Vyhľadávanie
Ako si zachovať vlastnú dôstojnosť v časoch, ktoré človeku nedovoľujú voľne dýchať? Keď je „vyššie dobro“ ideológie nadradené individuálnym potrebám a elementárnym ľudským túžbam, pojmy ako sebarealizácia či úspešné začlenenie do spoločnosti strácajú svoj obsah. Zbierka poviedok Skok a kuk (Vydavateľstvo Slovart 2011) prozaika, sociológa a diplomata Martina Bútoru (1944) je výpoveďou o nespokojných a rezignovaných ľuďoch, maximálne zasiahnutých obmedzujúcimi totalitnými normami. Na to upozorňuje už veľavravná obálka vytvorená zo zákazových, príkazových a výstražných dopravných značiek.
Kniha je zostavená z jedenástich próz, ktoré vyšli v rozmedzí rokov 1983 až 1990 v iných publikáciách, tri z nich pod pseudonymom Juraj Fabuš. Ústredný text Skok a kuk vyšiel ako samizdat v roku 1983 a potom oficiálne o sedem rokov neskôr v knižnej edícii Fragment K. Po otvorení knižky upútajú kópie listov Dominika Tatarku a Milana Šimečku adresované Bútorovi. Uverejnené sú v pôvodnej rukopisnej podobe. Listy ako (ohraničené) priestory, umožňujúce prienik súkromia do neosobnej a všeovládajúcej politickej mašinérie, najautentickejšie vystihujú celkovú bezútešnú atmosféru, z ktorej niet východiska… Zásahy moci do individuálnych osudov sú prítomné aj v ostatných textoch.
Poviedky s rôznym datovaním, no so smutným spoločným menovateľom sa stretli na jednom mieste, aby odzrkadlili ducha doby, spoločenskú situáciu, prežívanie človeka, jeho bežné aj nebežné dni. Niekedy sa tak stávajú priam generačnou výpoveďou o šesťdesiatych rokoch minulého storočia, časoch normalizácie, no aj o meniacej sa dobe po roku 1989.
