Poloha Dušek

Dušan Dušek: Potok pod potokom (zošit)

Bratislava: Slovart, 2021

Dušek označil knižku zošitom, tento pojem by ste asi v teórii literatúry ťažko hľadali, ale prečo nie. Potok pod potokom by ste však v Dušekovej tvorbe našli. Názov celkom logicky, využijúc jeho konotačné priestory, prebral z vlastnej zbierky krátkych próz Kalendár, ktorá vyšla v roku 1983, a v ktorej sa nachádza poviedka s rovnakým záhlavím.

Stálo by za to, aby niektorý interpret poprezeral vyjadrenia čitateľov, samotného Dušeka či literárnych kritikov a zosumarizoval, čo pod týmto názvom môžeme rozumieť. Konečného riešenia by sme sa nedopátrali, ale citujme autora, porozumieme. „Mal som kamaráta Viktora. Uveril som mu, že pod každým potokom tečie ešte jeden iný potok, ktorý je neviditeľný, ale tým, čo ho naozaj chcú vidieť, tým sa ukáže.“ (citované z Dušekovej poviedky Potok pod potokom z roku 1983, Kalendár, s. 92).  

Román vlastného života

Dušekova najnovšia knižka rozprestiera sémantické pole do priestoru života človeka od zrodenia po smrť. Zrejme najmä v polohe toho kladného a nezabudnuteľného, čo človek prežil. Dušekovu tvorbu som pozorne sledoval od jeho prozaického debutu Strecha domu (Smena, 1972) a pri čítaní jeho najnovšieho textu mám pocit, akoby sa mnohé motívy Dušekovho prozaického majstrovstva zlievali do jedného mozaikovitého celku.

Text je zložený z množstva epizodických postrehov, v ktorých sa objavujú figúrky mnohým Dušekovým čitateľom známe. Kompozičným princípom radenia epizód však nie je fabulácia, ale návratnosť a prelínanie prítomnosti s minulosťou. Spomienka je opäť typickým znakom Dušekovho rozprávania a štylistickej ekvilibristiky, ktorá nie je samoúčelná, ale sémanticky podnetná.

Niekde som sa dočítal, že text by mal byť súčasťou vznikajúceho románu. Prečo nie, ale Dušan Dušek klasický román nenapíše. S osobných rozhovorov v minulosti si pamätám, že túto túžbu má, ale pretrváva už veľmi dlho a asi predsa len zostane perfektným tvorcom krátkych žánrov a nie románopiscom. Ale vlastne ani to nie je pravda, lebo Dušan Dušek píše neustále jeden román; román vlastného života, svojich životných pocitov a pocitového sveta okolo seba.  

Dušekove príbehy čerpajú často z jeho osobných zážitkov. Pretvára realitu, ktorej dominuje senzuálnosť a napokon asociatívnosť. Poetickosť sa z jeho videnia nestratila.

Staré známe motívy

Dušekove príbehy sú tematicky rôznorodé a pozorný čitateľ asi zistí, že v jeho najnovšej knižke nechýbajú žiadne dominantné motívy, s ktorými sa mohol stretnúť pri čítaní Dušekových príbehov v minulosti.

Dušan Dušek sa narodil v Gbelciach (1946) a detstvo prežil na Záhorí. Školské roky strávil v Piešťanoch a atmosféra Záhoria a reálie Piešťan sa v obmenách objavujú neustále. Pozoruhodným prvkom jeho evokovania priestoru je využívanie regionálnych prvkov.

Určite by bolo zaujímavé, ako sa mení pohľad čitateľov na tento moment najmä vo vzťahu k Piešťanom. Mnoho postáv a postavičiek malo v minulosti svoje reálne vzory, žiaľ, roky plynú a dnes by už aj Piešťanec ťažko dešifroval, kto je kto. A nielen to: ťažko bude asi spoznávať aj reálny priestor strácajúcich sa Piešťan. Azda len motív kúpaliska Eva zostáva zrozumiteľný.

Čo sa týka postáv zo záhoráckeho prostredia, je to asi ešte ťažšie, pretože tieto postavy sa dotýkali najmä jeho detstva a sú oveľa intimizovanejšie ako postavy z piešťanského regiónu.

Dušek nezmenil svoj prístup k intímnejším otázkam života. Neustále tematizuje svoj rozporuplný, ale v podstate harmonizačný prístup k manželstvu. Inou otázkou je erotika, ktorá sa nachádza aj v mnohých príbehoch najnovšej knižky.   

Poetický realizmus

Dušekovo rozprávanie je prelínanie reálnych podnetov s ich fantazijným a často poetickým spracovaním. Myslím si, že napriek zmene poetiky, ktorá je viditeľná v niektorých jeho neskorších prácach, predsa len stále platí, že Dušekovu tvorbu je možné nazvať pojmom poetický realizmus.

Knižka Potok pod potok je originálne výtvarne upravená, verím, že opäť zaujme širokú čitateľskú verejnosť. a to nielen staršiu generáciu, ktorá bude pri jej čítaní najmä spomínať. Umelecké kvality tejto publikácie sú určite nepopierateľné.

Ladislav Čúzy (1950)

Literárny vedec. Na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy FiF UK v Bratislave viedol semináre zamerané na naturizmus a lyrizovanú prózu, katolícku modernu a dejiny slovenskej literatúry 20. storočia. Venuje sa problematike dejín slovenskej literatúry 19. storočia a literárnej kritike. Je spoluautorom Slovníka slovenských spisovateľov (2005, Kalligram a Ústava slov. lit. SAV) i Portrétov slovenských spisovateľov 1 – 4 (1998 – 2007, Univerzita Komenského). Reflexiu novšej prozaickej tvorby predstavil v publikácii Slovenská literatúra po roku 1989 (2007, spolu s I. Hochelom a Z. Kákošovou).

Foto: Peter Procházka