Noc s Andersenom je u nás už etablovaným podujatím pre deti. Knižnice však venujú nemalú pozornosť i Pavlovi Dobšinskému. Je teda na zamyslenie, či by sme aj jemu nemali venovať jednu celú čarovnú rozprávkovú noc ako poctu jeho práci, veď zaiste patrí k dôležitým prameňom poznania slovenskej kultúry.
Najväčším dielom Pavla Dobšinského sú Prostonárodné slovenské povesti (1880 – 1883), ktoré tvorí osem zošitov a 90 rozprávok. Zaradil sem aj väčšinu rozprávok zo zbierky J. Francisciho a v pozmenenej podobe aj niektoré ľudové rozprávky Slovenských pohádek a pověstí od B. Němcovej. Tie ostatné boli uverejnené prvý raz. Obsah je žánrovo pestrý, dominujú predovšetkým rozprávky fantastické, ale nájdeme tu i zvieracie, realistické či humoristické. Charakteristickým znakom zbierky je jednotná autorská línia, mnohé časti rozprávok sú upravené štylisticky. Ďalšie vydania, ako i tematizované výbery a rôzne invarianty aj dnes plnia významné úlohy. Mnohí literáti, ale aj odborníci z celého spektra spoločenských vied, a azda aj všetci dospelí čitatelia na ne siahajú ako na dôležitý prameň poznania života, kultúry i myšlienkovej „postate“ nášho národa. V ľudových rozprávkach stále totiž nachádzame to, čo v nich odjakživa drieme: oddych, zábavu a poučenie. Pri ich čítaní zisťujeme, že svet a ľudia v ňom sú stále vo svojej prapodstate rovnakí. Žasneme nad tým, že túto archetypálnosť dokázali „naši starí“ spoznať a pomenovať presnými slovami i adresnými podobenstvami už pred dávnymi rokmi. Homér z Gemera, ako sa Dobšinskému zvykne trefne hovorievať, napísal, že „slovenské povesti (čo v jeho filozofii boli i rozprávky) nevyšli z pamäti, ale že až doposiaľ v čerstvosti sa udržali.“ Smerom k dnešku to znie priam prorocky. Národné rozprávky si každá krajina chráni ako svoje bohatstvo a vklad do kultúrneho dedičstva sveta. Kto by si takéto bohatstvo nechránil, bol by vyložený hlupák a kultúrny ignorant. A navyše, vedome by páchal priam zločiny na svojich deťoch. Veď to mnohé, čo ponúkajú naše ľudové rozprávky, im treba s pochopením podávať. Pravidelne, opakovane a citlivo. Nepodceňujme genetickú pamäť národa, tá v deťoch drieme, len ju treba príčinlivo budiť. Čo sa týka starostlivosti o spomínanú časť národného pokladu, nie sme na tom zle. Osobne by som však išiel ešte ďalej. Prihováram sa za to, aby sme mohli hovoriť o Noci s Dobšinským. Napríklad vždy, keď 16. marca (v deň jeho narodenín) svetlo dňa vystrieda tma.
