Pohyblivá duša v behu tela

Martin M. Šimečka: Telesná výchova. Úvahy bežca, plavca, tenistu a jazdca na koni o pohybe, tele a mysli

Bratislava: N Press, 2020

Nová kniha Telesná výchova Martina M. Šimečku je akousi osobnou vivisekciou bez narkózy u spisovateľa, ktorého doterajšia púť nebola nikdy „prechádzkou ružovou záhradou“.

„Celý život hľadáme spôsob, ako zapadnúť do seba, ako byť tou najlepšou verziou seba samého. Je to náročné a na konci si aj tak budete musieť priznať, že sa vám to podarilo len sčasti alebo vôbec. Najdôležitejšie však nie je zapadnúť do seba, ale zmieriť sa s nedokonalou verziou. To nás však nezbavuje zodpovednosti za dušu a za telo.“

V týchto vetách sa zračí finále novej knižky Martina M. Šimečku (1957) Telesná výchova. Úvahy bežca, plavca, tenistu a jazdca na koni o pohybe, tele a mysli. Pozoruhodný projekt  je akousi osobnou vivisekciou bez narkózy u spisovateľa, ktorého doterajšia púť nebola nikdy „prechádzkou ružovou záhradou“ a do konca jeho dní ňou pravdepodobne ani nebude. Ale to je, ako hovorí klasik, „život“. A Šimečka sa s ním vyrovnáva naozaj dôstojne a s patričnou pokorou.

Napriek všetkému

Napokon – priebeh jeho existencie o tom hovorí veľavýznamne. Ako syn disidenta, ktorého  komunistický režim výrazne perzekvoval, mal zatvorené dvere do normálneho spoločenského života. Keďže stredné školy mu vystavili stopku, vyučil sa a zmaturoval na odbornom učilišti. Pretože po maturite sa nemohol dostať na nijakú vysokú školu, absolvoval dvojročnú vojenskú prezenčnú službu, ktorá bola inšpiráciou pre jeho samizdatovú písomnú prvotinu Vojenská knižka (Edice Petlice, 1981). Neskôr pracoval manuálne v rôznych zamestnaniach – bol údržbárom, plavčíkom, sanitárom, športovým inštruktorom, predavačom, kuričom a žil v diaspóre špecifických duší. Publikovať však začal už v roku 1980 v samizdatových časopisoch (Obsah, Kontakt, Fragment-K). V 80. rokoch editoval Navrávačky Dominika Tatarku.

Z tohto obdobia vychádzajú sugestívne novely Výpoveď (1982), Žabí rok (1983) a Džin (1987). Pod názvom Žabí rok vyšli prvé tri vo vydavateľstve Index v Kolíne nad Rýnom (1985, ohodnotené cenou Jiřího Ortena, 1988) a posledné tri oficiálne pod spoločným názvom Džin v roku 1990 v Bratislave. V roku 1991 vyšla táto kniha vo francúzštine (vyd. Gallimard) a v rokoch 1993 aj 1996 v angličtine (vyd. LSU Press, Šimon & Schuster). Po roku 1990 publikoval eseje a články (Kultúrny život, SME, Literární noviny, Smena, Domino fórum, Národná obroda, Slovenské pohľady, Respekt, Listy, Gazeta Wyborcza, Liber a i.), ktoré písal po česky aj po slovensky, založil vydavateľstvo Archa a písal nové knihy.

Viacrozmerný vesmír

Martin M. Šimečka je typ racionálneho prozaika, ktorý nachádza v každej situácii a v každom postoji nejaký zmysel. Do rámca predstavy, ako to bolo, vkladá aj otázku, aký význam to všetko malo. Analýzy sú strohé a bez ohľadov – občas kruté, ale pravdivé. Navyše, prezentované tak, že nielen zaujmú, ale priamo vtiahnu do kultúrne viacrozmerného vesmíru autora.

Prepojenie športu, literatúry, filozofie a úvah o civilizácii môže zvádzať k predstave „vyprázdnených“ moderných motivačných kníh, ale v prípade aktuálnej záležitosti ide o svieži viacvrstvový text o úlohe pohybových aktivít v živote človeka, ktorý sa snaží vnímať svoj existencialistický príbeh komplexne, realisticky a bez pátosu, ale oduševnene a s istou dávkou sebairónie, empatie a pokory.

Text má spomienkové aj aktuálne črty, je nielen o pohybe a potrebe vyhrávať, ale aj o naozajstnom prežívaní, o boji so sebou samým a prínose pre vlastnú životnú rovnováhu. Je však aj o ubúdajúcich silách, o prvej polovici ľudského života, videnej jeho druhým dielom, teda tým, ktorý už autorovi nejaký ten čas dáva na známosť svoju prítomnosť.

V maringotke na lúkach

Komplex krátkych obsažných esejí Telesná výchova vznikol po dôkladnej príprave počas takmer polročného asketického obdobia na Muránskej planine, „robinsonsky“ obývanom ostrove v podobe maringotky na lúkach, kde sa autor okrem písania venoval behu, jazde na koni, príležitostnému otužovaniu a súvisiacim úvahám, ktoré zapisoval.

Krása rizika, uvoľnenosť, plávanie, zdravie, jazda na koni, tenis, beh ako symfónia najrozličnejších pozitívnych fyziologických procesov a reakcií, hormóny šťastia – endorfíny, potláčanie intuície, „hádky“ duše a tela, priznanie kontaminácie cigaretami, vínom a marihuanou, súťaž, zranenia, starnutie, výkon a pýcha, melanchólia a radosť, talent a rovnosť, rytmus, synchronicita a synchronizácia – to sú všetko témy, z ktorých každá by vydala na samostatnú knihu.

Ich komprimovanie do autorského vyznania v podobe veľmi osobných príbehov, ktoré Šimečka rád a funkčne intarzuje rozvíjaním citátov aktuálnych aj historicky príbuzných autorov (Spinoza, Descartes, Patočka, Wittengstein, Wallace, Hobbes, Weber, Tomáš Akvinský, Arendtová etc...), čitateľa motivuje, aby siahol do zaprášených kútov svojej knižnice, prípadne rozprestrel internetové siete a uvažoval.

Len na vlastnej koži

Autor má zmysel pre nachádzanie aktuálnych kontrastov – všíma si, že generácia jeho rodičov v dospelosti nešportovala, považovala to za čosi ako čudnú „výsadu“. Skutoční aj pseudointelektuáli však dodnes nezriedka trpia zvláštnym dualizmom. Posilňujú sa na duši, no telo nechávajú voľne „pohodené“ doma v kreslách alebo v kaviarňach a krčmách.

Mať aspoň trochu nadváhu sa kedysi považovalo za prejav „kypiaceho“ duševného zdravia, za niečo prirodzené, za príznak toho, že je s človekom všetko v poriadku. Pozabudlo sa na antické odporúčanie, ktoré múdro pripomína, že ideál leží v harmónii a nie v hádke duše s telom. Bol to skutočne priepastný rozdiel oproti súčasnému kultu tela, mladosti a krásy, fanatickému vyznávaniu merania výkonnosti a vzájomnému porovnávaniu výsledkov.

    Autor však vysvetľuje aj ďalší dôvod športu ‒ filozofický ‒ a tieto pasáže čitateľa upokoja, ukážu, aký zmysel majú fyzické aktivity aj v súčasnosti, v akomkoľvek veku. V knihe príležitostne otvára aj subtílnejší rozmer bilancovania života. Zmieňuje sa o svojej chronickej chorobe, priznáva príležitostnú pýchu a z toho vyplývajúce sklony k elitárstvu.

     Telesná výchova tak prezentuje vyznanie o hľadaní a nachádzaní ľudskosti pokiaľ možno najkomplexnejšou cestou, založenou na poctivosti a zážitkoch, ktoré sa dajú pravdivo pocítiť len na vlastnej koži. A na ochote o svoje poznanie sa podeliť. A to nie je maličkosť.

Pavel Malovič (1952)

Telovýchovný lekár, pesničkár a publicista. Od roku 1979 je členom pesničkárskeho združenia Slnovrat. Vydal dve zbierky poézie, Prírodný materiál (1998) a Tvar mojej tváre (2017), zborník recenzií Exkluzívne texty o knihách a hudbe (2020), o. . aj populárne publikácie z oblasti zdravovedy Ako si udržať mladosť (2015) či Beh a zranenia (2019). Pripravuje svoje profilové CD Bolo ako nebude.

Maringotka M.M. Šimečku na muránskej lúke. Zdroj: N Press