Podstata nenápadnosti

Eva Luka: Jazver

Levoča: Modrý Peter, 2019

Hravosť názvov básnických zbierok Evy Luky (1965) sa dá viac-menej očakávať, ale zároveň je to intímna a možno jediná hravosť, ktorú v jej poézii nájdeme. Po Divosestre (1999), Diabloni (2005) a Havranjelovi (2011) prechádzame z autorkiných obľúbených dualít (predovšetkým diabla/anjela) a nenápadných formálnych  hier (básne radené podľa abecedy v Havranjelovi) k zbierke Jazver, azda ďalšiemu mýtickému zvieraťu z akýchsi poetkiných snových priestorov, obývaných čiastočne aj hrdinami jej detského prozaického výletu Pani Kurčaťová 1 (Modrý Peter, 2018).

Z tejto prózy preberá aj istú priznane detskú naivitu v objavovaní sveta slov a ich kombinácií:

Sova / je kubická. Kube a kúbe do noci, vyvoláva / to svoje kú, kú ako krvilačný kuvik. (Sova, s. 37)

Preberá možno aj akúsi hlasovú ľudovú pieseň – možno spomenúť „na kostolnej veži kuvik si kuviká“ alebo na Štrpkov a Ursinyho odkaz... A práve v tejto intencii spoluvznikajú novotvary, ktoré Luka opatrne kladie do zbierky. Pretože slová sú jej istotou a poslednou možnosťou.

Od jazveca cez jazero k jazve?

Aké rozuzlenie novotvaru nám autorka ponúka? Je to len „príbeh rýchleho deja / žil mňa, ako ja-zver požiera ja-ženu, ja-človeka,“ ako píše Luka v básni Ganéš (s. 19) alebo je to logické (a s Alenkou za zrkadlom ruka v ruke povestne „škatuľkovité“ slovo) jazvec / jazero / jazva…? Najmä keď práve k jazvecom sa niekoľkokrát vo svojej zbierke obracia: s malou odbočkou môžeme hneď pripomenúť kedysi obľúbenú detskú knihu Kennetha Grahama Žabiakove dobrodružstvá (alebo Vietor vo vŕbach, ako sa vám páči), kde je práve jazvec jedným z prototypov „múdreho pustovníka“ a protiváhou nezbedného a chaosom nevypočítateľne zmietaného žabiaka.

U Evy Luky ide skôr o súznenie s typom zvieraťa ako takého, v básni Meles meles meles napokon o tom sama veľmi presvedčivo hovorí: pozri s. 29 – 30 zbierky od incipitu „Zistila som, že jazvec je môj priateľ“ cez „V jeseni / si vytvára zásoby tuku na zimu“ až po pohrebný záver: „Ak nejaký jazvec zomrie / v časti nory, ostatné túto časť zahrabú a uzavrú; neskôr / vyhrabú novú. Iné jazvece naopak vynášajú mŕtvych /  von a zahrabú ich tam. Ako ja / cítia bolesť bez sĺz; a vracajú sa k povinnostiam.“

Sen a mýty bez precitlivenosti

Popritom sú zase v básni Jazver II pre Luku a túto zbierku typické prvky snové (byť v dualite sen/ohrozenie), spomienkové, sebaspytujúce, mytologicko-literárne (zbierka stavia na množstve alúzií od antiky alebo východnej filozofie, v básni Ganéš, ale i Ariadné, cez prírodovedu – latinské názvoslovie typu Meles meles alebo Equus ferus przewalskii – až po populárnu literatúru, napríklad Ewersova Alrúna či Frankenstein), avšak bez toho, že by to zaťažovalo chápanie básní. Myslím, že si šťastne určila, pokiaľ je zrozumiteľná a kde už začína byť preintelektualizovaná. Popri tom je vždy citlivá, azda až intímna, ale nikdy nie precitlivená, skôr naopak, ľútosť vie potláčať akousi zvláštnou tvrdosťou, skalitosťou a decentným tónom. Napokon, už v posledných veršoch citovanej básne Meles meles meles vidno zvládnuté sebaovládanie s vidinou cieľa bez ohľadu na všetko okolo.

To už však trochu poznáme z jej skorších „východných“ a akosi zámerne neosobne/osobných veršov a od Evy Luky sme, pravdupovediac, aj trochu očakávali, že sa s nimi vráti – jej nesmierne krehkú, ale zároveň zvláštne pevnú stavbu plnú bolesti a akejsi až húževnatej viery v seba a v život, ktorý žiť musí. Aj keď je to každý deň nový zápas, každý deň nové pochybnosti. „Vodné oko sa na mňa pozerá / Fagoty z katedrály jazera / A samovražda je len povera.“ (báseň Virginia – Woolfová dodajme –, s. 36)

Dualita, ktorá rezonuje

Luka teda pokračuje tak, ako ju už trochu poznáme, avšak v slovenskej poézii zahltenej avantgardou pre avantgardu dnes píše málokto. Je to sebaspytujúca a zároveň spirituálna lyrika, bohatá a plná významov a bez toho, aby zaváňala pánbožkom (slovami Léona Bloya). Je autorkou, ktorú fascinuje dvojdomosť, dualita – je prítomná vo vzťahu intímnom, rovnako ako vo vzťahoch k okoliu a svetu, aby však neprekvapivo a logicky prechádzala do univerzálnejších úvah. Preto sa na začiatku zbierky akoby znovu rodí, znovu povstáva, aby zo skúsenosti vedela, že bez rán a bolesti to ďalej nepôjde. Ostáva jej iba „chvíľa nevinnosti, zvieratá a malí ľudia“ (nie však trpaslíci, ale deti, čo jasne odkazuje na myslenie stredoveku), ktorí nesú niečo ideálne, schopné zastaviť čas a podnietiť vznik básne.

Zvyšok sveta iba horí („svet zostarol“), padá, stojí doslova na vzdušných zámkoch („aha, moje choré, neprajúce ruky / ti znova postavia vzdušnú izbu, či izbu, zámok / s podťatou stračou nohou“, báseň Ty a ja v čase kohútieho kriku, s. 34), ktoré treba denne znovu opravovať a stavať, aj keď stále múdrejšia hrdinka všetkého vie, že Júlia na konci príbehu musí vždy zomrieť.

Do nočnej temnoty i z nej

Predošlá zbierka Havranjel sa končila veršami básne Zmok: „Narodila som sa / ako čierne kura; temný zmok.“ V Jazvere sa opäť vracajú prízraky sebepozorovania a odosobnenia – prítomná je snaha byť niekým iným, kráčať niekam ďalej, až trochu mimotelovo odložiť všetko to temné a bolestivé, noc, ktorá ňou prerastá – „tak dlho som bola húsenicou (…) niečo znútra ma tlačí / zmeniť podstatu“. (báseň Lepidoptera, s. 82) Byť niekým iným, aby sa tak (príznačne dualisticky) dala premôcť hádam už navždy temnota sveta lyričky. „Kým prežijem túto noc, možno sa rozvidní“, čítame v básni Jazver II a máloktorá poetka a sotvaktorý básnik súčasnej slovenskej scény sa dostane až tak hlboko a tak ďaleko v existenciálnom hľadaní – azda Milčák a na druhej strane možno Bielik.

Ak niekto bude jej snahu zľahčovať zdôrazňovaním pátosu, budem oponovať, že iróniou si sem-tam pomôže sama autorka (napríkladveľmi telesná báseň Darvo: „Pozri sa do zrkadla: pavučiny / z teba visia ako roztrhané pyžamy, na hlave sa ti / začína plaziť plešina. Bývalá krásavica, možno pre poloslepých!“, s. 58) a že v mnohých prípadoch prichádza Eva Luka až na okraj útesu, asi rovnako ako Vladimír Holan v zbierke Bolest, ktorá však vznikala v päťdesiatych rokoch. Navyše, keď až v polovici zbierky Luka urobí neľútostnú obrátku a vrhne sa (opäť) do priepasti pro mnohých nepripravených: „Videla som svojho / muža, keď ho zabili. Vrah / pokojne odkráčal preč, kým ja som / tam zostala, po kolená v krvi“ (báseň Zabíjanie dážďovky, s. 48 – 49), resp. „ale smrť neprichádza; ani len zomrieť / neviem slušne“. (báseň Manžel, s. 54) Áno, čakalo to na nás, to, čo bolo prítomné už v predchádzajúcej zbierke a logicky striehlo. Tam, kde by ktokoľvek z egocentrických a vystrašených autorských narcisov urobil zo seba skoro národnú vdovu, tam, kde by nám neustále bolo opakované, čo sa stalo, ostáva Luka decentne v poézii a v jej bezpečí a nedáva sa na cestu „bulváru“. Alebo lepšie – tvorí dielo, ostáva pri dôstojnosti a istej „konečnosti“ všetkého.

Obrana poéziou

Máme tu zbierky o prežívaní materstva, zbierky o čase ochorenia, o psychických chorobách, knihy o umieraní rodičov, ale hlas Evy Luky pôsobí asi najintenzívnejšie, pretože nad skúsenosťou s násilnou smrťou blízkeho človeka je už len málo väčších triumfov, o ktorých môžeme ešte písať a čítať. To, že autorka prežila životnú tragédiu, nemusíme čítať na záložke alebo prebale, a to, ako to na nás nevyvráti od prvého písmena zbierky, je niečo na dnešnú dobu úplne unikátne. Ak by sme hľadali paralely, tak možno so Sylviou Plathovou, možno v istej chvíli tichej existenciálnej bolesti, akú azda ani nemožno vysloviť, pretože nás prerastá do nekonečna. Slová potom poetke ostanú ako obrana pred svetom, ktorý bolí a ubližuje, aj obrana pred spomienkami a pred samou sebou.

Čo nám však „po tom“ smie ešte ostať, aby to bolo zmysluplné? Klamanie svetu i sebe – vyskúšané: „Klamem, lebo som zvrátená / z toľkých životných zvratov / a zvratkov.“ (báseň Zákon, s. 73) Telesnosť – pomenovaná. Odpustenie a pokora? Už dávno nehľadanie odpovedí na prečo, ale skôr, čo ďalej. Pravdaže, s neustále prítomnou negáciou: „nechcela som tento život, / neprosila som oň“ (báseň Alrúna, s. 77), so záchrannými bójami drobností a možno iba toho, že sa podarí prežiť noc. S tým, že sme svedkami prepadania sa asi do najtemnejších častí, aké v dnešnej poézii čítame: „byť niekým cudzím, / byť niekým úplne cudzím, a niekde inde, / nevedieť, nebyť voyeurom, nebyť vôbec.“ (báseň Byť niekým cudzím, s. 79)

A napriek tomu zbierka nie je iba temná, navzdory všetkému sa vlastne končí snahou o zmierenie, unavené, pretože „napokon predsa vždy prehráme“ a oná domnelá, a predsa sotva dosiahnuteľná úplnosť a „dokonalosť (…) nás čaká v ďalších kŕčoch, v ďalších kalužiach zvratkov / a v ďalšom zabúdaní“. (báseň Všetky tie márnosti, s. 88)

O zbierkach, akou je Jazver, sa ťažko píše, pretože v nich zvoní hmlistý zvon od rieky Styx tak hlasno, až nám z toho trochu krvácajú uši. Ak sme z predošlých textov už poznali jeden z kľúčových motívov tejto zbierky Evy Luky, stále nám ho riedila snaha o zmierenie, o určité odosobnenie východného typu: Jazver je – na rozdiel od predošlých, povedzme „japonských“ zbierok – zbierkou nanajvýš európskou, kričiacou úplne potichu a bolestne ako máloktorá kniha slovenskej poézie. A zároveň iba potvrdzuje starú pravdu, že tie skutočne podstatné veci sú často naozaj veľmi nenápadné.

Publikované 22. 9. 2020 na stránkach Platformy pre literatúru a výskum www.plav.sk  .

Michal Jareš (1973)

Český básnik, literárny historik, kritik, publicista a editor.  Pracuje v Ústave pre českú literatúru AV ČR. 

Eva Luka (1965) so Zlatou vlnou. Foto: Juraj Starovecký