Vyhľadávanie
Architekti sú ako básnici: vidia, čo my často nevidíme, aby sme to mohli začať „čítať“.
Ako sa číta architektúra je z tých publikácií, ktoré zaujmú už vizuálne, a to obálkou, netradičnými rozmermi, farebnosťou zvonku i zvnútra, rôznorodosťou a zvláštnosťou kompozície jej vnútorných častí, až má čitateľ chuť zauvažovať, či túto knihu čítať alebo prezerať.
Vydavateľ a knižný redaktor Peter Milčák nadviazal na dve publikácie, ktoré vydal v nedávnej minulosti - Ako sa číta báseň I, II; Ako sa číta obraz. V názvoch všetkých troch kníh však nie je ani tak otázka, ako skôr návod na prijímanie týchto druhov umenia. Teda aj architektúry. Čitateľ má výnimočnú možnosť vnímať túto publikáciu všetkými zmyslami a dozvedieť sa, čo tvorí cestu k výslednému architektonickému výtvoru. Architekti sú ako básnici: vidia, čo my často nevidíme, aby sme to mohli začať „čítať“.
Hľadanie pomeru
Zostavovateľ a vedúci kolektívu autorov, Imrich Pleidel kladie hneď v úvode otázku: Je potrebné architektúru čítať? A ak, tak ako? Odkazuje nás na dvadsiatich štyroch jej súčasných reprezentantov, ktorí predstavujú svoje výtvory, ale v textoch sa venujú sčasti aj dejinám architektúry, no osobitne vysvetľujú, opisujú, dokumentujú proces tvorby konkrétnych objektov, pri ktorom často hľadajú „pomer medzi chceným a možným“. (s. 5) Diela predstavené v knihe sú z obdobia približne predchádzajúcich desiatich rokov a nachádzajú sa na rôznych miestach Slovenska. Viacerí ich autori študovali alebo pracovali aj v zahraničí a mnohé predstavené diela získali ocenenia.
Materiály (obrazové i verbálne) sú v knihe usporiadané v abecednom poradí podľa mien ich tvorcov, ale každá z dvadsiatich štyroch kapitol je iná tým, čo predstavuje. Náčrty, schémy, projekty, interiéry i exteriéry, úplne nové či zrekonštruované, obytné, rekreačné, úžitkové, okrasné, súkromné i občianske a vari najväčšmi zaujmú tie, ktoré sú prestavané, ale uchoval sa v nich aj kus toho starobylého v súlade s novým.
Ako skúsiť zachrániť, až potom búrať
Niektoré texty sú napísané veľmi pútavo, majú priam vlastný príbeh (Martin Dulík, Samuel Netočný a veľmi pôsobivý text napísal Vít Halada). V čase pandémie si rodinné a rekreačné domy, prestavby starých či starších objektov na bývanie a ateliéry „upevnili svoje výsostné postavenie“.(s. 6) Ide napríklad o vidiecky dom na Záhorí (Andrea Ambrovičová), vilu na Mudroňovej v Bratislave (Iľja Skoček), Letný dom Bratislava – Vajnory, keď tri domy sú spojené do jedného – dom na deň, dom na noc a záhradný dom (Aleš Šedivec).
Zaujímavé sú zrekonštruované objekty na bývanie – vila Dr. Emila Stodolu v Liptovskom Mikuláši (Karin Barényiová), ateliér a prístavba v Čachticiach (Pavol Paňák); autor chcel uchovať rozpadávajúci sa dom so záhradou ako miesto „staviteľskej sedliackej múdrosti“, kde tehliarsku pec premenil na ateliér a zarastenú záhradu na park.
Galériu s fotoateliérom v Šali vytvoril Imrich Pleidel, ktorý vo svojom texte hovorí o budovateľskej smršti až takmer do roku 1989, o potrebe mestských architektov, ktorí by chránili pamiatky a nové stavby navrhovali tak, aby zapadali do genia loci daného priestoru.
Mlyn na bývanie (Pexův mlýn, Rabyně) prestaval Ján Stempel, stavbu zasadil do krajiny s cieľom „nevziať domu a okoliu pôvodnú krásu“. (s. 128) Tak je to aj pri obnove kamenného domu z prelomu 17. – 18. storočia v Partizánskej Ľupči, ktorý Martin Kusý premenil na rekreačný dom. Držal sa niektorých hesiel, ako „skúsiť zachrániť a až potom búrať“, „možno nechať aj niečo škaredé“, „nepodľahnúť prepiatemu architektonizovaniu“ (s. 76) a pod.
Architekti sa usilujú vytvoriť zaujímavé a príjemné prostredie aj vo veľkých aglomeráciách, ako je napr. Bytový komplex na Drotárskej v Bratislave, ktorý vytvoril s kolektívom Juraj Hantabal „na mieste lokality svojho detstva“. (s. 48) Ide aj o rekonštrukciu 8-poschodového panelového domu v Rimavskej Sobote (Lukáš Kordík), o Bytové domy Karloveské rameno Bratislava (Juraj Šujan).
Dôležitosť miesta
Aj sakrálne stavby sa dočkali obnovy a niektoré boli postavené od základov. Tu stojí za zmienku a zamyslenie text architekta, ktorý s kolektívom rekonštruoval neologickú synagógu v Žiline. Martin Jančok píše: „Zrejme sme ešte nedospeli do stavu, keď budeme schopní nazerať do minulosti bez selektovania toho, čo si pamätať a čo nie.“ (s. 59) A pridáva aj kritiku, že štát a samosprávy nie sú schopné dohliadnuť na svoje hmotné kultúrne dedičstvo, často sa ho snažia zbaviť, rozpredať, lebo ich to finančne zaťažuje. Tak sa obnovy dočkal až po vyše 70 rokoch Kostol Panny Márie Snežnej v Bratislave (Tomáš Bujna).
Na obnove malej poľnej kaplnky z betónu (Kaplnka vzkriesenia v Poprade) má zásluhu Samuel Netočný, ktorý o použití iného materiálu ako dreva neuvažoval; stromy a ich drevo premenili svoju formu do architektúry.
Inak musel pri sakrálnej stavbe uvažovať Peter Pásztor s kolektívom – ako do socialistického sídliska vkomponovať sakrálnu stavbu. Výsledkom je Kostol Božieho milosrdenstva v Košiciach. K takýmto stavbám možno zaradiť i obnovu vojnového cintorína z 1. svetovej vojny v Banskej Bystrici, ktorý bol takmer úplne zlikvidovaný výstavbou cesty, dokonca na ňom postavili autosalón. Vít Halada s kolektívom postupovali podľa myšlienky, že „Aj keď spoločenská spomienka na 1. svetovú vojnu a na cintorín postupne bledla, pamäť jednotlivcov a archívov nezabudla na dôležitosť miesta.“ (s. 42)
Túžba vidieť krásu
Z iného pohľadu pristúpil k podobnému miestu Jakub Kopec (Nový park Leopoldov), keď s kolektívom revitalizoval park na mieste niekdajšieho mestského cintorína. A napokon v knihe nájdeme rekonštruované či novopostavené objekty slúžiace všeobecným občianskym potrebám. Taká bola rekonštrukcia (Irakli Eristavi a kol.) kasární, až vznikol Kulturpark Košice vnútri veľkého areálu so storočnými gaštanmi. „Toto dielo je relevantným príspevkom do diskurzu o tom, akým spôsobom pristupovať k revitalizáciám industriálnych komplexov. Ako z nich vytvoriť funkčné a hodnotné miesta v našich mestách, slúžiace novému účelu.“ (s. 34)
K takýmto architektonickým výtvorom s praktickým účelom a estetickým zážitkom patrí aj prestavba dvorov, domov a častí ulíc v Trnave – Nádvorie Trnava (Oliver Sadovský a kol.) alebo SKI Bachledka v Bachledovej doline (Matej Grébert). V publikácii nájdeme aj stavby vyslovene s praktickým účelom: Materská škola Banská Štiavnica (Richard Murgaš), Obchodný dom Atrium v Bratislave (Ľubomír Závodný) alebo priemyselná stavba Areál Zeppelin v Banskej Bystrici (Štefan Moravčík).
Prevažná väčšina architektov predstavená v tejto publikácii tvorila spolu s kolektívmi. Tieto realizačné tímy a ich fotografie tvoria samostatnú časť knihy. Aj na základe toho si môžeme uvedomiť, ako vznikajú architektonické výtvory a obdivovať praktické a výtvarné nápady, prácu i čas, ktorý treba venovať budúcemu objektu, aby slúžil a aby sme ho mohli obdivovať.
Naozaj je čo v knihe prezerať a u percipientov možno vznikne aj túžba vidieť krásu tejto architektúry v jej skutočnej priestorovej podobe.
Gabriela Rakúsová (1943)
Literárna kritička, recenzie publikuje v printových médiách. Je autorkou rozhlasových literárnych kompozícií o spisovateľoch a ich dielach, ako aj niekoľkých dramatizovaných próz. Knižne vydala súbory textov Z literárnych reflexií (F.R. & G, 2015), Fiktívne rozhovory (LIC, 2018), Medzi realitou a jej znakom / interpretačné úvahy o knihách a Medzi autorom
a čitateľom (Modrý Peter, 2018 a 2021).
Imrich Pleidel (ed.): Ako sa číta architektúra
Dizajn a fotografie: Jakub Milčák, Ilaria Ortensi
Levoča: Modrý Peter, 2021
