Postmoderna v ukrajinskej literatúre

(s príchuťou škandálu)

Ukrajinská literatúra v 80. a 90. rokoch 20. storočia sa mení – odumiera jej ideologická funkcia. V predchádzajúcich obdobiach, po „odmäku“ v 60. rokoch, keď sa v literatúre presadzujú (non)konformní autori (D. Pavlyčko, L. Kostenko, I . Drač, J . Hucalo, V . Ševčuk) a  tzv. Kyjevská škola (V . Holoboroďko, M. Vorobjov, V. Kordun, M. Hryhoriv), nastáva opätovné sprísnenie režimu a nové stupňovanie ideologického tlaku na spisovateľov a na celú sféru kultúry. Generácie tvorcov 70. a 80. rokov preto unikajú od zobrazovania skutočnosti k hermetizmu, iracionálnemu snovému videniu, halucinácií, experimentu, podvedomiu, silne štylizovanému prejavu, fantázii a magickosti. Rozvíja sa chimerický  román (H. Pahaťuková, V. Nazarenko, O. Lyšeha), ktorý narúša tradičné postupy časopriestorovej kontinuity a logiky výpovede.

BU–BA–BU

S autormi publikujúcimi v 70. a 80. rokoch vstupuje do ukrajinskej literatúry postmodernizmus. Jeho vlajkovou loďou je zoskupenie BU–BA–BU Burleska (burleska) – Balahan (fraška, blasfémia) – Buffonada (bufonáda). Založil ho roku 1985 v Ľvove Jurko Andruchovyč s Viktorom Neborakom Oleksandrom Irvancom. BU–BA–BU nadväzuje na tradície pikareskného románu, karnevalové videnie sveta (Bachtin), ľudovú verbálnu kultúru a programovo sa zameriava na zotieranie rozdielov medzi „high and mass culture“. Bubabizmus je tak prvým zreteľným posunom k postmoderne, prvým variantom postsovietskeho postmodernizmu, zvrátenou hrou s pozostatkami sociokultúrnych a jazykových stereotypov impéria, karnevalom bláznovstva a radosti spojeným s prevracaním oficiálnych kultúrnych kódov.

Najaktívnejším obdobím BU–BA–BU (23 poetických večerov) boli roky 1987 – 1991, vyvrcholilo festivalom Vyvych 92 (vymknutie, vykĺbenie, úchylka alebo zvrátenosť), na ktorom uviedli štyri inscenácie poetickej opery BU–BA–BU  Krajsler Imperial.

Prozaik, básnik a esejista Jurij Andruchovyč (1960) je nielen zakladateľom, ale aj  najvýznamnejším predstaviteľom BU–BA–BU, okrem románov vydal niekoľko zbierok básní a je spoluautorom knihy esejí Moja Európa (spolu s Andrzejom Stasiukom). Jeho diela boli preložené do viacerých svetových jazykov. V románe Rekreácie (1990, v slovenskom preklade V. Kupku vo vyd. Baum 2003) ruší predstavu o sovietskom básnikovi ako nositeľovi vyššej pravdy a etiky a vrhá ho do karnevalového šialenstva sveta, medzi maškary a masky. V apokryfnom románe Moskoviáda (1992) sa ukrajinský básnik, bohém, narcis, superhrdina so superegom, Otto von V., ocitne  priamo v epicentre udalostí: prechádza podzemím rúcajúceho sa hlavného mesta Impéria, opíja sa a súloží vo fantazmagorickom rytme maškarády, ironizuje symboly zomierajúcej ríše a stáva sa svedkom jej posledného kŕča v podobe tajného sprisahania a pokusu o jej znovu nastolenie. Román Perverzita (1995) završuje trilógiu materializáciou všetkých masiek supermanstva bubabizmu (milenca, bohéma, koloniálneho subjektu a superhrdinu), s priznaním porážky toho posledného. Je to tiež pokus o pretvorenie sociokultúrneho mýtu BU–BA–BU na mýtus ezotericko-metafyzický. Škandál sprevádzal aj najnovší román J. Andruchovyča Dvanásť obručí (2003). Napriek tomu, že román bol očakávaný už niekoľko rokov, prestížne vydavateľstvo vo Ľvove ho odmietlo predávať. Vraj antiukrajinských autorov nepredávajú. Jeho hlavnými témami sú Orfeus, rituál, smrť, láska, Ukrajina, stredná Európa, Karpaty, hory.

„Hory sú skutočným hrdinom knihy a vďaka putovaniu po horách aj vznikla,“ tvrdí autor. Jednu časť knihy venuje ukrajinskému básnikovi Bohdanovi Ihorovi Antonyčovi (1909-1937), jeho fiktívnym životopisom narúša ikonu váženého básnika, ponúka predstavu človeka, s ktorým sa dobre zabáva a flámuje. „Chcel som narušiť stereotyp vnímania Antonyča ako usadeného človeka z dobrej rodiny. Pokúsil som sa predstaviť si ho ako Jima Morrisona 30. rokov minulého storočia.“

Básnik, prozaik, literárny vedec Viktor Neborak (1961) je autorom niekoľkých zbierok básní a nedokončeného románu Pán Bazo a ostatní. Pre jeho poéziu je príznačné parodovanie a ironizovanie spoločenských mýtov, legiend, symbolov a národných komplexov. Legendárnymi sa stali jeho paródie na čítankovú báseň V. Sosjuru. Neborak však vyjadruje aj sklamanie z bubabistického karnevalu, ktorý sa čoraz viac mení na kult, mýtus a fetiš.

Tretím predstaviteľom BU–BA–BU je básnik, prozaik a dramatik Oleksandr Irvanec (1961), autor divadelných hier Recording, Malá divadelná hra o zrade pre jednu herečku a románu Rovno (Rivne). Tento žonglér so slovami, pohybujúci sa na hranici literatúry a gýča, voľne manipulujúci s dejinami a udalosťami, sa presadil nielen na domácej, ale i na zahraničnej divadelnej scéne. Jeho jednoaktovkám sa darí najmä v Nemecku.

Nová degenerácia

V 90. rokoch vzniká aj druhé významné zoskupenie ukrajinských postmodernistov – Nova deheneracija (Nová degenerácia), jeho členmi sú Ivan Andrusjak  (1968), básnik nízkych tónin života a smrti (zbierky Depresívny syndróm, Otrávenie hlasom, Stromy a vody), Stepan ProcjukIvan Cyperďuk. Už názov zoskupenia je svojskou parafrázou na literárny spolok z 20. rokov predchádzajúceho storočia Nová heneracija (Nová generácia), ktorý združoval významných ukrajinských avantgardných umelcov, futuristov, literárnych kritikov a filmárov hlásajúcich koniec buržoázneho umenia, internacionalizmus, metatextovú budúcnosť literatúry a metaumenie. Členovia zoskupenia Nova deheneracija vydávajú v rokoch 1991 – 1994 tri spoločné básnické zbierky pod názvom Nová degenerácia.

Prúd vedomia

Výrazný smer súčasnej ukrajinskej postmoderny udávajú prívrženci tzv. prúdu vedomia (potik svidomosti) Oksana Zabužko a Jevhen Paškovský.

Oksana Zabužko (1960), najznámejšia súčasná ukrajinská spisovateľka, autorka škandálneho románu Poľný výskum ukrajinského sexu (1996), niekoľkých zbierok básní a kníh esejí. Vo svojich dielach sa zaoberá existenčnou skúsenosťou ženy pohybujúcej sa na trojjazyčnom a trojnárodnom rozhraní, sexualitou, feminizmom, gulagovou minulosťou a nejasnou budúcnosťou svojho národa. Vďaka týmto  témam okoreneným smútkom a beznádejou až samovražedného kalibru sú jej diela exportným artiklom ukrajinskej literatúry. Jej najvýraznejším dielom je však novela Rozprávka o píšťalke z kaliny, v ktorej majstrovsky prelína tradičnú literatúru s folklórom, etnografiou, feminizmus s filozofiou, lyriku s epikou. V novele Sestra, sestra sestra zabíja sestru a završuje tak tragédiu celého rodu. Knihy Oksany Zabužko sú dnes najpredávanejšie (vyše 65 000 výtlačkov) a najprekladanejšie – jej prózy boli preložené do 7 jazykov a poézia do 16 jazykov.

Jevhen Paškovskyj (1962), autor štyroch románov Sviatok (1989), Vlčia hviezda (1990), Priepasť (1992), Jeseň pre anjela (1993) a románovej eseje Barla naša každodenná (1999), sa dlho pretĺkal životom ako stavebný montér, baník, cestár, závozník, pomocný robotník pri stavbe metra a nádenník. Jeho romány sa vracajú k nedávnej minulosti a v plynulom prúde slov (román – veta), myšlienok, retrospektív a digresií odhaľujú drsnú skutočnosť odcudzenia, neschopnosti komunikovať a narastajúcej krutosti. Sú popretkávané hnevom a nenávisťou, ale zároveň aj kresťanskými motívmi lásky a dobra, čím aspoň čiastočne zmierňujú krutosť vypovedaného. Jeho romány sa považujú za predpeklie a očistec ukrajinského vedomia. Časti jeho románov sú preložené do angličtiny, nemčiny a arménčiny.

Najvýraznejšími tendenciami v súčasnej ukrajinskej literatúre sú návrat k veľkým románovým formám, odklon od extrémneho postmodernizmu. V poslednom desaťročí dochádza aj k decentralizácií kultúrneho a literárneho diania. Okrem tradičných kultúrnych centier ako Kyjev a Ľvov sa prebúdzajú aj regióny. V malom západoukrajinskom mestečku Ivano – Frankivsk sa odohrávajú najvýznamnejšie postmodernistické experimenty a žije tu viacero významných spisovateľov. Do kultúrneho a literárneho povedomia sa vracia aj Charkov.

Patrik Oriešek