Vyhľadávanie
Jednou z účinkujúcich na májovom literárnom festivale Brak bola aj portugalská spisovateľka Isabela Figueiredo, ktorej kniha Tučná vyšla nedávno v preklade Júlie Jellúšovej v Portugalskom inštitúte.
Isabela Figueiredo sa narodila v roku 1963 v Mozambiku, no keď sa tam po revolúcii v Portugalsku roku 1974 vystupňovali snahy o dekolonizáciu a vypukla občianska vojna, poslali ju rodičia k príbuzným do Portugalska. Neskôr vyštudovala moderné jazyky a literatúru na univerzite v Lisabone, niekoľko rokov pracovala ako novinárka. V roku 2009 jej vyšla memoárová próza Caderno de Memórias Coloniais (Zápisník koloniálnych spomienok) a o sedem rokov neskôr debutový román Tučná.
Denník O Público ho vyhlásil za knihu roka. Isabela vedie kurzy tvorivého písania a zaoberá sa témami ako spoločenská inklúzia, mocenské stratégie či kolonializmus.
Neprešlo ani päťdesiat rokov...
Na festivale Brak sa najprv porozprávala s kníhkupcom AF Denisom Mačorom a po autogramiáde absolvovala dva rozhovory pre literárne periodiká.
Rozprávali sa o čiastočne autobiografickej knihe Tučná, ktorá ani zďaleka nie je len o tučnote, ale dôležitú úlohu v nej zohráva aj otázka kolonializmu. Ten je pre Portugalcov stále nespracovanou témou, veď neprešlo ani päťdesiat rokov, odkedy si africké krajiny vydobyli nezávislosť. Mnohí Portugalci sú dodnes na túto časť svojich dejín hrdí, pretože (slovami autorky) ako „chudobní príbuzní“ Európy majú vzory, ku ktorým môžu vzhliadať: hrdinských námorníkov objavujúcich nové územia; víziu impéria, ktoré im kedysi patrilo.
Opomínajú však utláčateľskú stránku tejto minulosti. Kolonizátori narušili život pôvodných obyvateľov aj prostredie. V tropickom raji budovali európsku architektúru, zavádzali európsku morálku (a náboženstvo), systém vzdelávania. Preto keď rodičia poslali Isabelu v dvanástich rokoch do Portugalska, nemala problém zaradiť sa do školskej dochádzky, systém aj osnovy boli totožné s mozambickými. V Afrike však mali k vzdelávaniu prístup iba deti oblečené a obuté, čiže biele, keďže černosi, využívaní ako lacná pracovná sila, nemali na šaty a topánky pre deti.
Isabela už odmalička vnímala nespravodlivosť tohto zriadenia, no nikto jej pocity nechápal. Vložila ich teda neskôr do knihy Zápisník koloniálnych spomienok a výbušným spôsobom tak v Portugalsku otvorila túto tabuizovanú tému. Svojimi memoármi pobúrila veľa ľudí nielen doma, s istým nepochopením sa stretla, aj keď sa toto jej zásadné dielo začalo prekladať do iných jazykov. Kritizovali ju, že v ňom znevažujúco pomenúva pôvodné obyvateľstvo, ona však vysvetlila, že nemôžeme očistiť jazyk od nánosov minulosti. Tieto slová používali bieli kolonizátori na označenie černochov a jej úlohou je priniesť pravdivý obraz vtedajšej reality. Dodala, umenie nemožno pripraviť o možnosť slobodne sa vyjadriť, aj keď dnes už mnohé slová vnímame ako negatívne a sme na ne citlivejší.
Symbol konzumu
Hoci v knihe Tučná nejde prednostne o problémy s nadváhou, tučnota je tu veľmi silný motív. Ako sa vyjadrila autorka, tučnota je zároveň symbolom nadmerného konzumu dnešnej doby, v ktorom hľadáme spôsob, ako v sebe umŕtviť bolesť. Hrdinka knihy Maria Luísa skutočne zaháňa jedlom traumu: odchodom z Mozambiku prišla o domov, o rodičov, o priateľov. Mnohí nachádzame takéto umŕtvenie v najrôznejších veciach: alkohole, drogách, sexe. Veľa našich tráum vychádza podľa autorky práve z toho, že si všímame rozdiely, na ktorých nezáleží, posudzujeme sa podľa vzhľadu či spoločenského postavenia.
Podľa nej by sme mali každého vnímať len ako ľudskú bytosť a takto meniť svet k lepšiemu – pristupovať k sebe aj k okoliu s rešpektom a pochopením. No zároveň vidí, že svet sa už v posledných desaťročiach veľmi zmenil. Napríklad si pri prechádzke po Bratislave všimla pekné plnoštíhle dievča v minisukni a s celulitídou na nohách – vyslovene ju potešilo, že sa za svoje telo nehanbí. Veď telo nám umožňuje žiť, hýbať sa, vychutnávať jedlo a pitie. Isabela by sa vraj v mladosti hanbila, odvtedy sme však podľa nej prešli veľký kus cesty smerom k väčšej vnútornej slobode.
Viera v lepší svet
Tučná nemá lineárne, chronologické rozprávanie, celý román je vystavaný z fragmentov. Preto v diskusii padla aj otázka, ako vyzerá tvorivý proces autorky. Prirovnala ho k práci filmového režiséra. Zapisuje si jednotlivé scény, nepíše systematicky jeden celistvý príbeh. Útržky potom znova číta, porozkladá ich po stole a skladá ich dokopy, niekde niečo pripíše, aby sa hladko spojili, inde vyhodí, čo je navyše. Priznala, že píše každý deň a zapisuje si všetko: nápady, zoznamy, telefónne čísla. Naozaj chodila celý deň všade so zošitom a neustále si doň niečo zaznamenávala. Počas besedy a rozhovorov, aj pri autogramiáde si doň najprv zapísala meno majiteľa knihy, aby ho potom vo venovaní neskomolila. A skutočne každému napísala osobné venovanie v portugalčine alebo v angličtine.
Vyjadrila sa aj k svojmu pobytu na Slovensku, vraj ju prekvapil slovenský jazyk. Zarazilo ju, že znie veľmi podobe ako portugalčina, po fonetickej stránke sú si podľa nej naše jazyky veľmi blízke.
Hoci autorke vyčítajú politickú nekorektnosť v jej dielach, v skutočnom živote je veľmi korektná, napríklad sa opýtala, či sa smie rozlúčiť povestným portugalským beijinho (božtekom na líce), alebo sa to u nás pokladá za nevhodné.
Pri besede i rozhovoroch vo veľmi príjemnej a uvoľnenej atmosfére Isabelu nezaskočili ani vyslovene filozofické otázky, nad ktorými sa musela zamyslieť, a jej odpovede v sebe niesli pečať vnútornej integrity a viery v lepší svet.
Lucia Halová (1979)
Prekladá z angličtiny a portugalčiny prevažne beletriu a filmové titulky, venuje sa aj redigovaniu knižných prekladov. Pôsobí v redakcii časopisu Verzia. Z angličtiny preložila o.i. sériu Súmrak Stephenie Meyerovej, Žiť sa musí Franka Tallisa či Dievča, žena, iné Bernardine Evaristo, z portugalčiny Knihu nepokoja Fernanda Pessou. Na májovom festivale Brak 2022 sprevádzala ako tlmočníčka a prekladateľka portugalskú spisovateľku Isabelu Figueiredo.
Foto: Nina Pacherová
