„Srdce Juraje Hordubala se kdesi ztratilo a nebylo nikdy pohřbeno.“
Nedávno som nechal istú súčasnú slovenskú prózu nedočítanú, pretože mi padol do ruky antikvárny úlovok – „noetická trilógia“ Karla Čapka, teda Hordubal, Povětroň a Obyčejný život.
Úvodná veta editoriálu je bodkou za príbehom Juraja Hordubala z prvej prózy trilógie. Na margo poslednej vety: Niekde som čítal, že keď k niečomu dostanete spoiler, o to viac si samotné dielo užijete – umelecké dielo tak vraj nevnímate ako niečo, čo celou svojou váhou smeruje k vlastnému ukončeniu, ale máte tendenciu oceňovať aj drobnejšie detaily, z ktorých sa celá mozaika skladá. Hoci Čapkov Hordubal je príbehom, ktorý niekam smeruje (dokonca má presne vyrátanú makrokompozíciu), poskytuje čitateľovi katarziu nielen v závere, ale aj na viacerých iných miestach. Na tom, ako sú niektoré pasáže napísané, je skrátka čosi vyslovene očisťujúce a nesmierne krásne. Odporúčam na čítanie (napriek, alebo práve pre vyspoilovanie), ja sa k tomu istotne niekedy vrátim.
Ozaj, prečo vlastne čítame texty opakovane? Nie sú to vždy len tie isté písmená, poskladané do tých istých slov, viet, odsekov? Sú aj nie sú. Tak napríklad: Máte obľúbenú báseň, ktorú ste čítali iba raz? Ja nie. Povedal by som, že je to tým, že skutočne dobrá báseň (ale aj prozaický text) sa dá poznávať (takmer) donekonečna. Čítaním postupne spoznávame spoznávanie výseku sveta niekým iným.
Takéto vrstvenie noetických, teda poznávacích rovín, čiže uvažovanie o možnostiach poznania a poznávania, ma nesmierne fascinuje. V téme čísla, ktoré držíte v rukách, takto môžete poznávať tri básne a troch ich autorov, ale skrz samotné interpretačné texty aj myslenie jednotlivých interpretov. Ako mimoriadne zaujímavé sa mi javí noetika písania o poézii prof. Jána Zambora, ktorý je aj mojím školiteľom a básňam sa takýmto múzicko-mikroskopickým spôsobom venuje už dekády. Nuž a pre mňa osobne má čítanie umeleckého textu rovnakú kvalitu ako dobrodružná expedícia na neprebádané miesto našej planéty – alebo dokonca inej planéty! Ó, Ivanovi Laučíkovi by sa takáto charakteristika iste páčila, ale to už len na margo autorov vo vnútri časopisu interpretovaných básní.
„‘Nevím, jak sej menuje, jméno přišlo zkomoleno; ale byl zapsán jako Kubánec.’“
Druhá časť Čapkovej trilógie o poznávaní – Povětroň – sa uzatvára vetou, ktorá potvrdzuje, že fabulácia básnika o pôvode človeka, ktorého lietadlo sa zrútilo a ktorý napokon umiera v nemocnici, sa až zázračne presne prekryla s realitou. Teda až takto môžeme realitu poznávať prostredníctvom básnenia? Samozrejme, je to Čapkova fikcia a Čapkova hypotéza, ale hypotéza, ktorá si zaslúži poctivé overenie – napríklad aj cez tie tri básne, ktorým venujeme tému tejto Knižnej revue.
Matúš Mikšík
P. S.: „Aby po něm zůstalo všecko v pořádku.“ To je posledná veta Obyčejného života, ktorý som – spoiler – ešte nedočítal.
