôžu, nikoho neodcudzujú, nikoho nevyčleňujú, každému podajú pomocnú ruku. Mali prípad, že žiačka odišla zo školy a vrátila sa, lebo v novom prostredí ju neprijali medzi seba. „Sú súdržní, možno je to práve preto, že ich je málo. Vždy sme mali prívlastok, že sme škola rodinného typu. Každý vedel o každom všetko. Aj vzťah učiteľov so žiakmi je skôr priateľský než direktívny. Cítiť na tých deťoch, že sú trošku iné, aké bežne stretávate. S ich správaním nemáme problém. Majú iný pohľad na život. Radi čítajú, tu sa naučia mať vzťah ku knihe, dokonca aj tí, ktorí hovoria, že čítanie ich nebaví. Práca na hodine ich k tomu jednoducho donúti.“
Vysťahovanie z historickej budovy
Keďže každý rok klesal počet žiakov, udržať budovu bolo z finančného hľadiska nákladné, preto sa vedenie Banskobystrického samosprávneho kraja rozhodlo, že ich presťahuje. V súčasnosti má gymnázium dve triedy a len 16 žiakov. Dve školy, Gymnázium Martina Kukučína a Prvé slovenské literárne gymnázium, fungujú v jednej budove, no každá má svoje vlastné riaditeľstvo a riadi sa vlastným školským vzdelávacím programom. „Sťahovanie bolo aj v médiách, len zrejme na verejnosť prenikli trošku mylné informácie, alebo si to ľudia vysvetlili tak, že škola zanikla alebo sa zlúčila, čo nie je pravda,“ objasňuje Ľubica Andaházyová nepresnosti, ktorých je internet naozaj plný.
Podľa nej by záujem o školu aj bol, no vždy zasiahnu akési nepriaznivé sily osudu. Odliv žiakov spôsobila ekonomická situácia v rodinách a tiež v regióne, a vlastne aj v rámci celého Slovenska, keďže ide o gymnázium s celoslovenskou pôsobnosťou a je jediné svojho druhu u nás. Podľa slov zástupkyne riaditeľky ide o dva veľké problémy – cestovanie a ubytovanie. „Mali sme žiakov z rôznych končín – z Bratislavy, Nitry, Trnavy, ešte minulý rok sme mali dievča, ktoré chodilo zo Šiah, ale aj z východu alebo od Žiliny, z Oravy. Problémom vždy bolo dopraviť sa do Revúcej, dnes už nie je ani priamy spoj do Banskej Bystrice, zrušili sa vlaky, ktoré nás spájali s Košicami a Bratislavou. Jedna dievčina z Oravy cestovala do školy deväť hodín. A potom pribudol ešte ďalší problém – ubytovanie. Pretože nebol naplnený stav na internáte, ktorý vlastní Stredná odborná škola, pozastavili jeho činnosť.“ Žiaci tak boli nútení ubytovať sa na priváte alebo si zobrať byt do podnájmu. A ktorý rodič pustí svoje 14- až 16-ročné dieťa samé do bytu? Vyžadujú internát, kde je aspoň nejaký dozor.
Národná kultúrna pamiatka s točitým schodiskom
Budova, v ktorej sídlili, je výnimočná, presťahovaním sa žiaci cítia nesvoji, akoby im stále niečo chýbalo, čosi zásadné, čo ich určovalo. „Keď sme boli vo vlastnej budove, tá nás charakterizovala. Teraz, keď nás presťahovali, stratili sme svoju identitu,“ povedal jeden zo žiakov, a zástupkyňa pokračuje: „Všetko sme tam zrekonštruovali, cez projekty sa urobila strecha, dali sme do poriadku dvor, ktorý sme udržiavali ako záhradný park, urobili sme prístupové chodníky. O všetko sme sa starali a mnohé sme mali ešte naplánované, napríklad oplotenie. Snažili sme sa najmä o to, aby sme zachovali historického ducha budovy. Literatúra a história idú dokopy a tú tu cítiť z každého kroku, najmä keď kráčate po točitých vŕzgajúcich schodoch...“
Rozprávala som sa so žiakmi druhého a tretieho ročníka a reč prišla aj na všetky problémy, s ktorými si škola nevie dať rady. Najviac ich trápia polopravdy a klamstvá, ktoré sa o gymnáziu šíria. Každý z nich má na to svoj názor, ako napríklad táto žiačka: „Vnímam to tak, že aj presúvaním informácií sa pravda z jednej strany prekrúti. Daná osoba, namiesto toho, aby sa opýtala niekoho, kto tam študuje, radšej vypustí fámu, ktorá jej bola povedaná a tá začne kolovať.“ Ďalšia žiačka to vníma emotívnejšie: „Je veľmi smutné, ako ľudia vnímajú naše gymnázium, akoby šlo o osobitnú školu, tak to prezentujú, a my akoby sme ani neexistovali.“ Majka zase vystihla problematiku z hľadiska nekorektnosti médií: „Reklama o našej škole bola, ale len tá negatívna. Keď sa riešilo, či sa presťahujeme, tak to bolo vo všetkých správach, možno aj na každej stanici, ale to, že fungujeme ďalej, ten výsledok, sa už ľudia nedozvedeli. A oni si automaticky vyvodili záver, že nás zrušili. Nenašiel sa nikto, kto by nás podporil.“
Spoločne sme sa teda zhodli na tom, že žijeme dobu, v ktorej ľudia čítajú len titulky a začiatky článkov, vyžadujú skoncentrované informácie, chcú sa všetko dozvedieť rýchlo. Problém medzi žiakmi kulminuje už takmer rok, a preto je pochopiteľné, že ich frustrácia sa prehlbuje: „Škola nemá stálych učiteľov, stále odbiehajú učiť aj na základné školy, tým pádom si nenájdu čas vymýšľať nám nejaké programy. A my s tým nič neurobíme, tie peniaze si nevyčarujeme, aby sme nejako pomohli. O nás by sa nemal zaujímať len Banskobystrický kraj, ale celé Slovensko, veď naša krajina je literárne pestrá, máme autorov, ktorí sú známi vo svete, aj samotný štát by mohol pomôcť,“ rozhovorila sa Veronika, žiačka tretieho ročníka.
Za dvadsať rokov sem každé z detí prinieslo kúsok kultúry z regiónu, z ktorého pochádzalo, prispelo malým dielikom do života mestečka obkoleseného nádhernou prírodou. Chápem to tak, že tieto deti sú našou nádejou, že jazyk verejného diskurzu sa postupne zjemní a skultivuje. Ak schematické myslenie a predsudky, ktoré cirkulujú v spoločnosti, na niečo narazia, tak práve na nich.
