Než som navštívila kníhkupectvo alter ego, uložené v hornatej oblasti našej krajiny, našla som si o ňom len pár základných faktov. Viac ma zaujímalo, aké témy spontánne presiaknu na povrch. Jedna sa neustále navracala. Nevytvorila ústrednú os, ale pulzovala v pozadí a svojou návratnosťou hovorila čosi, čo nemožno prehliadnuť. Spretŕhanie väzieb bolo to, k čomu zas a znova viedol rozhovor s majiteľmi kníhkupectva s dlhoročnou prevádzkou – Marekom Uhrinom (1964) a Miroslavom Navrátilom (1966).
Vstupujem do čistotou voňajúcej knižnej predajne v samotnom srdci Kežmarku. Knižky sú úhľadne zarovnané, najmä na prvom poschodí citeľne vystupujú upokojujúce línie – rovnobežky utvorené z políc, zbiehajúce sa k oknám budovy s historickou hodnotou. Mimovoľne hľadám únik z monotónnosti, drobný rušivý prvok, o ktorý by sa oko dlhšie zachytilo. Pootvorenú knihu, pohodený kabát, pokrčený koberec… Čosi banálne, ale podstatné. Dozvedám sa však, že sa do priestorov na Hviezdoslavovej ulici nasťahovali len pred šiestimi mesiacmi a momentálne sa tešia z toho, že každý titul má svoje dôstojné miesto. Dlho pôsobili na malej ploche a doslova pchali knižky i tam, kde ich nik nevidel. Aj tri metre do výšky. Presúvame sa do kancelárie, kde sa to všetko kuje. Zdanlivý neporiadok môjmu oku lahodí viac. A tu spoločne vstupujeme do dvadsaťšesť ročného príbehu alter ega.
Piraňa učupená v polosuteréne
Začínali v roku 1992 celkom bezhlavo a naivne, s mladíckym entuziazmom a šesťdesiatimi deviatimi titulmi. Mnohé boli dvojmo, spolu to teda robilo stodesať kusov. Na niektoré si pamätajú akoby to bolo včera: „Pecka, ktorá sa už dlhšie predávala v Artfore a ponúkali sme ju aj my, bola Nikto to tu neprežije – životopis Jima Morrisona a The Doors. Mali sme aj knihy Charlesa Bukowského. Takýto typ literatúry tu dovtedy vôbec nebol.“ Chceli priniesť istú alternatívu, inakosť, čo asociuje aj názov kníhkupectva, ten však spočiatku v ľuďoch vzbudzoval rozpaky.
Raritou, ktorú dnes neuvidíte je, že sídlili v budove, kde už jedno kníhkupectvo existovalo – štátny podnik Slovenská kniha. Mal svoje vlastné cestičky, sieť predajní po celom Slovensku a na rozdiel od nich vedel, ako funguje distribúcia. Po jeho rozpade si každý zo zamestnancov urobil vlastný biznis s knihami, či už v oblasti distribúcie alebo vo vydávaní kníh, no dnes už nechyrovať ani po jednom. Po zániku Slovenskej knihy sa 5. decembra 1995 presťahovali do jej priestorov, predtým prevádzkovali dva roky predajňu, ktorá sotva dosahovala skromných sedemnásť metrov štvorcových. „Pre nás to bol skok do prvej ligy, až tam to začalo normálne fungovať. Dovtedy to bolo také rozpačité,“ objasňuje Miroslav Navrátil. Istý čas prevádzkovali obe predajne, no rýchlo vytriezveli, keď štát v roku 1994 zaviedol povinnosť používať registračné pokladne. Keďže mali dve predajne, pre každú by potrebovali pokladňu. Jedna stála štyridsaťtisíc korún, čo boli vtedy iné peniaze, ako je dnes tisícdvesto eur. „Nemohli sme si dovoliť dve kasy. Ak sa niečo predalo v hornom obchode, jednoducho sme zabehli po blok. Vtedy sme mali dokonca aj ambulantný predaj. Bol to taký malý stánoček s päťdesiatimi knihami, ktorý obsluhoval brigádnik-gymnazista. Ambulanty sme mali kdekade. Dokonca dve letá v Tatranskej Lomnici. Pomohlo nám to prežiť,“ spomínajú majitelia. Prevádzkovali tiež malé kníhkupectvo v Spišskej Belej, učupené v polosuteréne obchodného domu – volalo sa Piraňa. Vydržalo rok.
Živia ich školské učebnice
Spoločenskú klímu začiatkom deväťdesiatych rokov možno definovať ako obdobie mnohých zmien, na čo si dobre pamätá aj Marek Uhrin: „Keď sa vytvorili colnice a rozdelil štát, tak niektoré veci prestali fungovať, istú chvíľu tu skrátka neboli.“ V roku 1993 ich oslovila jedna z kežmarských škôl, či by boli ochotní a schopní doviezť z Prahy nejaké učebnice, pretože sa už nedali posielať normálnou cestou. Vtedy „spadli“ do predaja a distribúcie učebníc, čo im dodnes produkuje až polovicu obratu. Distribuujú ich po širokom okolí. Pokrývajú Spišskú Novú Ves, Starú Ľubovňu, Liptovský Hrádok, Liptovský Mikuláš a Bardejov. „Nebolo to duchapovznášajúce, ale uživilo nás to a do veľkej miery živí doteraz,“ dodáva druhý z majiteľov.
Nešťastné výhradky
Čím dlhšie si kníhkupectvo písalo svoju existenciu, tým viac si jeho majitelia uvedomovali vážnosť svojho podnikania a jednotlivých krokov. Jedným z tých šťastných rozhodnutí bolo, že sa od samého začiatku vyhýbali nákupu na komisionálny predaj, preto ich ani kauza Belimex vlastne vôbec nezasiahla. „Drvivá väčšina toho, čo tu vidíte, je naša. Sme dosť raritní. Belimex sme vnímali, ale nepoškodilo nás to, lebo sme nedlhovali nič im a ani oni nám.“ Viac ich trápi to, čo sa v súčasnosti deje na knižnom trhu: „Žijeme v období veľkej monopolizácie. Prostredníctvom veľkých hráčov na trhu sa niektoré vydavateľstvá úplne strácajú. Veľké firmy to majú v rukách tak, že určité knihy budeme buď brať od nich alebo ich nebudeme mať vôbec. Týmto spôsobom si môžu pomaly diktovať aj ceny. Stávajú sa i také veci, že k niektorému titulu sa nedostaneme vôbec. Volá sa to výhradka. Vydavateľ nám pošle daný titul až po určitom období a keď ho konečne pošle, tržbu, ktorú sme mohli urobiť dovtedy, už neurobíme. Ak majú nejaký titul vo výhradnej distribúcii, tak ho mesiac predávajú napríklad v Poprade a my sa k nemu nedostaneme, ani ostatné popradské predajne, podľa toho, kto má výhradku. Donedávna to tak nebolo. Ale je aj adekvátny protitlak. S vydavateľstvami vychádzame dobre, aj oni sa nám snažia vyjsť v ústrety, ale pravda je taká, že tých veľkých sa skôr bojíme.“
Brigádnici nepoznajú klasiku
Radi by sa vrátili k organizovaniu podujatí, napríklad k čítačkám či autogramiádam. Nový priestor ponúka veľa možností a výziev, chcú ho zveľadiť, v starej budove to nebolo možné. No sú aj trošku skeptickí. „Niekoľkokrát sme premietali filmy, ale časom to vyšumelo. Už aj ten dopyt ľudí po takýchto akciách je iný. Vidíme to na brigádnikoch, ktorých máme. Stredoškoláci sa neustále obmieňajú, je to už úplne iná generácia, inak zmýšľajúca, ináč vnímajúca svoje okolie.“ V diskusii na túto tému posmutnel najmä Marek Uhrin, ktorý si mal čo povedať so študentmi v období, keď svoj obchod rozbiehali: „Pri prvej generácii brigádnikov v rokoch 1992 – 1996 som mal pocit, že sú nám blízki, mali načítané, boli zorientovaní, to tu už teraz nie je. Keď ste im povedali Nietzsche, Freud, zhruba vedeli. Tá ďalšia generácia už bola úplne iná. Už čítali niečo iné, o tých starších veciach nemali ani pojem, čo pre tých prvých bola samozrejmosť.“
Plynule nadväzuje na nepríjemnú skúsenosť. Keď po dlhom čase konečne vyšla Dušanovi Mitanovi próza Prievan (1996), usporiadali s ním autogramiádu. „Mitana je pre mňa dodnes hviezda slovenskej literatúry, no nikto sa naňho nedošiel pozrieť. Mali sme obrovský transparent nad ulicou, bolo to v miestnych novinách. Teraz to už beriem ináč, ale vtedy som nechápal, ako je možné to, že neprišli ani stredoškolskí učitelia slovenčiny. Bol to pre mňa šok.“
Kultúra v Kežmarku stojí a padá na pár zanietených jednotlivcoch, po ktorých často nemá kto prebrať štafetu. Je to prirodzený proces, ktorý sa deje všade na Slovensku, aj v takom malom meste ako je Kežmarok. Domáci Filmový klub Iskra bol vyhlásený za najlepší v roku 2016. Funguje už niekoľko rokov a propaguje domácu produkciu. Mohlo by sa teda zdať, že situácia sa obracia k lepšiemu.
Ferrante a dejiny regiónu
Pravdaže prišla reč aj na konkrétne knihy. Ako si vyberá kníhkupec, ktorý ich má nadostač? Padli mená ako Fosse, Alexijevič, Dán, Karika, Hvorecký. Marek Uhrin len nedávno prežil skutočný čitateľský zážitok, aj keď ho veľmi nechcel prezradiť: „Neviem, či to môžem povedať, ale mňa zaujala Ferrante. Prečítal som Geniálnu priateľku. Čítam kadečo, no často sa z toho cítim byť nejaký otrepaný, unudený alebo otrlý. Po dlhých rokoch som však mal radosť z čítania.“ Miroslav Navrátil sa zaujíma o dejiny regiónu, v ktorom žije a pracuje: „Kežmarok bolo nemecké mesto. Žili tu aj Židia a Maďari, a toto všetko je preč. Udalosti ako koniec Rakúsko-Uhorska, prvá a druhá svetová vojna, socializmus to všetko otočili. Tento región je, čo sa týka skladby obyvateľstva, úplne otočený. Tu sú vlastne z veľkej časti iní ľudia. Možnože Levoča a Spišská Nová Ves mi nepripadá taká zmiešaná ako Kežmarok a Poprad. A o tomto stále dookola čítam. V Absynte vyšla knižka Roztratení Nemci, kde je jedna kapitola o Nemcoch v oblasti Smolníka, to znamená juh Spiša – Nálepkovo, Gelnica, Smolník –, ďalší Nemci boli v oblasti Chmelnice, to je pri Starej Ľubovni, a potom Kežmarok, Poprad. No a na to nadväzujú knihy editora Miroslava Polláka z OZ Krásny Spiš, ktoré sú vlastne tiež o vysťahovaní Židov, Nemcov a o represáliách v 50. rokoch alebo o tom, ako boli zavlečení slovenskí občania na Sibír, proste strašné veci. To je to, čo ma baví, zaujíma, lebo mám pocit, že mám v tom veľké medzery. Človek takto pochopí súvislosti, prečo sú v nejakom regióne ľudia zaťato a slepo proslovenskí a v určitých obdobiach sa upínajú na populistov typu Vladimíra Mečiara a vnímajú ich nekriticky.“
ZVKS a sociálne siete
Keď padne reč na Združenie vydavateľov a kníhkupcov Slovenska, obaja zhodne tvrdia, že pociťujú averziu voči združovaniu sa, preto doň ešte nevstúpili. Slova sa hneď ujme Marek Uhrin: „To je také dedičstvo deväťdesiatych rokov – nebyť v žiadnej organizácii, nezdružovať sa, nevstupovať do žiadnych zväzov. Raz darmo, sme deti komunizmu.“ Marek Uhrin aj Miroslav Navrátil sa vyhýbajú „povinnej formálnej organizovanosti“, a tak trochu aj sociálnym sieťam, nájdete ich však na Facebooku, Twitteri i na www.alterego.sk. Možno to je jeden z dôvodov, prečo je alter ego také svojské. Majiteľom sa podarilo byť iní. Starostlivo vybudovaná značka a jej inakosť vychádza práve z pokoja, ktorý z oboch vyžaruje, pokory a poctivosti ich práce. Sledujú dianie na knižnom trhu, okrajovo registrujú aj blogovanie, no nenechávajú sa zmiasť najnovšími módnymi výstrelkami, a to je na nich veľmi sympatické. Všetko to, čím žije knižný trh v Bratislave, či už v kamenných predajniach alebo vo virtuálnom svete, títo páni vnímajú, ale žily im to netrhá.
Beáta Beláková
