Slovenskú prezentáciu na pražskom knižnom sviatku pripravilo Literárne informačné centrum. Okrem expozície národného stánku, kde bolo vystavených vyše 500 titulov z produkcie 40 slovenských vydavateľstiev, uviedlo sprievodné akcie na výstavisku. V piatkovom programe ...čo si najviac ceníme čítali zo svojich diel laureáti slovenských literárnych cien za rok 2010 – finalista literárnej ceny Anasoft Litera 2010 Dušan Šimko z novely Japonský diván, Veronika Šikulová, laureátka Ceny Bibliotéky 2010 a finalistka literárnej ceny Anasoft Litera 2010, zo svojej najnovšej knihy Miesta v sieti. V sobotu pokračovali Pavel Vilikovský, laureát Ceny Klubu nezávislých spisovateľov Slovenska za rok 2010, ukážkami zo svojich najnovších dvoch románov Vlastný životopis zla a Pes na ceste. Márius Kopcsay, laureát Ceny obce spisovateľov Slovenska za rok 2010, prispel ukážkami z knihy Medvedia skala, ktorým nechýbal humor. V stánku národnej expozície sa mohli návštevníci zoznámiť na paneloch s 90-ročnou históriou časopisu Krásy Slovenska, ktorý má aj viacerých stálych čitateľov v Čechách a na Morave. Výročiu časopisu bolo venované aj stretnutie obdivovateľov slovenských prírodných krás a kultúrnych zaujímavostí s riaditeľom vydavateľstva Dajama Danielom Kollárom.

Na ceste únikov

Keďže čestným hosťom Světu knihy bolo tento rok Kráľovstvo Saudskej Arábie, úplne cielene smerovali moje kroky na besedu o Tisíc a jednej noci. O klenote príbehov sa zhovárali odborníci Jaroslav Oliverius, Rudolf Veselý a Jan Marek. Poodhalili vrstvy putujúcich príbehov – sýrskych, egyptských, iránskych, indických. K informáciám, faktom, súvislostiam o príbehoch a ich preklade mi trocha chýbali samotné texty. Mihne sa názov mesta Péšávar na hranici Pakistanu s Afganistanom s legendárnou ulicou rozprávačov. Nemôžem si nespomenúť na dlhý a nudný, hocako poctivý román Alfonza Bednára Za hrsť drobných I (v kazete z Péšávaru) – až teraz mi konečne dôjde, že podstatou je rozprávanie. Možno sa k próze predsa vrátim a dočítam ju. Péšávar, slovo zvláštneho rytmu, pri každom vyslovení mi chutí na jazyku korenisto. Následne na prednáške o hlavných tendenciách islámskej mystiky neprenikám hlbšie. Podoby súfizmu. Životy svätých, odlišnosť videnia a chápania. Mám strach z nepredstaviteľného tajomstva – a predstaviteľne prítomnej reality ešte viac.

Do centra diania ma v sobotu podvečer zláka až Tahar Ben Jelloun. Marocký spisovateľ žijúci vo Francúzsku, píše po francúzsky, možno aj preto patrí k najprekladanejším autorom arabského pôvodu. Zaujímavo rozpráva – najmä o svojom ponímaní úlohy beletrie. Román je podľa Ben Jellouna dôležitý preto, že nerieši situáciu, ale nachádza nové otázky. Snom všetkých spisovateľov je však podľa Maročana písať poéziu, pretože romány starnú omnoho rýchlejšie.

Slovanské odbočky

Vážne som mal v úmysle zapodievať sa dôležitou témou panelovej diskusie o arabskej literárnej diaspóre a exile, už-už som bol na ceste k stánku, keď ma zlákal živý zvuk ruštiny. Hlas patril Jekaterine Murašovovej, bývalej pracovníčke vedecko-výskumného biologického ústavu, ktorý po rozpade ZSSR zanikol, vyštudovala psychológiu a momentálne pôsobí na detskej klinike a píše knihy o -násťročných a problémoch dozrievania. S vehementnou gestikuláciou presadzovala teóriu, že nová generácia mládeže sa od predchádzajúcej líši aj fyziologicky. Znalci fantastiky poznajú poviedku Rogera Zelaznyho s podobným námetom. Tak či onak, ani po listovaní Murašovovej knižky Vaš nepoňatyj rebjonok (Vaše nepochopené dieťa) mi nie je jasné, či ide o literatúru faktu alebo beletriu, nuž, postmoderna je postmoderna. Mimochodom, meno Jekateriny Murašovovej som v sprievodnom programe nenašiel, vskutku neplánovateľné prekvapenie. V každom prípade, besedu o arabskej literárnej diaspóre som preň neabsolvoval.

Veselo i vážne

Venoval som sa radšej Poliakom. Hitom číslo jeden v kontexte tejto literatúry bol na veľtrhu jednoznačne Mariusz Szczygiel. Autor populárneho Gottlandu tentoraz napísal knižku o súčasnom Česku a Čechoch Urob si raj, ktorá v Poľsku patrí k najúspešnejším titulom, bola preložená do piatich svetových jazykov. Odľahčene, no zároveň prenikavo sa v nej díva napríklad na – z hľadiska Poliaka zaiste nevídaný – jav českého ateizmu ako väčšinového svetonázoru. Je viac než evidentné, že prekvapenia sa môžu skrývať aj blízko nás.

S nadhľadom poňatý text tvorí v istom zmysle protiklad ponurého príbehu Továrna na mucholapky Andrzeja Barta. Text sa odohráva v lodžskom gette, uprostred miesta nenávisti, pretože vzniklo v lone nenávideného, priemyselného mesta, ktoré sa v dôsledku hospodárskej politiky cárskeho Ruska v priebehu devätnásteho storočia priam desivo rozrastalo (v rokoch 1815 – 1915 sa počet obyvateľov Lodže zvýšil z 500 na 500 000). Mesto plné Nemcov a Židov sa napriek značným hospodárskym stratám v medzivojnovom Pilsudského Poľsku nedočkalo hlavnej železničnej trate. Román o nenávisti, strachu a strate dejín vás iste chladnými nenechá.

Zo vzťahového hľadiska ma nemohla nezaujať beseda o česko-bulharskom projekte Jana Rychlíka a Vladimíra Penčeva Istorija na Čechija. Čechy videné tentoraz bulharskými očami, vyzerajú zasa trocha inak.

Závany zo západu

Tradične veľkú pozornosť venovalo dianie festivalu nemeckojazyčnej literatúre. Značná časť aktivít sa odvíjala v rámci projektu DAS BUCH, zameraného na propagáciu v nemčine písanej literatúry Nemecka, Švajčiarska a Rakúska. Osobne som sa zúčastnil na autorskom čítaní nemeckej prozaičky Iris Haniky z románu To podstatné. Zaoberá sa potrebou, nevyhnutnosťou a cenou návratu k minulosti. Túto schopnosť priniesli Nemcom dejinné udalosti, no nie je výlučne nemeckou záležitosťou, spomínanie, rozpamätávanie sa, návrat neznamená len traumu, už vôbec nie slabosť; naopak, býva skôr prejavom duševnej sily a znovunadobudnutej rovnováhy človeka i národa. Pravda, to, čo je cenné, nebýva vždy pochopené – a už vôbec nie dosiahnuté, podstatu novších slovenských dejín predsa tvorí schopnosť prežiť zabúdaním...

Mimo priestorov výstaviska v budove Goetheho inštitútu na Masarykovom námestí v Prahe bola expozícia pod názvom Prípad pre literatúru – súčasná po nemecky písaná detektívka. V piatok podvečer tu bola diskusia o žánri, ktorého úspech je v súčasnosti podmienený otvorenosťou voči iným, takže, napríklad, mizne hranica medzi detektívnou a kriminálnou literatúrou. Vzrast záujmu o diela mapujúce okolitú realitu je tiež určitým spôsobom reakcie a vyrovnania sa s enormným boomom záujmu o fantastiku v umení, badateľnú po roku 2000.

Švajčiarska autorka Isabel Morf čítala zo svojich kriminálnych románov Do šrotu a Útržky viet aj priamo v centre diania, na výstavisku. Najlepšie diela nemeckojazyčnej kriminálnej a detektívnej literatúry boli prezentované aj v Goetheho inštitúte na Slovensku.

Pozornosť českej čitateľskej verejnosti si nevyhnutne získal francúzsky autor Laurent Binet, tvorca románu HHhH. Za dielo, v ktorom sa zaoberá atentátom na Heydricha, získal roku 2010 Gouncortovu cenu.

...a mnoho iného

Lotyšskí a rumunskí básnici, antiglobalizačný román po francúzsky píšuceho Belgičana...

Českú tvorbu prítomnú na akcii bez kontextu a s kontaktom, ktorý rokmi predsa len slabne, hodnotiť nemôžem, zboka narýchlo by som poskytol skreslený obraz. Upozorním preto len na knižku z oblasti, v ktorej sa vyznám. Cenu Akademie science-fiction fantasy a hororu v oblasti domácej tvorby získal román Spěšný vlak CH. 24.12 Jana Poláčka, nesmierne pôsobivo podaná alternatívna história, ovplyvnená poetikou Ladislava Fuchsa.