Vyhľadávanie
Stanislava Repar, zostavovateľka dvojjazyčného, slovensko-slovinského výberu z básnického diela zázračného dieťaťa slovinskej literatúry Srečka Kosovela (1904 – 1926) Zelený papagáj / Zeleni papagaj (Drewo a srd / OZ Vlna – KUD Apokalipsa 2012), ponúka čitateľom prierez impresionistickými, symbolistickými a expresionistickými básňami avantgardného autora, ktorého ústrednými témami boli najmä otázky etiky, stroskotávanie modernej civilizácie, fenomény smrti, ničoty, úpadku, súčasne však aj vízie nového, lepšieho sveta. Ponúka ho v dvoch podobách – ako svoju prekladateľskú interpretáciu, tú si možno zrkadlovo porovnať s originálom, a ako erudovaný literárnoteoretický a literárnohistorický doslov. Oba pohľady sú vyvážené. Aj keď nie sme dôvernými znalcami slovinského jazyka, mnohé Kosovelove básne sú pre nás zrozumiteľné aj v origináli. Pravda, myslíme na jazyk, na prvotnú recepciu. Interpretovať významy jednotlivých veršov, resp. obrazov Kosovelovej poézie si už žiada čitateľa diskurzívneho, schopného vidieť rôznorodé nuansy sveta textu. Ten je v prvom rade plný vnútorného napätia a bolesti prežívajúceho subjektu: „Dlhá je cesta medzi tým, / čo Som a čo som, / čo Je a čo je. / Ó, čudné sú moje cesty.“ Možností čítania takejto štylizácie je vždy viac: od psychologického po filozofické, od politického po dejinné. Každé z nich akoby bolo u Kosovela v pláne, jeho básne sú prestúpené psychologizmom, filozofiou, politikou aj dejinnosťou. Lenže nikdy nie jednostranne. Aj ľavicový podtón mnohých textov (viaceré boli prvý raz uverejnené len nedávno) možno vnímať rôzne. Azda najlepšie ako snahu o priblíženie k ľuďom, bez ohľadu na ich národnosť. Napokon, aj v jednom z jeho textov sa píše: „Otvorte vráta múzeí! / Pre nacionalizmus. / Pre mŕtve idey.“ Akoby písal dnes, akoby písať nikdy neprestal. Jeho poézia je hudbou. Často nevieme odolať vnímať ju na pozadí tragického údelu jej tvorcu. Zomrieť mladý, v tom je aj isté čaro.
Kosovel, aj keby sa nám do mysle vtláčalo viacero paralel, je neobyčajný, neopakovateľný fenomén, jeho poézia iskrí a osvetľuje naše vnútro bez ohľadu na jej dobové paradigmy: „Kadiaľ chodí nový básnik, / tam sa ohlasuje klavír. / A nikto ho nevyrušuje / ako mačku.“ Nenechajme sa pri čítaní Kosovelovej poézie ničím vyrušiť, jeho texty sa nám bohato odmenia.
Obdobne, ale zákonite iným spôsobom, sa nám odmenia aj básne ruského symbolistu Andreja Belého (1880 – 1934). Vyšli v preklade Jána Kvapila vo výbere Slnečné jasličky (Drewo a srd/OZ Vlna 2012). Aká je Belého poézia z prvých dvoch desaťročí 20. storočia? „Belyj – to je impresionista slova. Nikto iný nedokáže niekoľkými ťahmi tak presne vykresliť, čo sa práve deje v bezprostrednom okolí. Stačí niekoľko viet a človek vidí všetko navôkol, počuje zvuky, vníma pachy, a dokonca cíti na sebe cudzie pohľady. Je to až mystické, ako sa dá bez konkrétneho pomenovania veršami vystihnúť význam,“ odpovedá na našu otázku jeden z citátov, ktorý ponúka prekladateľov doslov k výberu z Belého lyriky. S touto charakteristikou Belého poézie sa nemožno nestotožniť. Hoci asi len nemnohí čitatelia poznajú Belého aj ako teoretika verša (terminologicky definoval dichotómiu rytmu a metra), z jeho na prvý pohľad ľahkej, hravej a ničím nezviazanej poézie je zrejmé, že je prísne rytmicky usporiadaná. Kvapil sa v doslove pristavuje aj pri svojich prekladateľských postupoch a zdôvodňuje niektoré zo svojich riešení. Škoda, že toto vydanie nie je dvojjazyčné, a tak nemáme možnosť porovnania s originálom.
Tí, čo poznajú Belého osud, najmä vzťah k žene jeho priateľa, konkurenta a básnického súpútnika Alexandra Bloka, uvidia v jeho poézii aj čosi iné ako len impresie. „Zlatému blesku slepo veril, / a zomrel od slnečných striel, / myšlienkou meral veľkosť éry / no život prežiť nevedel.“ Štylizácia, autobiografická predtucha? Ktovie. Ale aké asociatívne, ak poznáme slovenskú poéziu, najmä Hviezdoslavove impresie z cyklu Prechádzky letom! Alebo na inom mieste: „Vždy som si išiel po svojom, / no premrzol som v metelici, / pod chladným snežným príkrovom, / našli ma ležať na ulici.“ Akoby sme čítali zápisy pocitov smútku a melanchólie básnikov slovenskej literárnej moderny! Pravda, Belého poézia je kraskovská. Nie však preto, že je rovnako, ba ešte pochmúrnejšia ako tmavá, sivá neurčitá hmla Kraskova, len to nevidieť pre slnko, ktorým nás oslepuje. Kraskovská je pre ustavičné hľadanie, pre pocit bezozvenovosti, pre duchovné prázdno, ktoré nemá – aj keď tomu možno básnik na chvíľu veril – svoje východisko v módnych duchovných náukách. Možnože nie každý čitateľ si Belého verše obľúbi, možno ho bude mať už navždy radšej ako prozaika, tvorcu joyceovskej prechádzky, románu Peterburg. Nič to, klamal by, kto by tvrdil, že poézia, najmä dobrá poézia, je pre všetkých. Nie je, ani nikdy nebude. Poézia je len pre tých, ktorí sú schopní stíšiť sa, ponoriť sa do slov, hrať sa so symbolmi a hľadať ich odozvu v sebe samom. Na poéziu treba čas. Andrej Belyj písal pod tlakom, často mnoho textov, azda aj preto sú z jeho tvorby najlepšie básne z mladosti. Vtedy bol jeho subjekt tak kraskovsky sám, až nám je blízky.
