Z anonymnej talianskej autorky sa stal svetový fenomén. Celebrity ako spiso-
vateľka Zadie Smith, herečka Nicole Kidman, herec James Franco, manželka
amerického prezidenta Michelle Obama, či azda budúca americká prezidentka
Hillary Clinton, sa verejne priznali, že podľahli knihám Eleny Ferrante, akoby
šlo o návykovú drogu. Kde sa začínajú príbehy, ktoré nedokážu títo ľudia a mi-
lióny ďalších pustiť z ruky?
Vroku 1992 sa v malom rodinnom vydava-
teľstve E/O v Ríme manželia Sandro Ferri
a Sandra Ozzola rozhodli vydať prozaický debut
Znepokojujúca láska autorke, ktorá si zvolila
pseudonym Elena Ferrante a ktorá sa rozhodla
pre dôsledné utajenie svojej skutočnej identity.
V listoch svojim vydavateľom (tí ako jediní poz-
najú jej skutočné meno) sa ospravedlňovala, že
im takto môže spôsobiť nepríjemnosti, pretože
propagácii knihy to vôbec nepomôže: nielenže
sa nezúčastní žiadnej prezentácie, čítačiek, ale
v tom čase nebola ochotná ani poskytovať roz-
hovory (a to ani na diaľku). Ako dôvod uviedla,
že kniha by si mala žiť vlastným životom. Nešlo
o postmodernú „smrť autora“, ale o odmietnutie
zúčastniť sa „literárneho cirkusu“, aký často vy-
žaduje knižný marketing a vydavatelia (a niekedy
aj čitatelia či samotní autori): ako autor vyzerá,
aké má názory a spoločenské vystupovanie, kam
chodieva na dovolenky. U vydavateľov našla pre
tento svoj krok pochopenie: jej rukopis sa im tak
veľmi páčil, že ho neváhali vydať, aj keby mal
patriť medzi stratové tituly.
Slušný úspech príbehu však napriek chýbajú-
cej tvári autora na seba nenechal čakať. Získal
viacero prestížnych literárnych cien, na pultoch
kníhkupectiev sa po ňom zaprášilo a Mario
Martone ho sfi lmoval a uviedol na festivale vo
francúzskom Cannes. Autorka však z anonymity
nevystúpila a s ďalším románom – Dni opustenia
prišla až o desať rokov neskôr. Nová kniha bola
podobne úspešná, znovu prišiel fi lm, tentoraz
predstavený na fi lmovom festivale v Benátkach,
no autorka naďalej ostávala v prísnej anonymite.
Okrem dôvodov, aké poskytla Elena Ferrante,
môžeme len hádať, aké dodatočné výhody by jej
mohla poskytnúť takáto dôsledná ochrana súkro-
mia: k literárnemu životu, bohužiaľ, patrí aj istá
dávka bulvárnosti, pri každej novej knihe, ktorá
prichádza s príbehom, ktorý môže byť akokoľvek
vzdialený autobiografi i, sa často nepriamo prisu-
dzuje inšpirácia tvorcovej každodennosti – neraz
tak dochádza k nedorozumeniam, či vysloveným
zlomyseľnostiam, keďže sa za fi kciou hľadajú sto-
py skutočnosti. Ferrante prišla s kontroverznými
témami: v debute s napätým a komplikovaným
vzťahom medzi matkou a dcérou, v Dňoch opus-
tenia s príbehom o žene, ktorú opustí a nechá
s dvoma deťmi egocentrický manžel, v Temnej
dcére s matkou, ktorá pocíti úľavu, keď jej deti
odídu do Spojených štátov za bývalým manželom
a ona má po dlhom čase pocit, že sa znova stáva
protagonistkou vo vlastnom živote a môže ho žiť
podľa seba a nie podľa očakávaní a želaní okolia.
Elena Ferrante sa svojou anonymitou uchránila
od hlúpych novinárskych otázok, lacnej domýš-
ľavosti recenzentov, urazených príbuzných.
Neapolská tetralógia
V roku 2011 vyšiel román Geniálna priateľka
(Inaque, 2015, preklad Ivana Dobrakovová) ako
prvá časť štvorzväzkovej Neapolskej ságy. Hyper-
realistický príbeh dvoch priateliek z chudobnej
neapolskej štvrte, ktorých osudy sa vzďaľujú
a znova schádzajú a pretínajú, mal pozitívnu
odozvu nielen u skalných fanúšikov spisovateľky
a priaznivo naklonených kritikov. V Taliansku
sa kniha stala okamžite bestsellerom – v rodnej
krajine svojou silou výpovede a prirodzenou šty-
listikou pripomenula zlaté časy neorealistických
autorov, akými boli Cesare Pavese, Alberto Mo-
ravia, Dacia Maraini či legendárna Elsa Morante,
ktorú Ferrante považuje za svoju literárnu matku.
Dohady o tom, kto sa za pseudonymom skrýva, sa
iba vystupňovali a spôsobili neúmyselný efekt,
aký ani autorka, ani vydavatelia neočakávali –
anonymná spisovateľka sa zrazu istým spôsobom
stala celebritou a jej tajný život vyvolával bulvár-
ne dohady, klebety, otázky. Knihu preložili do
viacerých jazykov – najmä vo Francúzsku a v USA
sa tento typicky taliansky príbeh s dobovými reá-
liami stal miláčikom čitateľov a kritiky. Skutočná
Ferrantemánia či Horúčka Ferrante však vypukla
v Spojených štátoch a vo Francúzsku po vyda-
ní druhého dielu – Príbeh nového priezviska
(Inaque, 2016, preklad Ivana Dobrakovová) .Mesto
Neapol a celé Taliansko sa stalo väčším pred-
metom záujmu ako v refl ektoroch oscarovskej
slávy prvého a druhého dielu Krstného otca dnes
už legendárneho režiséra Francisa F. Coppolu.
Prelomené mlčanie a možno aj anonymita
Svetový úspech Geniálnej priateľky a jej troch po-
kračovaní, viac ako tisíc strán viacúrovňového,
hlbokého príbehu, ktorý zaplavil kníhkupectvá
v západnej Európe a oboch Amerikách, prelomili
autorkino mlčanie. Cez mail začala odpovedať na
otázky novinárov: možno aj aby čiastočne prelomila
rôzne nedorozumenia a dohady pritiahnuté za vla-
sy. (Je Elena Ferrante píšuci manželský pár? Je to
pseudonym homosexuálneho spisovateľa? A ktorého
teda?) Niekoľko vzácnych rozhovorov poskytla nie-
len talianskym, ale aj zahraničným médiám – jeden
rozhovor na krajinu, medzi nimi aj Slovensko.
Z odpovedí autorky je zrejmé, že ide o prekla-
dateľku, že žila istý čas v zahraničí, že pochádza
z Neapola a že ide o kultivovanú a mimoriadne
sčítanú osobnosť s feministickým intelektuál-
nym zázemím. Pravdepodobnou kandidátkou je
Anita Raja – neapolská rodáčka a prekladateľka
s poľskými židovskými koreňmi. Dnes, keď pí-
šem tento článok, sa v štyroch krajinách objavil
investigatívny článok, ktorý postavil tieto doha-
dy a analýzu podozrivého nárastu príjmov tejto
prekladateľky v posledných rokoch na takmer
istote, že Anita Raja a Elena Ferrante sú tá istá
osoba. Či je to pravda alebo nie, je však nepod-
statné – ako tvrdila Elena Ferrante v listoch svojej
prekladateľke pred štvrťstoročím – podstatný je
samotný príbeh, sila a hĺbka jeho rozprávania,
všetko ostatné sú zbytočné malichernosti.
