Vyhľadávanie
Píšem Ti, Bašó, lebo nadránom sa z údolia dvíhala hmla. Boli v nej posuvné dvere, ktorými sa dalo prejsť do čírej bieloby a stretnúť sa s Majstrom. Išla som za hlasmi, znejúcimi z Tvojich haiku – za nárekmi hmyzu, výkrikom čiernej volavky, za cikádami, ktoré sa celkom vyplakali, až z nich zostala len koža. Privolávala ma hora Obasute, kde za dávnych čias odvádzali starých a senilných ľudí, aby ich tam opustili a nechali zomrieť: Vybav si tú tvár! / Starká v samote plače / jej druh – len mesiac.
V novom dizajne sveta, kde existuje bezpočet posuvných dvier do virtuálnych svetov, Ty kráčaš hmlou. Kráčanie je niečo posvätné. Štítom hrude prerážaš vzduch, svoje srdce vystavuješ vetru, otváraš cestu pred sebou a zároveň ju zatváraš. Telo medituje a to, čo sa dá prežiť v okamihu, má podiel na ikonách sveta. Fauna i flóra vyžarujú zo seba energiu lásky, nesú v sebe informácie z nemateriálneho sveta. Keď kráčame, stávame sa láskou.
Tvoje putovanie sa uskutočňovalo v božskej mysli, bol si prázdny ako dutý bambus. Na jeseň 1687 si navštívil Mnícha Bučóa a nocoval si v chráme Inkjodži: Nocujem v chráme – / v mesačnom svite sa mi / tvár stáva pravou. Východ mesiaca je štetec, vyklonený z mystického sveta. Nočné videnie posúva digitálny obraz, umožňuje orientáciu v priestore aj po západe slnka, funguje na princípe zbierania zvyškového svetla z hviezd. Pravá bytosť má dočinenia s týmto svetlom.
Posvätné znamenia sú všade. Sú lupeňmi lotosu, vyrastajúcimi z bahna do osvietenia. Znak sa dá prirovnať k prázdnej nádobe, keď ju ponoríš do hlbiny, načerpáš silu. Tvoj otec, chudobný samuraj, si privyrábal učením kaligrafie. Obradné pozície meča pri šermovaní sú tiež kaligrafiou znakov, otvárajúcich duchovný priestor. Deje sa tak pre zjednocovanie sa s kozmickým bytím, aby sa cesta vinula makrokozmom. Príslušnosť ku kaste je dedičná, poézia je vyhnanstvo do priezračnosti.
Všetko si vedel, Bašó. Púť je nesenie chrámu na pleciach pod kupolou hviezd. Pozemské sú len hroby mnícha, dievčaťa či generála: Taký bol Kiso: / rozhodná jarná tráva / preráža cez sneh. Priestor, kde duša zanecháva svoj odtlačok, patrí hmle.
Keď Ti žiak Rika venoval sadenicu banánovníka, zasadil si ju pred chatrč. Strom rástol a boli ste spriaznení. Jeho meno, bašó, si prijal za svoj pseudonym. Banánovník Musa basjoo je mrazuvzdorný a Ty si sa s mrazom stretával v hraničných polohách: V polnočnom mraze / budem spať v požičaných / šatách strašiaka. V tomto haiku si prijal do seba matku z divadla nó. V hre Sneh na bambuse oplakávala smrť syna, ktorý zamrzol, keď chcel oprášiť sneh z vrcholca. Hmla mi dovolila uvidieť Ťa v okamihu, keď Ti starší brat ukazoval prameň vlasov po matke. Kučierku Budhu na temene spočinutia.
Posuvné dvere sú naša spása, Bašó.
Poetka Dana Podracká. Foto: LIC
