Každý účastník Pohody má na jej presnú charakteristiku svoj názor a žiaden sa nedá určiť za nesprávny. Je to hudobný festival? Pre ľudí, čo nestiahnu slúchadlá z uší, ani keď spia, a sú otvorení novým žánrom a interpretom, určite. Pre rodiny s deťmi možno menej.
Stretla som kamaráta Mateja s manželkou a rok a pol starým synčekom pred koncertom slovenskej metalovej kapely Čad. Sedeli nabok od stanu na tráve. Malý po každej hudobnej náloži tlieskal spolu s ostatnými, metalové rohy prstami ešte urobiť nevie, ako som zistila. Nemuseli však z detského areálu ani vytiahnuť päty, aby si Pohodu užili po svojom a mohli povedať, že sa jej zúčastnili. „Sú určite aj vhodnejšie festivaly – tie, ktoré sú vyslovene detské. Ale v detskom Family Parku je normálne full-time celodenný program. Čiže ak by sme boli celý čas tam, tak sa celé dni máme na čo pozerať a čo robiť,“ povedal mi Matej. Stačí si zameniť „detské“ za „literárne“ a môžeme tvrdiť to isté.
Každý rok sa stretávam v piatok aj v sobotu so známymi, ktorí bez ostychu či vykrúcania priznajú, že ešte nevideli ani jeden koncert alebo že im stačilo, keď zo stanu započuli headlinera. Aj jedlo je taký samostatný žáner a kulinárske zážitky môžu byť prednejšie než stáť pod pódiom. Radosť nad tým, že si na hudobnom festivale môžu návštevníci nájsť aj iné vyžitie než je hudba, je ekvivalentom objavenia Ameriky. Nemám skúsenosti s inými podujatiami tohto typu mimo Slovenska, aj keď si viem predstaviť, že na nejakom najväčšom techno-zraze sa literárny stan nestavia.
Patrí literárny stan na hudobný festival?
„Určite áno. Dôkazom toho je, že tento priestor sa každoročne zaplní nielen dospávajúcimi účastníkmi festivalu. Priznám sa, že by ma celkom zaujímalo, či sa diskusie, ktoré sa v ňom odohrávajú, odrazia aj na predaji kníh priamo v Literárnom stane,“ hovorí Andrea Makýšová Volárová, moderátorka besedy s finalistami Ceny Anasoft litera. Autori z vybranej desiatky sú bežnou súčasťou Literárneho stanu Martinus. Najväčšou fanúšikovskou základňou sa mohli pochváliť Richard Pupala a minuloročný víťaz Ondrej Štefánik. Mňa osobne najviac potešil Pavel Vilikovský, ktorého je takmer nemožné vidieť na akciách v samotnej Bratislave.
Prinášanie literárnych hostí na miesto, kde sa stretávajú ľudia z celej republiky, je ďalšou devízou tohto stanu. Stretnúť autora pôsobiaceho v Česku môže byť pre mňa rovnako (ne)dostupné ako zažiť koncert malej juhoamerickej kapely. Pred autormi z Anasoft litery som si prvýkrát naživo vypočula Petra Vášu a Jaromíra Typlta a ich vystúpenia, ktoré dobre rozšíria človeku obzor.
Program stanu však v piatok ráno odštartovali v Literárnom cirkuse Václav Kostelanski, Radovan Potočár, Tomáš Ulej a Ľubo Burgr. „Neviem, či to platí pre všetky hudobné festivaly, ale na Pohodu rozhodne literárny stan patrí. Som tu dvadsiaty raz – mával som tu literárne besedy, neskôr Literárny cirkus, ktorý sa transformoval na samostatný stage Literárny klub a teraz sa volá Literárny stan Martinus, ktorý má už dvojdňový program s takmer 100 účinkujúcimi. V podstate to je najväčší literárny festival na Slovensku, s najväčšou návštevnosťou určite,“ tvrdí Koloman Kertész Bagala, principál tohto cirkusu.
Kam, keď nie na literatúru
Literárne besedy v chládku stanu sú dopoludnia pre nevyspatých návštevníkov lákadlom, najmä v spojení s blízkou kaviarňou. Ani budúca vidina písania tohto textu ma neprinútila vidieť každý jeden blok v Literárnom stane, a preto tiež prinášam len svoju verziu Pohody. „V Literárnom stane sa vyskytujem skôr pracovne, takže ak sa mi podarí presunúť sa k tým iným častiam festivalového programu, je to pre mňa znak toho, že oddychujem a užívam si ho ako ostatní návštevníci,“ hovorí ďalej Andrea. Aj Kali sa pridáva. „Literárny program je pre mňa taký zaujímavý, že ma ani neláka odchádzať. Na koncerty sa dostanem až po zotmení.“
Slušnou účasťou sa mohli pochváliť mnohé časti programu. Či už to bola prezentácia knihy Potopené duše jej editorkou Andreou Bokníkovou, diskusia s Andrejom Bánom o reportážach Slon na Zemplíne alebo stretnutie s Hassanom Blásimom, na ktoré som sa cez preplnené vchody ani nedostala. Neprekážalo mi to: literatúrou a besedami nie som presýtená, ale masochisticky ma teší, keď sa pre veľký záujem a účasť nedostanem na dobrý program.
Piata hodina patrila oba dni programu Čau o piatej, v piatok po nej nasledovala diskusia s Witoldom Szabłowskim. V sobotu o šiestej vystúpili na pódiu Ivan Štrpka a Ján Štrasser, ktorí prezentovali knihu rozhovorov Žiť svoju báseň. Priznávam, že v bekstejdži sa rovnako ako literatúra a iné témy riešil aj futbal a majstrovstvá sveta. Ján Štrasser tu bol aj s riaditeľkou Literárneho informačného centra Miroslavou Vallovou iba na otočku z Bratislavy, stihol mi však povedať, že „za tú chvíľku, čo som tu bol, si fakt netrúfam povedať viac, než že Literárny stan na Pohodu určite patrí a že by mu svedčala trochu sústredenejšia atmosféra. Práve preto, aby nebol diskusným variantom stánkov s jedlom.“
Byť stále lepší
V sobotu ráno si v stane mohli návštevníci po noci ponamáhať mozgy na kvíze fantastických žánrov. Naň som už len nakukla, rovnako aj na diskusiu Prečo vlastne čítať deťom?. Zdržiavala som sa najmä v zákulisí stanu. Nebudem bonzovať zákulisné informácie, kto zjedol najviac bagiet, ani kto hádzal špaky na zem. Už som mala plné ruky a hlavu práce s hľadaním víťaza súťaže Poviedka. Pred vystúpením na pódium sme sa s porotcovským kolegom Michalom Hlatkým zhodli na tom, že sme prekvapivo veľmi nervózni. Viem o jednej ocenenej, ktorá si vypočula náš verdikt naživo. Z jej pohľadu by sa možno už len máločo dalo zlepšiť.
Andrea Makýšová Volárová bola jednou z tých, ktorí sa so mnou podelili aj o ich literárno-pohodové predstavy do budúcnosti. „Organizačný tím Literárneho stanu je už za tie roky taký zohratý, že mi ani nenapadne, čo by sa dalo zlepšiť. Týmto ich pozdravujem, chválim a ďakujem. Ak by som mala odporučiť nejakého hosťa, tak ak ma pamäť neklame, nebol tam ešte žiaden nositeľ Nobelovej ceny, to je, myslím, celkom výzva. A ešte väčšou výzvou by bola účasť českého spisovateľa žijúceho vo Francúzku Milana Kunderu, ale to som už naozaj uletela.“
Mulat Uyurkulak je turecký autor, ktorý na Pohodu zavítal v rámci Mesiaca autorského čítania. Nobelovku ešte nemá. Toto slovo alebo slovné spojenie sa objavovalo v odpovediach ľudí okolo mňa často. Najoptimistickejší z nich bol Koloman Kertész Bagala: „Program zostavuje kolektív občianskeho združenia literarnyklub.sk a neprestajne sa s kolegami snažíme popri osvedčených spisovateľoch zo Slovenska a Čiech predstavovať aj svetových autorov, ktorí získali významné ocenenia. Prial by som si, aby sme hostili nositeľa Nobelovej ceny, a najväčšiu radosť by som mal, keby bol zo Slovenska.“ Vyjadrenie manažéra stejdžu Františka Malíka do písania tohto textu nemám, takže sa budem len spoliehať, že má eso v rukáve a nechce ho do budúceho roka prezradiť.
Svoju literárnu Pohodu som ukončila diskusiou Rudiho Rusa s Danielom Majlingom o jeho novej knihe Zóna. Vtipná bodka skôr o Majlingových peripetiách s koncertami než o novej knihe, ale dalo sa to od tohto dua čakať – a je dobré nechať budúcich čitateľov v napätí. Verím, že svojich divákov si našla aj populárna Slam Poetry. Večerné programy oba dni uzatvárali premietania filmov – z Festivalu Áčko, z Fest Anče a tvorby z Visegrad Film Forum.
Deň po
Rada hovorím, že príjemná atmosféra festivalu mi vynahradí negatíva, ktorých na Pohode vie byť mnoho. Nie je pravda, že všetci účastníci sa navzájom milujú a rešpektujú. Nevážim si človeka, čo sa mi vymočí na stan rovnako ako rodiča, ktorý so svojím bábätkom stojí meter od repráku. Ľudia sa predbiehajú v rade na oštiepok, vtrhnú vám do tojtojky. Chodia na koncerty, nechodia na koncerty. Presedia celý deň na slnku, pri pive, v stane s mimovládkami, v stane s diskusiami o zero waste a prenosných pohlavných chorobách, pri stejdži tanečnom alebo literárnom. Multižánrovosť, rozdielnosť a sloboda výberu sú tu najdôležitejšími bodmi programu.
Soňa Uriková
