Vyhľadávanie
V kapucínskom Kostole sv. Štefana v Bratislave sa koncom apríla prítomným prihovoril obľúbený český duchovný autor Max Kašparů. Diskusiu zameral na tému straty hodnôt v dnešnej spoločnosti, o ktorej píše aj vo svojej novej knihe Po lane ku Kristovi (Karmelitánske nakladateľstvo 2013). Témy sa dotýkajú aj ďalšie publikácie, každá iným spôsobom, čím spoločne vytvárajú zaujímavú mozaiku rôznych podôb viery.
Max Kašparů prepája v knižke Po lane ku Kristovi situácie každodenného života s biblickými príbehmi a vytvára zaujímavé paralely. Vyhýba sa teologickým výkladom a hotovým odpovediam, ponúka skôr hotové otázky, ktoré „idú pod kožu a vedú k zamysleniu“. Biblické príbehy sa síce zaznamenali pred niekoľkými tisíckami rokov, ale opakovane sa odohrávajú aj v našom bežnom živote, a ak im porozumieme, môžeme sa z nich podľa autora veľa naučiť. Vieru chápe ako opak sviatku, nestačí teda chodiť na omše a nezúčastnene, akoby bez „zásahu“ z nich aj odísť. Je na čase, aby sa ľudia prebudili z „únavy“ z viery. Apeluje na našu morálku a citlivo vyzýva, aby sme uvažovali nad vlastnými pohnútkami. Je dôležité, s akou motiváciou vchádzame do kostola, či chceme alebo musíme. Rovnako to platí aj v manželstve, vo výchove detí a v iných životných situáciách.
Viera kňaza, spisovateľa, vášnivého cestovateľa a fotografa Mariána Gavendu sa odzrkadľuje vo zvláštnych životných náhodách, ktoré popísal v knihe Náhody a náhodičky (Perfekt 2013). V autobiograficky ladenej publikácii spracoval vlastné zážitky a skúsenosti tak, že hoci v nich niekedy ide o život, vždy vyznievajú optimisticky. Ako cestovateľ videl veľa biedy a ľudského nešťastia, ale aj krásy a stretol mnoho dobrých ľudí. Ako športovec prežil bolestivé pády z bicykla a niekoľko nehôd v horách. To ho v jednotlivých príbehoch opätovne privádza k zamysleniu, že náhody vyzerajú ako náhody len na prvý pohľad. Nevedie ich však predsa len Boh? Entuziazmom, s akým písal túto knihu, iste nakazí nejedného čitateľa.
-bb-
Kniha Jeruzalem – duchovná metropola sveta, návrat na javisko dejín (SNM – Múzeum židovskej kultúry) je vhodná pre židov i kresťanov aj moslimov, pre veriacich aj nevercov. Esej Pavla Mešťana je nabitá množstvom faktov, z ktorých väčšinu sa v bežných školách neučili ani tí najusilovnejší. Autor nás prehľadne vedie z 13. storočia pred n. l., keď vznikol etický monoteizmus, cez jeruzalemské Kristove roky až po súčasnosť, a vzbudzuje pri tom potrebu i chuť hľadať ďalšie informácie. Konštatuje, že „budúcnosť sa začína včera a predvčerom“. To nie je bonmot, ale poznanie, no ľudstvo ho, žiaľ, pričasto odmieta akceptovať. Azda preto, že čo ako mnohí koketujú s možnosťou posmrtného života, je zrejme ich najvrúcnejšie želanou budúcnosťou tá, ktorá je nedosiahnuteľná – nesmrteľnosť. A nie iba nesmrteľnosť duše. S myšlienkou, že monoteistické náboženstvá sú súčasťou vyššej kultúry ľudstva, bude mať niekto možno chuť polemizovať. S úvahou, že ak bol Jeruzalem v rozličných obdobiach dejiskom a strediskom židovskej, kresťanskej i moslimskej viery a mal by sa preto stať ich integračným centrom, však zrejme polemizovať netreba. Súčasný svet potrebuje na prežitie vzájomné porozumenie všetkých. Prostredníctvom výtvarne a obrazovo skvostne odetej knihy si preň čitateľ môže vytvoriť prijateľný vzdelanostný most.
Marta Moravčíková
Názov knihy Labrang. Svet tibetského kláštora (Vydavateľstvo Slovart 2013) od Martina Slobodníka a Pavla Breiera láka čitateľa do sveta buddhistického kláštora Labrang. Záber publikácie je však širší: čitateľ vníma aj dejiny Tibetu a regiónu Amdo (severovýchodný Tibet), jeho národnostnú a kultúrnu rozmanitosť či základné koncepty buddhizmu. Výsledkom je pútavý popis, ktorý sa zaujíma aj o realitu všedného života v regióne. Dejiny kláštora a regiónu plynulo prechádzajú až do súčasnosti, dozvedáme sa tak o turbulentnej druhej polovici 20. storočia po oficiálnom pričlenení Tibetu k Číne či o udalostiach z jari 2008, keď Tibet zachvátila vlna protičínskych demonštrácií…
Úvodným kapitolám sa dá vyčítať prílišná snaha na malej ploche predstaviť čo najviac z reálií Tibetu: tempo textu je tu rozvláčnejšie. Autor sa podriaďuje túžbe po presnosti či rešpektu voči téme a do dlhých súvetí nabaľuje aj detaily, ktoré od hlavnej témy odvádzajú pozornosť. Čitateľovi to ale vynahradí v nasledujúcich kapitolách, kde výrazne čerpá z osobnej skúsenosti. Opisy sú tu živé a pútavé, text je bohatý na informácie a faktograficky presný. Prirodzene prechádza z témy na tému, prepína medzi Tibetom, Amdom a Labrangom, medzi dejinami, politikou a buddhizmom, kláštorným a civilným svetom.
Publikácia predstavuje prvé dielo slovenských autorov, ktoré po obrazovej i textovej stránke ponúka intímny portrét časti súčasného Tibetu bez prikrášľovania a snahy hľadať mystiku či romantizmus. Najväčšia hodnota tkvie v sprostredkovaní osobného vzťahu k regiónu, nachádzajúc čaro aj vo všednej každodennosti. Čiernobiele fotografie odzrkadľujú rovnakú láskavosť a citlivosť voči životu v Labrangu.
Katarína Čavojská
