Podrackej ponor do hlbín

Dana Podracká: Hlbiny slovenskej identity

Bratislava: Marenčin PT, 2020

 

V osobe Dany Podrackej sa koherentne snúbi tvorkyňa rozprávkových príbehov pre deti, poetka a v neposlednom rade esejistka.

Psychologicko-filozofický ponor, neopomínajúci metafyzické aspekty života, sa tentoraz dotýka nepoznaných (či málo poznaných) zákutí slovenskej identity.

 

Hlbinné otázniky

A práve otázku sebaidentifikácie možno považovať za jednu z kľúčových v Podrackej tvorbe. Vo svojej najnovšej knihe esejí Hlbiny slovenskej identity mení však jej kulisy, k uchopeniu témy, k ukotveniu vlastných myšlienok a interpretácií si „pomáha“ odkazmi na rozprávky, Bibliu či mytológiu. A napriek prvotnému pocitu pomerne „tvrdého orieška“ sa kniha v procese čítania plynule rozvinie do pestrej a zmysluplnej skladačky, do ktorej svojím dielikom zapadne azda každý jej čitateľ.

Ako sa prenášajú mentálne obrazy z generácie na generáciu, uchovávajú sa vedomé či nevedomé informácie v jednotlivcovi aj komunite? Akú rolu zohráva identita v ľudských dejinách? Čo definuje tú našu, slovenskú – v čom sa uchovala pre nás a našich potomkov, aké veľké sú jej zranenia?

To sú Podrackej hlboké otázky tvoriace kostru jej zamyslení nad hlbinnými témami, zrkadliacimi sa i v príkladoch hĺbavých spisovateľských ikon našej národnej literatúry (Tatarka, Hviezdoslav, Dobšinský). Opodstatnenosť a dôležitosť zmienených otáznikov treba vyzdvihnúť aj (a možno práve najmä!) v súčasnej pohnutej dobe: „Ak v nej (v prítomnosti – pozn. M. P.) prevažuje duch spriaznenosti, empatie a vzájomného porozumenia, identita ako transcendentálna hodnota sa upevňuje, má potencialitu rozvíjať sa do vyšších dimenzií, do obsiahlejších štruktúr. Ak v nej však prevláda duch upodozrievania, nezdravej kritickosti a negatívneho vnímania spoločnosti, spoločenstvo sa dvojí, triešti sa jedno a negativita dosahuje taký stupeň, že už nie je konzumovateľná.“ (s. 166)

 

Duchovné dedičstvo

Spoločnosť sa identifikuje cez skúsenostnú množinu, do nej patria tradície, zvyky, rituály, duchovné vzostupy aj zranenia a v neposlednom rade jazyk. Ten v našom prípade úzko súvisí s vierou – základ slovenskej identity podľa Podrackej slov položili Konštantín a Metod svojím príchodom na Veľkú Moravu, keď sa viera a jazyk stali neoddeliteľnými.

Prebúdzajúca sa identita však „doplatila“ na zranenie spôsobené núteným odchodom solúnskych bratov a opakovane doplácala aj o mnoho storočí neskôr, a to práve skrz jazyk znehodnocovaný ponemčovaním, maďarizáciou, degradovaný ideologickou propagandou. Každá z generácií sa musí vyrovnávať so zraňujúcou trýznivou skúsenosťou – udalosťou, ktorá je „nástrojom verejných i súkromných zranení, miestom spojenia životov jedincov s dejinami“ (takýmto zranením bol napr. pre Dominika Tatarku rok 1968, z ktorého sa o pár rokov nato spovedá Sám proti noci).

Rovnako intenzívne zarezonuje pasáž knihy nazvaná Evanjelium podľa Hviezdoslava, v ktorej Podracká interpretuje Básne biblické (Kain, 1892; Agar, 1882; Sen Šalamúnov, 1900; Ráchel, 1891; Vianoce, 1897), Hviezdoslavom do starogréckej drámy prepísaný biblický príbeh bratovraždy – prijatia nezákonného syna – rozpojenia eroticko-mystického páru – vraždy neviniatok – príchodu Božieho dieťaťa.

V hlbinách Hviezdoslavovej identity autorka odhaľuje ranu spôsobenú vymieraním duchovného života: „Básnik, obklopený spletitými kruhmi duchovného meštiactva ľudí, neschopných vidieť hĺbku kvôli priemernosti vlastných životov, zraňovaný tým, že sa kladie čoraz väčší dôraz na narastanie hmotného blahobytu, zatiaľ čo sa zabezpečovaním dostatku pohodlia pozemského života stráca príťažlivosť nadpozemského, neprestával s básnením.“ (s. 134) Naopak, prostredníctvom svojich slov lieči, nimi sa čoraz hlbšie zakoreňuje do našej slovenskej, národnej identity.

 

Rozprávky, symboly a súčasnosť

Prostriedkom rozpoznávania seba, sveta či druhých sú v autorkinom ponímaní archetypy. Ich takmer bezodným zdrojom sú pre Podrackú prostonárodné rozprávky, na ktorých celý život pracoval Pavol Dobšinský. Archetypy Dobšinského rozprávkových postáv tvoria hlbinu nášho sveta, sú sondou do kolektívnej duše: „Rozprávková postava, záporná či kladná, je psychický segment opakujúcich sa životných situácií, úskalí, úloh a zážitkov človeka, ktoré vytvorili typ (archetyp) vzorca prežitia.“ (s. 70) Po ňom ako po pomôcke siahame v (zdanlivo) bezvýchodiskových situáciách vlastného bytia, pri pocitoch neistoty, nevedomosti, ohrozenia. Aj vďaka Zlatej priadke či najdúchovi Plavčíkovi nachádzame liek na vlastné zranenia, vyrovnávame sa s polaritou sveta, ktorým sme obklopení.

Podracká tiež číta znaky na krasliciach z Polichna, odhaľuje ich kozmológiu a interpretuje jednotlivé symboly reprezentujúce kozmický, duchovný i ľudský svet – pritom neopomína práve archetypy, tradície či vieru našich predkov. Naproti tomu poodkrýva aj fenomén súčasnosti, akým je virtuálny priestor spolu s jeho maskami, ktoré „poskytujú ochranu pred zraneniami vonkajšieho sveta, umožňujú však zároveň zraňovať tých druhých bez konfrontácie tvárou v tvár“.

Napriek anonymite a ničím neobmedzovanej slobode s nasadenou virtuálnou maskou je podľa autorky už len krok k povrchnosti, konzumu, komerčnosti kultúry. Pôsobí na naše vnútro a bráni v prirodzenom a zdravom hľadaní identity (individuálnej či tej kolektívnej), ktorá je jednou zo základných hodnôt spoločenského významu: „Bez identity niet legitimity jednotlivca ani spoločenstva, niet legitimity národa, kultúry a štátu.“ (s. 145)

 

 

Mária Pavligová (1986)

Novinárka a redaktorka. Vyštudovala slovakistiku na FiF UK v Bratislave, ďalej sa štúdiu modernej slovenskej poézie venovala v rámci doktorského štúdia na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Okrem poézie sa cíti doma tiež v rozprávkových knižkách. Žije vo Vysokých Tatrách, kde aj vedie periodikum Tatranský dvojtýždenník.