Pod potokom potok a ďalšie potoky

Ahoj, Dušan,

viem, že rád dostávaš listy, keby som však ja robila poštárku, nik by nikdy list nedostal, a tak Ti píšem list, ktorý nenájdeš v schránke, no kedykoľvek si ho môžeš prečítať. 

Odkedy som ja prečítala Tvoju knižku Potok pod potokom, takmer stále na Teba myslím. A myslím aj na to, ako sa nám tie naše potoky a potôčiky niekedy zídu a potom rozchádzajú, dokonca aj tie literárne; tu by som sa Ti vlastne mala poďakovať za krásne slová o mojom Tremole a ako inak než tým, že Ti návštevu v knižke oplatím. 

X

V prvom rade sa chcem poďakovať za literárnu hostinu. Spadla baba do lekváru! Tvoja knižka mi spôsobila neobvyklú radosť, že v slovenskej literatúre si, že sa poznáme, môžeme si kedykoľvek zavolať, no môžem Ťa aj čítať a chodiť si do tej knižky, k vám, na návštevu, koľko sa mi ráči a páči.

Dnes už si tuším nik na vetách nedáva záležať ako Ty; stále mi napadá slovo minuciózne, mimochodom, aj ten literárny jazyk – ako utvára našu literárnu mimiku – a myslela som si, že poznám dobre všetky Tvoje literárne mimické vrásky, Tvoju tvár, ktorá sa v knižke stáva tvarom, terénom, krajinou alebo mapou, no opak je pravdou, bola som prekvapená celkom nečakaným ornamentom – smútkom, ktorý je v Tvojej knižke v tejto podobe nový a krásny ako dáky šperk. 

X

Knižka Potok pod potokom je mi blízka, lebo je o svete, čo už nie je a nenosí sa, aj ja som v ňom doma, tu však je a ešte žblnkoce, zurčí, čľapká, zurká aj čurká, sŕka a prská, víri sa, rúti sa, prskoce, cvrkoce, cvrliká, zurliká, čipoce, hučí, fučí, špľachoce, špliecha, čurliká, hurtuje, hrkúta, a inak, včera som čítala, že veľryby sa vedia rozprávať a používajú vo svojom svete tóny, ktoré ľudské ucho nerozoznáva, a hovoria si to všetko nad vodou aj pod vodou a iné živočíchy zase vidia farby, ktoré my nevidíme, takže svet je omnoho farebnejší a pestrejší, ako je v skutočnosti, a podobný je aj v Tvojich knižkách, ale to som vedela dávno.

Ešte aj pri texte o veľrybej reči som myslela na Teba, lebo po prvé, pod potokom v Tvojej knižke nie je len jeden potok, tých spodných vôd tam máš hneď niekoľko, ja som ich tam videla aj počula, aj si poplakala, mne nemusíš hovoriť nič, pozorný človek aj čitateľ, za akého sa považujem, vie, že Tvoja knižka je o svete, starnutí, o jazyku, o jazyku a reči dokonca viac ako tie predošlé, a po druhé, je aj o tom, ako sme na svete uložení, o slovenskom Filémónovi a Baucis, ktorými sa Adam a jeho Škorica medzičasom stali.

Ich príbeh je tiež rozprávkou a keby dnes olympskí bohovia putovali po našej krajine, aby zistili, ako žijú a ako sa správajú smrteľní ľudia, keby sa zastavili nie vo Frýgii, ale v Bratislave a hľadali by nocľah a nejaké občerstvenie, aby nabrali nové sily, v Tvojich knižkách, kde Adam so Škoricou bývajú, by našli otvorené dvere i srdce. V Tvojom písmenkovom domčeku totiž bývajú starí manželia, ktorí aj neznámych prichádzajúcich čitateľov srdečne privítajú a ponúknu im, čo majú, pripravia im lôžka, na ktorých sa dobre sníva.

Aj starčekovia Filémón a jeho žena Baucis sa divili, keď spozorovali, že vína zo džbánku neubúda, že sa stále samo dopĺňa. Tebe sa nemíňa, pribúda s každou novou knižkou, akokoľvek si úsporný. Čitatelia Tvojich kníh vedia, akou vzácnosťou sú takíto hostitelia aj na akej literárnej hostine sa ocitli, hej, aj tu u nás na Slovensku dobrá literatúra mizne a vytráca sa ako niektoré zvieratá a rastliny, podobne ako pod prívalom vody zmizla pyšná dedina Filémóna a Baucis, no ich aj Tvoja chalúpka zostali nepoškodené na úbočí. A ako sa na tú chalúpku pozerali, pred očami sa im zmenila na nádherný chrám so zlatou strechou.

Literatúra je chrámom, o ktorý sa s Adamom a Škoricou staráte ako Filémón a Baucis…

X

Uvedomila som si, ako na slovách a slovíčkach záleží aj aký si veľký spisovateľ, že všetku tú šepletu a božiu čalamádu po uliciach zbieraš a vláčiš domov… Pravda, koľko sa človek nachodí, kým to všetko pozbiera, a zavše sa pri tom ubabre, zraní, aj aký je to ťažký náklad, zavše nálož, ledva to unesieš, a potom to trieď! Že ako sa človek zavše zraní a ubabre od života a že všetci ľudia všetko vedia – alebo aj nevedia?

Literatúra je predsa len literatúra, akokoľvek sa nám to, čo niekto vraví, páči, ťažko sa to prenáša na papier, hej, pre kvapku ópia vymieľaš zvyšok maku, chcela som napísať, že si uvedomujem vážnosť tejto knižky, aj to, aká je iná oproti tomu, čo dnes vychádza, aj oproti Tvojim ostatným knižkám, napriek tomu, že kráčame po známych miestach so známymi ľuďmi, do Tvojho románu však pribudli akési molové tóny, iná farebnosť, zrazu, ako tie živočíchy, čo si vravia veci, ktoré ľudské ucho nedokáže čuť, no dokážu ich dešifrovať prístroje, spod Tvojej hladiny znejú celkom iné nástroje… Tá nová inštrumentácia je príťažlivá… Štípe to, praská to, škriabe to v krku, v očiach, niekedy z toho slzia oči, Dušan. 

V Tvojej ostatnej knižke počuť akýsi šelest na srdci, to, o čom sa ľudia rozprávajú, ale keďže si to napísal Ty, hovoria si to všetko s dušekovským prízvukom. Ten ja dobre poznám, kedysi dávno mali Dušek a Šikula v Šaštíne potraviny a kdeže ópium, tam sa mak mlel na koláče! Na takých koláčoch som ja vyrástla! Alebo sa mi to iba snívalo? A možno, možno som to všetko čítala v niektorej z kapitol Tvojho románu!                                                       

Veronika Šikulová

Veronika Šikulová (1967)

Debutovala knihou Odtiene (1997). Je autorkou próz Z obloka (1999), Mesačná dúha (2003), To mlieko má horúčku (2006), Domček jedným ťahom (2009), Miesta v sieti (2011), Diera do svetra (2012), esejí Freska v dome (2014), novely Medzerový plod (2014), za ktorú získala Cenu Anasoft litera, kníh Moyzesovo kvarteto 40 (2015), Petrichor (2016) a „nerománu“ Tremolo ostinato (2020), ktorý sa stal Knihou roka v čitateľskej ankete Knižnej revue a je v aktuálnej desiatke Ceny Anasoft litera.