Vyhľadávanie
Zaznamenať odveké pravdy sveta môžeme rôznymi spôsobmi: prísne vedecky, faktograficky, vecne, formou poučení až moralít, etických imperatívov, alebo oveľa pôvabnejšie a často i účinnejšie: umelecky. Práve umelecky presvedčivé stvárnenie skutočnosti zarezonuje vo vedomí prijímateľa určite skôr než suché fakty. Tým viac, čím náznakovejšie a tajomnejšie bude, čím viac bude provokovať fantáziu príjemcu a prebúdzať v ňom aj tie najskrytejšie pocity… Všetky tieto atribúty v plnej miere spĺňa pozoruhodná publikácia Podoby a predstavy / Forms & Visions z banskobystrického vydavateľstva PRO, v ktorej sa vedľa seba stretávajú umelecké fotografie dreva z dielne profesionálneho fotografa Rastislava Bera a poetické texty etablovaného básnika, prozaika a všestranného umelca Daniela Heviera.
Otvára ju fotografia pripomínajúca podobizeň ženy s pokorne sklonenou hlavou. Táto prvotná nálada vystihuje atmosféru celej knihy, a to minimálne v dvoch rozmeroch. Jedným z nich je úprimný obdiv a uznanie fotografovi, ktorý dokázal objaviť netušené umelecké bohatstvo v takej prozaickej realite, akú si väčšina z nás predstaví pod pojmom drevo. A vo výsledku nie je ani tak veľmi dôležité, či z fotografie odčítame rovnaké významy ako jej autor, ale predovšetkým pocit! Ten zmyslový zážitok, ktorý v nás vyvolá kompozícia teplých, jesenne ladených farieb a čudných, pokrútených, niekedy až desivo pôsobiacich tvarov… Druhú líniu, pred ktorou treba skloniť hlavu, tvorí myšlienková základňa básnických textov. V nich sa totiž zračí múdrosť dávnych vekov, pretavená do rozsahovo stručných, no obsahovo nasýtených morálnych posolstiev, nenápadne apelujúcich na ľudské svedomie. Svet je predsa odjakživa kolobehom vzniku a zániku, v ktorom sa od istého momentu spája prírodné s civilizačným a umelosť vyhráva nad prirodzenosťou, láska prináša aj bolesť a krásu sprevádza utrpenie, no nad tým všetkým stojí poznanie, že všetko zlé môže poslúžiť dobru: „oči prepálené / tvárami a dejmi / na ktoré sme sa / museli pozerať // oči sčerneté / tmou medzi nami // oči oslepené / jasom poznania / že všetko / sa napokon vyjaví / na svetle / ľudských očí“. A to je to najdôležitejšie posolstvo!
Osudy výtvarného umenia na Slovensku mapuje monografia historičky umenia Ivy Mojžišovej Škola moderného videnia, bratislavská ŠUR 1928 – 1939 (Artforum a Slovenské centrum dizajnu 2013). Dejinami Školy umeleckých remesiel sa autorka začala intenzívne zaoberať v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. O škole, ktorú založil Josef Vydra, sa v časoch jej fungovania hovorilo ako o „bratislavskom Bauhause“ (Bauhaus bola nemecká vysoká škola, v ktorej sa výučba umeleckej tvorby kombinovala s výučbou remesiel). Už vtedy vznikla dodnes tradovaná legenda, ktorú autorka do istej miery spochybňuje slovami: „Nešlo len o Bauhaus, ale o esenciu medzinárodného avantgardného myslenia a vytvárania vizuálnej a hmotnej kultúry tých čias. V skutočnosti nezohral Bauhaus vo vzťahu s ŠUR úlohu starostlivo napodobňovaného vzoru. Vydrova koncepcia nechcela byť, ako sa zvyčajne tvrdí, priamou napodobeninou či derivátom nemeckej školy.“
Mojžišová sa podujala na neľahkú úlohu, pretože množstvo dokumentov týkajúcich sa vzdelávacej inštitúcie pre oblasť úžitkových výtvarných disciplín postupom času zmizlo alebo sa zničilo. Hmotné dedičstvo sa múzeá a galérie nepokúsili zachrániť, diela sa roztratili… A pritom sa škola snažila pozdvihnúť úroveň priemyselnej výroby a modernizovať životný štýl. Jej základom boli večerné kurzy umeleckopriemyselného kreslenia a reklamy, ktoré získali oficiálny štatút školy v roku 1930. Organizačne bola spojená s Učňovskými školami a ich sídlom sa stala novopostavená budova na Vazovovej ulici od architektov Aloisa Balána a Jiřího Grossmanna. Vydra sa usiloval o modernizáciu výtvarnej pedagogiky a vo výučbe uplatňoval pokrokové didaktické metódy. Pri výbere pedagógov si dával obzvlášť záležať, škola bola personálne obsadená takými osobnosťami, ako Ľudovít Fulla, Mikuláš Galanda, František Malý, Júlia Horová, Jaromír Funke či František Tröster. Mala desať oddelení členených podľa funkcií a materiálov a jej špecialitou boli detské kurzy, jediné svojho druhu v krajine. Posledné založené oddelenie viedol Karel Plicka a išlo o prvú filmovú školu v Československu.
Iva Mojžišová na Školu umeleckých remesiel nazerá z rôznych uhlov pohľadu. Roky viedla rozhovory s jej bývalými pedagógmi i absolventmi, hľadala v archívoch a pátrala po stopách dejín školy. Výsledkom dlhoročného úsilia je brilantne napísaná publikácia, vďaka ktorej sa na odkaz Vydrovej školy nezabudne.
Filmové umenie fascinuje svojich priaznivcov už od čias svojho vzniku. Rovnako ich však zaujímajú aj osudy jeho tvorcov. Na našom knižnom trhu sa v poslednom období objavilo hneď niekoľko titulov z tejto oblasti.
Otec legendárnej Perinbaby či ságy Tisícročná včela Juraj Jakubisko vo svojej knihe Živé striebro (Vydavateľstvo XYZ 2013) zhrnul v šestnástich kapitolách 33 rokov svojho života. Čitateľovi rozpovie zážitky z detstva, z rodného Kojšova, príbehy z pobytov v Bratislave i v Prahe. Nechýbajú spomienky na milovanú mamičku či babičku, na prvý bozk, prvú lásku a erotické skúsenosti. Čakali by sme, že Jakubisko bude svoje spomienky podávať s nostalgiou vlastnou svojmu veku (tohto roku oslávil sedemdesiatpäť rokov), no opak je pravdou. Svoje príbehy z mladosti „porozpráva“ tak, ako ich práve prežíval. Dozvedáme sa o množstve zážitkov, ktoré mohli dopadnúť fatálne, no ktoré ovplyvňovali jeho magické videnie sveta, neskôr spracované v slávnych filmoch. Ako sám priznal, poprosil svojich priateľov – spisovateľov Borisa Filana a Ľubomíra Feldeka, aby mu texty upravili, no nestalo sa tak. Filan svoje odmietnutie odôvodnil slovami: „Keď ma oslovil, aby som s tým pracoval, pochopil som, že na tom nie je čo robiť. On má svojský spôsob rozprávania, píše tak, ako filmuje a ja mu do toho zasahovať nemôžem.“ A mal pravdu. Ak by Jakubiskove spomienky prerozprával hocikto iný, kniha by stratila hodnotu. Práve jeho špecifický umelecký jazyk jej dáva punc atraktívnosti a originálnosti.
Tí z vás, ktorí nepatria k fanúšikom filmov Juraja Jakubiska (aj takí existujú), by knihu ani nemali čítať. Naopak tí, ktorí jeho filmy milujú, budú milovať aj Živé striebro.
Paletu titulov o osudoch tvorcov filmového umenia dotvára aj kniha rozhovorov Jána Štrassera s herečkou Kamilou Magálovou pod názvom Do voza aj do koča (Forza Music 2013). V nej sa čitatelia dozvedia nielen o podrobnostiach jej profesionálnej cesty, ale i mnohých osobných stratách a smutných životných míľnikoch: smrti matky, odcudzení sa s bratom či o rozpade dlhoročného manželstva. Vlastné skúsenosti sú i základom knihy známeho herca Jozefa Vajdu Moja cesta (Umelecká agentúra J&J 2013), v ktorej radí, ako vziať život pevne do svojich rúk a stať sa pánom svojho tela, mysle i citov.
