Pomalé rozpínanie ruže

Držím v ruke knihu krásnu obsahom i vyhotovením (obálka Vladimír Gažovič, grafická úprava Ľubomír Krátky) a môžem sa sústrediť na texty a privítať autorku v slovenskej literatúre. Na rozdiel od prozaičiek, je najmladšia ženská poézia zastúpená malým počtom dobrých autoriek (spomeniem len skvelú Nóru Ružičkovú a veľmi zaujímavú Katarínu Kucbelovú). Jemné Veronikine texty krúžia v hmle, vode, rose, dotýkajú sa hrán, kde tušíme temné labyrinty (podľa nej okolo rúk... ale sú vlastne všade naokolo a musíme nimi prejsť v tom období života, v ktorom autorka práve je, aby sme nielen krúžili dokola ale aj nachádzali... predovšetkým seba a cez seba aj iných...), počujeme dupot (slov, možná inšpirácia od Sylvie Plath, ktorej motto: ,,Prýštiaca krv - to je poézia a nezastavíš ju“ stojí v záhlaví knihy, tušíme v diaľke hladiny vĺn slov prichádzajúcich ako šepot z nekonečna, ako vzdialené kométy, ktoré sa zjavujú a miznú na svojich presných vzdialených dráhach. Slová ako sochy: ľadové decembrové a navlhnuté, poézia, ktorá naráža v neustále nových dvíhajúcich sa náporoch: prichádza a odchádza ako príliv a odliv lásky. Slová ako jemné dýky: zraňujúce, zanechávajúce stopy, a obnovujúce sa jazvy... Poézia ako dýchanie: „v ten deň / som dýchala nad čistým hárkom / ostávali tam nejasné stopy ako / keď oddelím prameň vlasov od ostatných / alebo mlčíme...“ Premyslené členenie básnickej zbierky na tri časti: V ľadových sochách, Tvoja tisíca psyché a Maximálny sen, dáva zbierke pevnejšie ukotvenie a napriek rozdeleniu akoby básne viac sceľovalo a tvorilo oblúk od prvej úvodnej, citovanej, až po poslednú s názvom Putovanie, ktorá je zložená z piatich kratších častí a akoby už trochu patrila do inej knihy, ktorá, dúfam bude nasledovať. Talent Veroniky Dianiškovej je prísľubom pre slovenskú poéziu lebo... „ona počuje pomalé rozpínanie ruže“.

Mila Haugová