Portrét s kyticou žltých ruží

Novinárstvo je najlepšia profesia na svete, povedal raz kolumbijský spisovateľ Gabriel García Márquez (1927 – 2014). Žurnalistike sa venoval prakticky celý život, hoci celosvetovo sa preslávil najmä literárnou činnosťou. Eva Kopecká počas nedávnej cesty do Kolumbie navštívila mesto Cartagena de Indias, kde sledovala stopy „Gaba, najúžasnejšieho Kolumbijčana, ktorý kedy žil“.

„To je dom, ktorý patrí rodine Garcíu Márqueza,“ osloví ma neznámy mladík a pravou rukou mi ukazuje sídlo s vysokým mú­rom koralovej farby. Prechádzam sa po obvode historického centra mesta. Obklopujú ho hradby a rezidencia nositeľa Nobelovej ceny za literatúru mi slúži ako orientačný bod. Gaba, ako ho tu vo­lajú, je vidieť a cítiť na každom kroku. Mladík nie je prvým pouličným predajcom, ktorý sa ku mne počas prechádzky priblíži, no na rozdiel od os­tatných, dosť dlho kráča po mojom boku. Cesta ani jeho otázky nemajú konca kraja. Sú lepkavé ako vlhký karibský vzduch, ktorý cítim na tele od hlavy až po päty. Prestanú, až keď ho pre­svedčím, že si od neho žiadny náramok nekúpim. Do Márquezovho domu sa aj tak nedostanem, lebo nie je otvorený verejnosti.

 

Návrat do rodnej krajiny

Pokračujem v prechádzke pozdĺž hradieb a natra­fím na budovu kláštora de la Merced, ktorá dnes patrí univerzite. Pri vstupe stojí ochrankár a na­kukne každému do kabelky či batohu. Po osobnej prehliadke ma spolu s ostatnými študentmi pustí cez mreže na nádvorie. Upozorní ma však, že sa smiem pohybovať len niekoľko metrov od vcho­du. Inak je skúpy na slovo a nič viac sa od neho o tomto mieste nedozviem. V strede nádvoria vidím Gabovu bronzovú bustu. Sedí na kameni, v ktorom je uložená časť spopolnených ostatkov spisovateľa. Zvyšok zostal v Mexiku, kde po de­saťročia žil a kde vo veku 87 rokov aj zomrel.

Na konci krížovej chodby je jeho obrovský por­trét s kyticou žltých ruží. „Pokiaľ mám pri sebe žlté kvety, najradšej mám ruže, nič zlé sa mi nemô­že stať. Cítim sa v bezpečí, keď ich mám poruke, alebo keď som obklopený ženami,“ priznal raz Gabo svoju slabosť pre tieto kvety. Dostával ich k narodeninám, nesmeli chýbať na pracovnom stole, kde písal, a spomenul ich aj v Sto rokoch samoty. Žltá farba dominuje aj na kolumbijskej vlajke a dresoch futbalovej reprezentácie, ktoré predávajú v meste na každom kroku.

 

Novinárske začiatky

Gabo k žurnalistike pričuchol po prvý raz práve v Cartagene, kde sa koncom štyridsiatych rokov dostal do denníka El Universal. Pôvodná redakcia novín sa nachádzala blízko sídla nadácie, ktorá dodnes nesie jeho meno. S generálnym riadite­ľom Jaimem Abellom Banfim sedíme v kancelá­rii za veľkým mramorovým stolom a popíjame kávu. Dozvedám sa, že Gabo postupne pracoval ako novinár a dopisovateľ rôznych provinčných novín, publikoval poviedky a písal aj filmové kritiky. Koncom päťdesiatych rokov sa dostal ako korešpondent do Európy a na jednej z ciest nakrátko navštívil aj Prahu. Prelom v jeho kariére nastal v roku 1982, keď dostal Nobelovu cenu za literatúru a peniaze chcel použiť na vytvore­nie vlastného denníka. „Napokon tento nápad zavrhol, lebo v skutočnosti sa nechcel venovať podnikaniu. Stále však rozmýšľal nad tým, ako zlepšiť kvalitu žurnalistiky. Zhruba o desať rokov na to sa mi ozval a pozval ma na večeru. Vtedy už pôsobil v Mexiku a ja som pracoval ako ria­diteľ regionálnej televízie. Na ten deň do smrti nezabudnem.“ Jaime do detailu opisuje stretnutie.

„Po večeri sme sa ešte vybrali do baru a nad pohárikom whisky mi napokon odhalil dôvod nášho stretnutia. Dostal nápad založiť organizá­ciu, ktorá by zastrešovala vzdelávanie noviná­rov v Latinskej Amerike. Súhlasil som, že s ním do toho pôjdem. Začali sme plánovať, spojili sa s ďalšími ľuďmi, až sme prvé aktivity rozbehli v marci 1995,“ dodáva.

 

Gabova nadácia

Školenia vychádzali zo starých praktík, ktoré voľakedy vládli v redakciách, kde sa mladým novinárom venovali starší redaktori a zaúčali ich priamo pri práci. Medzigeneračná výmena skúseností, práca v teréne či networking sú doteraz základnými piliermi, s ktorými nadá­cia pracuje v rámci svojich aktivít. Organizuje semináre, diskusie aj konferencie, ale vždy ich kombinuje so štipkou radosti a humoru. Jaime to nazýva pojmom cheveridad, ktorý chápe ako prácu a zábavu v jednom.

„Gabo ešte navrhol, aby sme odmeňovali najlepšie novinárske práce. Každoročne tak udeľujeme cenu, ktorá nesie jeho meno a je určená pre španielsky a portugalsky píšucich novinárov. V ich prácach hľadáme excelentnosť, dodržiavanie etiky a inovatívnosť, a to všetko vo viacerých žánroch.“ Odovzdávanie tejto ceny je spojené s trojdňovým festivalom, ktorý sa koná na jeseň v kolumbijskom meste Medellín. Je to veľké podujatie s voľným vstupom pre širokú verejnosť, kde sa na prednáškach a seminároch rozoberajú témy zo súčasnej žurnalistiky. Tento rok plánujú festival urobiť po prvý raz v Európe, a to v Barcelone.

„Nesmiem zabudnúť ani na jednu celú líniu našich aktivít venovanú novinárskej etike. Máme online poradňu, publikujeme články, rozoberáme konkrétne prípady na sociálnych sieťach, robí­me semináre. Popritom vydávame publikácie a pripravujeme nové programy a projekty, ako napr. múzeum alebo kultúrne centrum venované Gabovi.“ Strácam prehľad vo všetkých aktivi­tách, ktoré mi Jaime postupne vymenúva. Dnes stojí na čele nadácie, ktorá má zhruba štyridsať zamestnancov pôsobiacich nielen v Cartagene, ale aj mimo Kolumbie.

 

Návšteva v El Universal

„Zmena programu. Mám za sebou dlhý rozhovor a ešte som nejedol. Príďte do redakcie, prosím, o hodinu a pol neskôr.“ Správa od Gustava Tati­sa ma už nezastihne online, a tak do redakcie najčítanejšieho denníka El Universal dorazím v predstihu. Stretnutie so známym miestnym novinárom som si naplánovala na posledný deň pobytu ešte pred nákupom suvenírov.

Recepčná ma pošle na prvé poschodie do čakár­ne hneď vedľa preskleného newsroomu. Dosť dlho pozorujem ruch v redakcii, kým na dohodnuté stretnutie dorazí Gustavo, ktorý sa mi predstaví ako redaktor a editor kultúrnej sekcie a zároveň najstarší člen redakcie. „V súčasnosti som členom tímu, ktorý pripravuje víkendové prílohy a takisto píšem texty z oblasti lokálnej, štátnej a medziná­rodnej kultúry. Pracujem tu už vyše tridsať rokov. Pamätám si ešte pôvodnú redakciu, ktorá sídlila v centre a bola oveľa menšia. Tam Gabo začínal ako novinár. Dnes je všetko inak. Po kríze žurnalisti­ky, ktorú sme v krajine nedávno zažili, prepustili veľa novinárov, a tak tu teraz sídlia redakcie troch periodík.“ Z jeho slov cítim nostalgiu aj veľkú lásku a pokoru k profesii, ktorá nás spája.

Slovo dalo slovo a náš rozhovor plynulo prejde ku Gabovi, ktorého poznal aj osobne. „Dlhé roky som netušil, že naše rodiny sa poznali a priatelili. Starí rodičia z maminej strany boli susedia Gabo­vých rodičov. Na jednom úrade som sa s jeho otcom vďaka tomu zoznámil. Inak sa fyzicky veľmi podo­bali a mali aj podobnú reč a gestikuláciu.“ Tam sa začalo priateľstvo s jeho rodičmi, ktorých často navštevoval. Vďaka nim spoznal aj ich slávneho syna. Písal sa rok 1980, keď sa s ním po prvý raz stretol osobne u Gabových svokrovcov. Spisovateľ, ktorého obdivoval, naňho pôsobil veľmi elegantne, spontánne a zároveň aj hanblivo, čo však preko­nával zaujímavým rozprávaním a humorom.

„Správa o udelení Nobelovej ceny sa objavila 21. októbra 1982. Pamätám si, ako by to bolo vče­ra. V tom období som ešte pracoval pre lokálne rádio. Utekal som k jeho rodičom domov. Najprv som vyspovedal otca, potom mamu a napokon mladšieho brata, ktorý celú situáciu nechápal a pýtal sa, či je jeho brat Superman, keď sa oňho novinári bijú.“ Odvtedy sa obaja ešte niekoľkokrát stretli a spolupracovali. Som prekvapená, s koľ­kými detailmi Gustavo vymenúva spomienky na Gaba a jeho rodinu, ktoré sa odohrali pred takmer štyridsiatimi rokmi. Po hodine a pol sa mi zaplní karta na diktafóne a moja pozornosť začína klesať. Rozhovor ukončíme v neďalekej kancelárii šéfredaktora. Je tam umiestnená Ga­bova busta, pri ktorej si urobíme „selfie“ na roz­lúčku. Gustavo sa vracia k práci a ja do hotela. Za týždeň pobytu v Cartagene som mala možnosť spoznať svet, z ktorého vzišiel aj sám Márquez a do smrti sa ho nevzdal.

 

Eva Kopecká (1982) je hispanistka, pôsobí ako redaktorka Rádia Devín a spolupracovníčka Rádia Slovakia International (RTVS). Venuje sa najmä kultúrnym prienikom medzi Slovenskom a španielsky hovoriacim svetom.