PONAD PLECE

Niekedy som zvedavý. V autobuse alebo električke sa nakloním nad sediaceho, aby som sa lepšie prizrel, čo číta. Prípadne trocha čítal s ním, potom sa poobzeral po okolí, prečítal kúsok svojej knihy a po obrátení stránky zasa pokračoval so spolučitateľom/spolučitateľkou ďalej. Čítanie ponad plece je trocha adrenalínový šport. Pri náklone si musím dávať pozor, aby mi okuliare neskĺzli zo špičky nosa. A najmä, aby si ma nevšimli. Alergickí sú najmä čitatelia bulváru. Hanbia sa azda za čítanie správ o veľkosti a farbe plaviek punkovej speváčky? Nerozumiem – ak sa hanbím, nuž nečítam. A ak sa nehanbím... ja sa pri čítaní nehanbím vôbec. Veď nerobím nič zlé, len čítam. Dobre, dajme tomu niekomu ponad plece, pudený zvedavosťou dokonca aj k bulváru, za ktorý by som sa síce nehanbil, no rozhodne by som ho inak nečítal. A ochudobnil sa tak o spoluzdieľanie perličiek s blížnymi svojimi. Čítanie je predsa istý druh tichej, veľmi príjemnej komunikácie. Dá sa viesť i v MHD. Mimochodom, nečíta sa tu len bulvár! Už som si tam počítal aj Pratchetta, či kúsok Mailerových Nahých a mŕtvych. Škoda, že okrem dennej tlače väčšinou čítam už známe veci. Vyskytnú sa však aj výnimky. Hrubokánsky román, v ktorom sa hádali finančníci. Naozaj poctivo, už skutočne za hranicou slušnosti som škúlil na obálku, rozlúštil som len meno autora: Thomas Wolfe. Z hľadiska čitateľského pôžitku by mi mohlo byť jedno, čo čítam, najmä ak ide len o výsek (ktorému som sa, priznám, márne, snažil domyslieť pointu), avšak v hlave sa mi premieľala nezrelá myšlienka sociologického výskumu čítanosti kníh v autobusoch a električkách. V predstave som videl tabuľky s množstvom faktorov: vek, pohlavie, vzdelanie, dĺžka trasy, čas cestovania, ročné obdobie. Najprv však bude treba zhromaždiť východiskové údaje. No a  názov diela Thomasa Wolfa pre mňa zatiaľ zostáva nevyplneným políčkom na ceste k zamýšľanému výskumu a tiež tajomným prísľubom ďalších lákavých čítaní sponad pleca. Určite dojem z neho nezruším hlúpou otázkou: „Prepáčte, prosím vás, čo čítate?“. Čítanie je predsa neverbálna komunikácia. Preto ticho, prosím.

Miloš Ferko