Poď sa so mnou báť

Peter Krištúfek: Morytáty

Bratislava: Artforum, 2020

Takto si predstavujem knihu strašidelných príbehov: malá, na prvý pohľad odpudivá a keď ju človek predsa len zoberie do rúk a začíta sa, hneď má chuť hodiť ju do plápolajúceho ohňa, aby sa nikomu nepovolanému nedostala do rúk.

Morytáty už na diaľku signalizujú, že ich obsah je neveselý až krutý. Umocňuje to aj obstarožný typ písma, ponuré obrázky a kombinácia červených strán s čiernou obálkou. Milovník hororov a mysterióznych príbehov sa však teší, pretože dostal trinásť poviedok od autora, ktorý mal žáner naštudovaný vo všetkých jeho podobách aj možnostiach. Nie je to žiadne prekvapenie: Peter Krištúfek snáď ani nenapísal knihu, v ktorej by sme prvky hrôzy či tajomstva nenašli. Morytáty prezrádzajú ruku majstra: autor svoje texty zhutnil tak, že v nich nie je nič nadbytočné či zdĺhavé, majú pointu (často len tušenú) a temnú atmosféru.

V tejto knihe mi chýba len jedno: edičná poznámka, vysvetľujúca, akou mierou úpravy texty prešli. Vzhľadom na to, že pochádzajú z pozostalosti autora, je to otázka oprávnená. Editor knihy Viktor Suchý mi vysvetlil, že vydavateľ necítil potrebu zaradiť edičnú poznámku, namiesto nej použili doslov grafického dizajnéra Pala Bálika o type písma použitého v knihe. Viktor Suchý: „Text Morytátov našla autorova manželka v jeho počítači. Riešili sme názov, pretože v slovenčine morytáty vlastne neexistujú a správne by tam malo byť mäkké i, čiže moritáty. Ale povaha textov nás doviedla k tomu, že sme použili zastaralý názov. Edičné zásahy boli štandardné, texty poznamenali len minimálne.“

Napriek textovej aj grafickej bravúrnosti, predsa len zostáva pocit, že autor mal inú predstavu: veľkej antológie plnej bizarných tajomných príbehov, ktorú by vydal až vtedy, keby mal nazbieraných dosť poviedok. Určite by to bola najlepšia kniha Petra Krištúfka – tieto Morytáty sú nádherné, ale je ich málo, príliš málo.

 

Foto ilustrácia Pala Čejku z knihy Morytáty