Počuť nie je to isté ako počúvať

Druhé miesto za esej získala Kristína malá z Gymnázia Jura Hronca v Bratislave. Je ďalšou esejou, ktorú vám zo súťaže Esej Jána Johanidesa prinášame.
Novú esej na našom webe nájdete vždy v pondelok, stredu a piatok. 
Celkové výsledky súťaže a viac informácií nájdete na tomto odkaze.

Esej bola inšpirovaná myšlienkou: „Zem hrá hudbu pre tých, ktorí počúvajú”

                           výrok pripisovaný Williamovi Shakespearovi

 

Zem, modrá planéta nachádzajúca sa v slnečnej sústave. Dve tretiny zaberá vodná plocha a zvyšok tvorí pevnina. Na pevnine žijú ľudia, tí tvoria spoločnosť, štáty a spolu veľké civilizácie. To je koncept Zeme, prvky, ktoré ju tvoria. Táto Zem hrá hudbu pre tých, ktorí počúvajú.
Počuť ale nie je to isté ako počúvať. Počutie je fyzický jav, ktorý nám sprostredkúva ucho. Počúvanie je vedomý proces, keď zvukové vlny, ktoré počujeme, premeníme na informáciu. To znamená, že keď nepočúvame, robíme to vedome aj napriek tomu, že počujeme. Charles Baudelaire napísal: „Príroda chrámom je, kde živých stĺpov šumí reč zavše nejasná, hotový zmätok slov; človek tu prechádza cez háje symbolov, ktoré sa dôverne dívajú v jeho dumy.” Príroda alebo Zem nám hrá hudbu, je všade okolo nás. Či chceme alebo nie, snaží sa preniknúť do našich slúch, no pokiaľ sú zatvorené, nikdy sa tam nedostane. Treba tu poznamenať, že v kontexte myšlienky W. Shakespearea počúvať, by mohlo znamenať aj vidieť, a teda aj vnímať. Vnímať, čo sa deje okolo nás, či už v užšom alebo širšom slova zmysle, keď nevnímame naše okolie, vedome ho ignorujeme, a keď ho ignorujeme, nikdy mu neporozumieme.
V máji v roku 2017 zomrel známy spevák skupiny Linkin Park Chester Bennington. Spáchal samovraždu. V článku od Rolling Stone sa vyjadrovali blízki speváka o jeho posledných dňoch. Mnohí z nich spomínali, že nič nenasvedčovalo jeho blížiace sa ukončenie života. Usmieval sa, vtipkoval, ich nový album lámal prvé rebríčky. Avšak pravda bola inde. Chester Bennington sa dlhodobo liečil zo závislosti od alkoholu. Jeden jeho priateľ sa vyjadril, že mu mŕtvy poslal niekoľko zdôverujúcich správ, ako každý deň vedie boj s túžbou po alkohole, čo robí, keď sa chce napiť, ako deň berie hodinu po hodine. Toto je len jeden z mnohých prípadov dejúcich sa vo svete a vychádzajú aj z ľudskej nepozornosti a ľahostajnosti. Samovraždy sú na dennom poriadku a mnohým z nich by sa dalo predísť, keďže myšlienky na ne vychádzajú zo psychických problémov, a tie sa nerodia zo dňa na deň. A popravde sa to netýka len samovrážd, ale aj samotných psychických problémov, trápení a každého jedného z nás – individuálna úroveň schopnosti počúvať je gro spoločnosti, predsa len bez srdca telo nefunguje. Nenesme na pleciach kolektívnu vinu, ani nie tak zákonnú, ako skôr morálnu.
Trend „nevidím, nepočujem, tak sa to nedeje” sa spája napríklad aj s domácim násilím páchaným na ženách, teda psychickou či fyzickou ujmou na ich zdraví. Spomeniem dva príklady, ktoré zazneli v podcaste od Aktuality.sk. Prvý sa stal dávnejšie, týraná žena mala ísť na políciu, ktorá ju poslala domov, o pár dní bola zabitá násilníkom. Druhý, žena, na ktorej bolo páchané násilie, išla na políciu aj s dôkazmi, kde ju mali vypočuť. Dostávala údery nevhodných viktimizujúcich otázok, dôkazy boli vyšetrovateľom spochybňované, správal sa ako obhajca násilníka, žena odišla vo veľmi zlom psychickom stave a spamätávala sa ešte nejaký čas. 
Nevnímanie a následné neporozumenie sa prenáša aj do zamestnaní, konkrétne do situácií zamestnanca a vonkajšieho subjektu – policajta či vyšetrovateľa a obete. Dostávame sa do stavu, v ktorom si výkonné funkcie s heslom „pomáhať a chrániť“ neplnia svoju úlohu. Majú ísť príkladom, ale skôr dávajú ľuďom vedieť „tu pomoc nenájdete” alebo „ľahostajnosť je v poriadku”. Môže vôbec fungovať štát, ak nefungujú jeho výkonné orgány?
Štuple v ušiach a klapky na očiach nie sú prítomné len v bublinách, ale aj v spoločnosti ako takej. Začnem udalosťou z histórie, konkrétne vládnucou atmosférou v krajine, pred ňou. Nemecko sa po prvej svetovej vojne nachádzalo v pomerne napätej situácii. Prehra, dlhy, z monarchie sa stáva republika, do obehu sa dostáva demokracia. Opozícia, nahnevaná a ambiciózna, prilieva olej do ohňa. V pozadí sa organizuje Hitler, radikalizácia je v plnom prúde. Po smrti Gustava Stresemanna, liberálneho politika a štátnika, sa chod krajiny uberá veľmi odlišným smerom a vyvrcholí 2. svetovou vojnou. Demokraciu vystriedal totalitný režim, zo slobodného sa stáva obmedzované. Bolo to prekvapením? Nebolo. Počas demokracie opozícia rástla a nedržali to ani v tajnosti, ale liberálni obyvatelia nevnímali, čo sa deje v ich vlastnej krajine. Populistické heslá vnímali ako nezmyselnú hrozbu, no práve tieto heslá sa dostali do uší ľuďom cítiacich neistotu. Nepočúvali, len počuli. Počuli to, čo chceli, to, čo ich trápilo. Ako môžeme vyriešiť problém spoločnosti, keď iba počujeme? Ako chceme udržať slobodnú krajinu a svet, ak nerozumieme tomu, čo sa deje okolo nás? Slobodná krajina znamená slobodu slova, právo sa vyjadriť, a to majú aj tí, s ktorými nesúhlasíme.
Na Slovensku momentálne prebieha polarizácia, ktorá súvisí so situáciou na Ukrajine. Vidíme tu podobné populistické heslá, prázdne slová, poburovanie spoločnosti. Nemôžeme si dovoliť ich ignorovať. Takto to začína, a tak to začalo aj vo vyššie spomínanom Nemecku alebo bývalom Československu, z ktorého sa na krátky čas stal Slovenský štát. Pri deťoch sa vraví, keď hnevajú: „nevšímaj si, prestane, chce len pozornosť”, ale politici už nie sú deti, oni presne vedia, čo robia, čo tým chcú docieliť, a práve tu je naša pozornosť potrebná.
Na spoločenskej úrovni však náš nedostatok vnímania sveta nekončí. Problém, ktorý sa týka každého jedného obyvateľa tejto planéty, je v dnešných časoch aktuálnejší než najnovšie módne trendy. Hovoríme tu o klimatickej kríze. Globálne otepľovanie je dostatočne viditeľné, a i tak sú ľudia, ktorí ho popierajú. Sú to tí, čo nepočúvajú, nevidia, nerozumejú. Priemerné teploty stúpajú, ľadovce sa topia, nepredvídateľným počasím sú postihnuté oblasti v strede pevniny – tornádo na Morave alebo niekoľko tornád v Rakúsku. Ďalej máme v teplých obdobiach požiare na pravidelnom poriadku – v Kalifornií alebo dávnejšie, keď horel Amazonský prales. Príroda po nás doslova huláka. Ale ktovie, či kričí o pomoc alebo sa nás chce len zbaviť, lebo povedzme si úprimne, Zem sa bez ľudí zaobíde, ale my bez nej nie. Tu sa bohužiaľ ukazuje, že skutočne vedome nepočúvame. Veda nám klimatickú krízu potvrdzuje už roky a my sa stále búchame do pŕs, že otepľovanie je prirodzený jav Zeme, a že máme čas, ale pravda je úplne inde. Ako vraví proroctvo indiánskeho kmeňa Kriov: „Až keď budú vyrúbané posledné lesy, ulovené posledné ryby, znečistené posledné rieky, si uvedomíme, že peniaze jesť nemôžeme.” Kým nás sprevádza ľahostajnosť, ignorancia a nepozornosť, smerujeme práve týmto smerom.

V básni Súvislosti je tiež napísané: „Sú vône svieže, jak bývajú tielka detí, sladké jak hoboje, jak jarná zeleň lúk – a iné, skazené, triumfujúce v spleti,...” Zem nám hrá hudbu, sú to šumy listov, spevy vtákov, rinčanie riek, ale aj slová, trápenia, volania ľudí; nepokoje, strach, hnev spoločnosti, krik, bolesť našej planéty. Nepočúvame na úrovni ľudskej, politickej či krajinnej, a už vôbec na úrovni klimatickej. Vďaka neschopnosti počúvať, vidieť, vnímať a koniec-koncov aj rozumieť, zlyhávame ako priatelia, susedia, členovia spoločnosti a ako ľudský druh. Dokedy sa budeme tváriť, že filozofia „keď problém nevidím, nepočujem, nevnímam, tak neexistuje“ funguje?
Nebuďme ľahostajní voči nášmu okoliu, lebo raz nás to dobehne. 
Ak sa tak teda už nestalo…


Esej hodnotí editorka a redaktorka Alexandra Jurišová: 

Ako ľudia v mnohom naozaj zlyhávame
Oceňujem, že autorka nepoňala tému iba ekologicky, a teda neskĺzla po jej povrchu, ako to býva vo väčšine prípadov myšlienkovo jednoznačných citátov slávnych ľudí. Jej otvorenosť a snaha o uchopenie ťažkých tém, akou je samovražda (konkrétne píše o smrti speváka Chestera Benningtona zo skupiny Linkin Park), si dala obzvlášť záležať na tom, aby tým zbytočne citovo nevydierala, čím svoj text posúva do vážnej roviny. 
Samovraždou totiž nekončí, pokračuje a otvára tému domáceho násilia páchaného na ženách, viktimizáciou, či vážnymi zmenami v spoločnosti po druhej svetovej vojne a jej polarizáciou i v súčasnosti, úzko spätou s vojnou na Ukrajine. Medzi riadkami tým apeluje na to, aby sme boli vnímavejší a citlivejší voči svojmu okoliu, pričom na začiatku i na konci svojej eseje prepája tento spoločenský kontext aj s prírodou a pomáha si pritom myšlienkami slávneho francúzskeho básnika Charlesa Baudelairea.
Autorka často kritizuje, pýta sa a vťahuje do tohto svojho monológu aj čitateľov a čitateľky. Ukazuje na nás prstom a snaží sa presvedčiť k uvažovaniu. Z jej riadkov je ale citeľné, že jej nejde iba o kriticky-povrchné vyjadrenie sa k minulým i súčasným marazmom, ale hľadá najmä spôsoby, ako pochopiť, prečo sa rozhodujeme tak a nie inak – veľakrát nesprávne – čím ubližujeme svetu, v ktorom žijeme.