Poézia naša každodenná

Jeho verše sa im však študujú o niečo jednoduchšie ako verše ostatných autorov. Niečím zvláštne podmanivé, známe, až blízke. Každodenné, no pritom nevšedné.

Výpočet toho, akým spôsobom sa Jozef Mokoš venuje umeniu, obsahuje mnoho položiek: básnik, dramatik, autor poézie a prózy pre deti, prekladateľ, filmový herec, bábkoherec, dramaturg, režisér, vysokoškolský pedagóg. Výpočet jeho básnických zbierok má položiek o niečo menej – Praskanie krvi vyšlo v roku 1962 ako autorov debut.

Nasledovali Jesenné litánie z roku 1969, ktoré boli v čase normalizácie skartované. Praskanie krvi vyšlo znovu v roku 1983 a k nemu doslova pribudla ďalšia poéma Pribúdanie kruhov. K týmto trom dielam bolo v roku 2002 v súbornom vydaní doplnené aj Písanie/é do snehu. Súborné básnické dielo dostalo názov Štyri nočné obdobia. V roku 2022 sa čitateľská verejnosť dočkala jeho druhého vydania z vydavateľstva Brak.

Komplexné a graficky vkusné

Štyri nočné obdobia tak prezentujú autorovu básnickú tvorbu vo vzácnej celistvosti, ba čo viac, dopĺňajú ju o tzv. spätné zrkadlo z pera recenzentov a recenzentiek (je vhodné vyzdvihnúť túto genderovo korektnú formuláciu, ktorou vydavateľstvo Brak dalo subtílny, no dôležitý signál súčasnej literárnej vede k spôsobu, akým dnes citlivo komunikovať rokmi možno mierne skostnatené termíny). Nasleduje rozsiahla štúdia nazvaná Poézia, ktorou sa nám prihovára mág i dôverný spoločník. V nej Andrea Bokníková analyzuje básnickú tvorbu autora z hľadiska jej východísk, zdrojov a kompozície.

V závere toto vydanie ponúka aj Bibliografiu článkov v kapitole Štyri nočné obdobia v spätnom zrkadle recenzentov a recenzentiek, ktorá spolu so zoznamom prameňov a odbornej literatúry v spomínanej kapitole tvorí naozaj komplexný pohľad na Mokošovu básnickú tvorbu a záujemcom o hlbšie štúdium umožňuje rýchle zorientovanie sa v téme. Dizajn a sadzba knihy boli v réžii značky Katkat Studio (Katarína Štefanková a Katarína Rybnická), autorom ilustrácií je Miloš Kopták. Celková grafická úprava knihy je veľmi vkusná a v mnohom ladí s textami básnika a jeho motivikou.

Elektrizujúca magická ľudskosť

Už v debutovom Praskaní krvi Jozef Mokoš pracuje s náboženskými motívmi, ktoré tvorivo modifikuje, pričom tento postup neskôr tvorí základ Jesenných litánií. „Verím v človeka všemohúceho, / stvoriteľa dobra i zla, / verím v ducha jeho svätého, / v ruky jeho sväté“ (s. 16) – táto parafráza modlitby vyjadruje procesy zbožšťovania človeka a poľudštenia boha, ktoré prebiehajú simultánne a ich výsledkom je priam elektrizujúca magická ľudskosť, ktorá nás necháva pri stretnutí s autorovými textami v úžase. Čítajúc o každodennosti – o hnedej koži na káve, o muškátoch prechádzajúcich sa pod oknami či o drevených praskajúcich schodoch – zažívame zároveň priam mystickú skúsenosť podporenú zmenami perspektívy (strom rastie pod nohy vtáka, dážď siaha od zeme do neba) a Mokošovým majstrovským zmyslom pre detail (Milan Šútovec hovorí o nezvalovskej metóde videnia a priraďovania asociácií, sám Mokoš v príznačnom verši Jesenných litánií hovorí: „Vidíme detaily skrz dioptrie sĺz“, s. 66).

Kým teda v tejto atmosfére „zhrbené mamy hľadajú po kolenách svojho / boha, / možno treba za ním rovno, možno doľava“ (s. 17), mladšia generácia lyrických subjektov, v Praskaní krvi reprezentovaná zaľúbenou dvojicou, už nehľadá, len picassovsky nachádza. Boha, lásku, samých seba. To, čo našli, potom triezvo, až gnómicky prehodnocujú („ČO S TAKOU LÁSKOU, KTOROU SI ČLOVEK / ANI NA SLANÚ VODU NEZAROBÍ“, s. 34).

Prehodnocuje sa aj tvorivá aktivita ako taká, v Pribúdaní kruhov čítame varovanie: „Neotváraj trinástu izbu, / je tam totiž / z druhej strany / Básnik / obesený na kľučke.“ (s. 52) Jesenné litánie obsahujú pokus o zachytenie kontinuity času, ktorý je vnímaný aj cez „lásku, z ktorej zostali len holé kosti / metafor a slová – srsť básne.“ (s. 67) Básnik svoju pozíciu vo svete reflektuje a zasadzuje ju aj do širšieho kontextu. V poslednej časti súborného vydania, ktorou je Písanie/é do snehu, je tento širší kontext doplnený o transformáciu lyrického subjektu do roly pútnika prechádzajúceho krajinou, túžiaceho vrátiť sa do detstva.

Milan Rúfus v úvode knihy Štyri nočné obdobia definuje Mokošovu básnickú tvorbu prostredníctvom šťastnej jednoty „intenzity životného pocitu či postoja s intenzitou jeho básnického tlmočenia“. Práve táto jednota zaručuje, že sa Mokošove básne budú čítať vždy znovu a budú sa ešte dlhé roky recitovať spamäti. Rytmickosť a naliehavosť autorovej výpovede k tomu prirodzene vyzýva a taký apel každý čitateľ vždy rád poslúchne, keď aj sám v sebe cíti, že „krv horí, / láme sa / a praská.“ (s. 25)

Jaroslava Šaková (1991)

Vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a anglický jazyk a literatúru na FiF UK v Bratislave. Doktorandské štúdium absolvovala v Ústave slovenskej literatúry SAV. Vo svojom výskume sa venuje prevažne téme avantgardných tendencií v medzivojnovej slovenskej poézii. Pôsobí na University of Europe for Applied Sciences v Berlíne.

Jozef Mokoš: Štyri nočné obdobia

Bratislava: Brak, 2022