Tak nám vyhlásili finalistov Anasoftu, aby sme sa opäť mohli naťahovať o tom, čo tam malo a čo nemalo byť a čo by tam bolo, keby sme boli v porote my, a či by sme vyberali pre akademikov, bratislavských kaviarnikov, alebo obyčajných čitateľov – teda ak by sme vyberať mohli.
Pripomínam maslo na vlastnej hlave: Minulý rok som napísal text viac-menej o Anasofte, i keď som si myslel, že skôr menej, ako viac (teda skôr vtipný, ako vážny) – a iní si mysleli opak a možno už ani ja neviem, ako som to myslel, každopádne ten ročník je už uzavretý a maslo na hlave roztopené. Vyhral Tantalópolis, do autora knihy Petra Macsovszkého som vtedy poriadne štuchol, ale nechcel som byť zlomyseľný, hoci to tak asi aj vyzeralo.
A rok predtým som napísal negatívnu recenziu na Medzerový plod Veroniky Šikulovej (a zasa som si myslel a ešte si aj myslím, že som bol vtipný) – a keď môj text vyšiel, pár dní na to Šikulová ten Anasoft vyhrala.
Jozef Karika mi odpustí, že píšem o ňom, aj keď mu tým víťazstvo asi neprivodím, aj akademická obec, aj bratislavská kaviareň, aj obyčajní čitatelia mi (hádam) odpustia, že píšem o Karikovi, keď predtým sa o ňom nepísalo a teraz je z neho akýsi národný guilty pleasure. Mám pocit, že Trhlinu apriórne rámcujeme ako žánrovú literatúru, takže je to buď: „Super, že je konečne v Anasofte žánrovka“, alebo: „Žánrovky v Anasofte nemajú čo hľadať“, všeobecne povedané: „Žánrovka bla bla bla Anasoft bla bla bla“.
Vysoké a nízke miešame už dosť dlho na to, aby sme súdili knihu na základe jej (ne)žánrového obalu. Ostatne, aj 451 stupňov Fahrenheita je žánrovka, vlastne aj 1984 a vlastne aj Nevesta hôľ – a čo? Pozrime sa na Trhlinu ako na text, ktorý poskytuje nielen strhujúce čítanie, ale aj náhľady do ľudskej (i)racionality a súčasnej spoločnosti. Ak by sme totiž Karikovu knihu čítali „iba“ ako žánrovku, myslím, že by sme jej tým krivdili.
Nuž, tak som sa teda ku Karikovi v Anasofte vyjadril aj ja – a kto tak ešte neučinil, nech sa hlási u súdruha Žinčicu.
Matúš Mikšík
