Vyhľadávanie
Postmoderna v macedónskej literatúre
Pri úvahách nad macedónskou postmodernou si treba v prvom rade uvedomiť, že macedónska literatúra je mladá ešte aj v porovnaní s niektorými inými „malými“ európskymi literatúrami. Z tohto aspektu treba chápať myšlienky, ktoré v súčasnosti provokujú a duchovne determinujú macedónsku literárnu scénu.
Postmoderná poetika počnúc 60. rokmi minulého storočia až po dnešok viac či menej otvorene vnucuje a ponúka isté charakteristické formy a tvary: semiotiku citácie, metafikciu, metaliterárnosť, metatextovosť, intertextovosť, alexandrijskú knižnicu, disemináciu, dekonštrukciu, fragmentáciu, umenie katastrofy, disharmóniu, negáciu pôvodnosti, ako aj referenčnosť, negáciu metafyziky, logocentrickosti, absolutizovania zmyslu... Pre súčasného macedónskeho autora je dôležitá predovšetkým akási personálna mytológia, autopoetika, ktorá sa síce zdanlivo odlišuje od všetkých ostatných autopoetík, ale nenárokuje si nejaké práva na výlučnosť.
Za začiatok postmoderny v macedónskej próze sa považuje vydanie románu Vlada UROSEVIČA Chuť broskýň z polovice 60. rokov. Odvtedy k tejto poetike smeruje mnoho autorov. Jednou z najvýznamnejších realizácií tohto typu je román Pupok sveta (2001) Venka ANDONOVSKÉHO. V Macedónsku sa stal bestsellerom a po rade domácich ocenení získal veľmi významnú medzinárodnú literárnu cenu Balkanika. Už je na svete jeho ôsme vydanie. Prvá časť románu pripomína detektívku zo stredoveku, a preto sa jeho neobyčajný úspech začal porovnávať s Menom ruže Umberta Eca. Príbeh sa odohráva v deviatom storočí v Carihrade. Mních Skaznik, ktorý ho „píše“, preto rozpráva zvláštnym jazykom. Autor vytvoril jedinečný románový jazyk. Jeho základom je macedónčina prepletená novými, akoby neexistujúcimi slovami, ktoré sú vytvorené podľa princípu a systému staroslovienčiny a sú zrozumiteľné aj pre neslavistov. Takáto lingvistická invencia iste prispela k medzinárodnému oceneniu knihy. Ostatné dve časti románu hovoria o osude spolužiakov Jána Ludviga a Lucie Zemankovej a o ich stretnutí. Explicitná postmoderná stratégia tohto diela spočíva v tom, že redaktorom celého románu je brat postavy Jána Ludviga. Zdedil kufor, v ktorom našiel niekoľko „bezvýznamných“ kníh, napríklad Panónské legendy od neznámeho autora, Abecedu pre neposlušných samého Venka Andonovského, Pieseň piesní z Biblie, Žart Milana Kunderu a ďalšie. Kufor obsahoval aj vizitky „neznámych“ ľudí, medzi nimi napríklad Gorana Stefanovského (pozri dolu v texte), pár osobných vecí, pubertálne básne Jána Ludviga venované Lucii a nakoniec rukopis románu Pupok sveta. Princíp hry je tu očividný a „rozkoš z textu“ u recipienta je zaručený.
K úspešným titulom patrí v súčasnosti v Macedónsku aj filozoficko-esejistický román Rozhovor so Spinozom (2003) mladého autora Goce SMILEVSKÉHO, ktorý predstavuje umelecko-ideovú metafikciu vytvorenú podľa života a diela veľkého filozofa, ale ponúka aj diskurz s udalosťami z jeho „súkromnej biografie“ v duchu postmodernej filozofie. Úspech knihy spočíva v tom, že „umožňuje komunikovať“ so svetom 18., ako aj 21. storočia, respektíve s nami (pozri obsiahlejšiu interpretáciu na: www.blesok.com.mk, číslo 31).
Prvý román Skrytá kamera (2004) „intelektuálnej nomádky“ Lidije DIMKOVSKEJ hovorí nielen o transnacionálnych identitách, ale aj o motívoch ženského písania. Dimkovská je tak v poézii (napríklad v zbierke Nobel proti Nobelovi), ako aj v románovom debute bystrou pozorovateľkou súčasných dejín z hľadiska balkánskej predurčenosti a trápnej osudovosti, ktoré sú u nej zafarbené jemnou iróniou a vnútornými protikladnými pocitmi v tomto veľkom „globalizačnom svete“.
Zoznam prozaikov, ktorí sa vo veľkej miere zaslúžili o hybridizáciu macedónskeho románu ako literárneho žánru, by nebol úplný bez „duchovného exulanta“ Dimitrie DURACOVSKÉHO (próza Insomnia), ako aj románov Popisovač a Román o zbrani „parodika“ Ermisa LAFAZANOVSKÉHO. Z autorov albánskej menšiny, ktorá žije v Macedónsku, je najvýznamnejší a v zahraničí najprekladanejší Luan STAROVA, jeho najnovší román sa volá Balkánsky obetný kozorožec.
Aj v poézii sme svedkami očividných zmien. Takmer všetci básnici, predovšetkým však predstavitelia najmladšej generácie, robia pokusy prekročiť všeobecný systém macedónskej lyrickej básne, hoci treba priznať, že tento krok sa niekedy javí ako príliš veľký, ťažký alebo experimentálny. Práve preto z dnešného hľadiska vyzerajú „najexluzívnejšie“ básne, ktoré vedia nadviazať kultúrny dialóg so svetom, s hodnotami, s tradíciou, s (ne)časom a, ale aj so sebou. Pri tejto príležitosti spomeňme aspoň novšie zbierky Slepý uhol Katice KULAVKOVEJ, Divoký mier Zorana ANČEVSKÉHO, Nikde-niekde Nikola MADŽIROVA, Zmrzlina v nedohľadnej diaľke a V tieni billboardu Jovica IVANOVSKÉHO. Lyrický subjekt Katice Kulavkovej pevne stojí nad otázkami súčasnej macedónskej krízy identity. Podľa autorky je, žiaľ, prítomná vo všetkých sférach. Pravidelne pracuje aj so symbolmi milostného citu, zamýšľa sa nad večnými problémami ľudskej existencie: „Násilie je všade okolo nás, každý človek nesie jeho kus v sebe, preto vôbec nie je zbytočné, aby ľudstvo bolo schopné nájsť v sebe to dobré, lásku a toleranciu.“ To je zároveň aj najlepšie odporúčanie básnickej zbierky, ocenenej ako najlepšia kniha v Macedónsku za minulý rok.
Estetický pluralizmus v macedónskej poézii je aj výsledkom aktuálnej tvorivej prítomnosti všetkých generácií a ich vzájomného prepletania na literárnej scéne. V tomto zmysle teda nemožno obísť ani básnikov „starej školy“ – Mateja MATEVSKEHO, Radovana PAVLOVSKEHO, Gane TODOROVSKEHO, Eftima KLETNIKOVA ale aj ďalších, ktorí so Slavkom JANEVSKÝM a Blaže KONEVSKÝM (ktorí už nie sú medzi živými) možno doteraz najviac afirmovali macedónsku poéziu vlastnou popularitou v zahraničí.
Pokiaľ ide o drámu, dá sa povedať, že v porovnaní so štylistickou rôznorodosť v próze či poézii je asi „najdisciplinovanejšia“. Autori, ktorých by sme najmä vďaka ich kvalitným dielam z novšieho obdobia určite mali spomenúť, sú Goran STEFANOVSKI (jeho najnovšia dráma Everyman), Dejan DUKOVSKI (nová hra Druhá strana), na Slovensku známy drámou Sud prachu. Tá sa už považuje za kultovú hru, niektoré repliky z nej sa stali prísloviami: „To, čo je vo svete incidentom, u nás je pravidlom.“ a pod. Títo dvaja dramatici žijú mimo Macedónska a možno aj preto ich diela evokujú ducha postkoloniálnej rétoriky „deleného“ domova: „Doma je pre mňa polovica tu a polovica v Hamburgu,“ (Dejan Dukovski) pričom sa priznávajú k „dlhoročným a trápnym pokusom byť autorom medzi dvoma jazykmi a dvomi kultúrami“ (Goran Stefanovski). Napríklad divadelná hra Dejana Dukovského Balkán nie je mŕtvy zodpovedá všetkým kritériám postmoderného textu. Autor aj v tomto prípade parafrázoval a aktualizoval pôvodnú dramatickú fabulu. Dukovského hry rozprávajú o balkánskej mentalite, o tragike zbytočného násilia, o hľadaní lásky a potrebu vzájomného dialógu a porozumenia. Vyjadrujú protest proti strate hodnôt nielen na Balkáne, ale aj kdekoľvek na svete. Je dobre, že európska a svetová kritika už uznala tento fakt, a preto sa Dukovského hry teraz hrajú takmer všade. Z toho vyplýva, že macedónska a v tom zmysle aj balkánska súčasná dramatika sa stáva pre Európu stále zaujímavejšia a divadelné vzťahy medzi Európou a Balkánom konečne prestali byť jednosmerné.
Žiaľ, väčšina týchto autorov ostáva pre slovenského čitateľa zatiaľ veľkou neznámou, pretože neexistujú preklady ich diel do slovenčiny. Niektoré krátke výbery z najnovšej literárnej produkcie v Macedónsku sa dajú nájsť v anglickom alebo francúzskom preklade, čiastočne v češtine. Ani s macedónskymi prekladmi novších a významnejších slovenských literárnych diel to nie je mnoho lepšie. Úprimne si myslím, že je najvyšší čas, aby sme tento nedostatok konečne napravili.
Zvonko Taneski
Keďže tento článok vznikol ako pôvodný materiál pre Knižnú revue, pripájame aj krátku bio-bibliografiu autora. Mgr. Zvonko TANESKI (1980) ukončil roku 2002 štúdium na Katedre všeobecnej a komparatívnej literatúry FF Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Skopje (Macedónsko). V roku 2003 absolvoval študijný pobyt na Univerzite v Perugii (Taliansko). Od septembra 2004 je interný doktorand v odbore teória a dejiny slovenskej literatúry na FF UK na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy v Bratislave. Vo svojej dizertačnej práci (školiteľ prof. PhDr. Valér Mikula) sa venuje metafore v slovenskej poézii druhej polovice 20 storočia.
