Vyhľadávanie
V rámci záverečnej prezentácie jarných štipendistov Medzinárodného vyšehradského fondu, ktorá sa konala minulý týždeň vo štvrtok v priestoroch známeho kníhkupectva Artforum, sa aj čítalo. Išlo o ukážky z textov, na ktorých štipendisti v Bratislave pracovali. Dva z nich vám ponúkame na prečítanie aj tu:
Péter Gerencsér (HU)
Nielen vietor
Mira Fornayová: Môj pes Killer (2013)
Čo sa stane, keď je skín v jeden krásny deň konfrontovaný s tým, že jeho nevlastný brat je Róm? Z tejto grotesknej základnej situácie vychádza druhý hraný film slovenskej režisérky Miry Fornayovej/Fornay, ktorá má aj maďarských predkov. Môj pes Killer mal premiéru v roku 2013. Film, ktorý získal ocenenia na filmovej prehliadke v Rotterdame a budapeštianskom festivale Titanic, Slovensko v roku 2014 nominovalo na Oscara v kategórii cudzojazyčných filmov. Slovenský film v mnohom pripomína dielo Maďara Benceho Fliegaufa Csak a szél (Len vietor, 2012), no jeho zorný uhol je opačný: Kým maďarský režisér zobrazuje rómske vraždy z rómskeho aspektu, Fornayová sa na vraždu Róma díva z hľadiska skína.
Slovenský film vo svojich dejinách často a v rôznych kontextoch reprezentoval Rómov, keďže na Slovensku žije početne významná rómska populácia. Ústrednou témou prvej časti parabolického filmu Zbehovia a pútnici (1968) režiséra Juraja Jakubiska, označovaného za slovenského Felliniho, je dezertovanie Cigána Kálmána. Poetické dielo Ružové sny (1976) Dušana Hanáka, druhého významného slovenského režiséra novej vlny, je považované za míľnik preto, lebo sa úplne otvorene zaoberá predsudkami voči Rómom. Režisér v rámci romantickej naratívy vymenil základnú situáciu Rómea a Júlie za etnický konflikt a tragický ľúbostný vzťah Nežida a Židovky z filmu Jiřího Weissa Romeo, Julie a tma (1959) nahradil vzťahom „bieleho“ a Rómky. Film Martina Šulíka s jednoduchým názvom Cigán (2011) prostredníctvom príbehu chlapca, ktorý prežil rodinnú tragédiu, skúma klasické predsudky a stereotypy. Film Jany Bučkovej a Mareka Šulíka Zvonky šťastia z roku 2012 spája postupy dokumentárneho a hraného filmu s fanúšikovskou kultúrou. Film Jara (Jaroslava) Vojteka Cigáni idú do volieb (2012) o politickom zastúpení Rómov na Slovensku zasa dosvedčuje, že aj v diskurze stredoeurópskeho filmu by sa oplatilo presadiť postkoloniálne teórie.
Dielo Miry Fornayovej zapadá do tejto národnej tradície filmov s rómskou tematikou a hoci v mnohých aspektoch s ňou nadväzuje dialóg, v mnohých bodoch sa od nej líši. Na rozdiel od Jakubiskovho štylizovano-alegorického prístupu či Hanákovej básnicko-romantickej reprezentácie pristupuje Môj pes Killer k rómskej tematike „realisticky“, teda príbeh zobrazuje z hľadiska estetickej konštrukcie realizmu. Zámer posilňuje aj miešanie postupov hraného a dokumentárneho filmu, ktoré namiesto spektakularity motivuje ku kontemplácii. Metaforou odporu k spektakularite je dlhý, nehybný otvárací obraz, keď režisérka s nevýraznými farbami ukazuje riečne rameno, dokonca aj slnečné svetlo, ktoré kompozícii dominuje, je mdlé a pochmúrne. Tento typ potlačených farieb má v súčasnom stredoeurópskom filme svojho pendanta v rumunských filmoch novej vlny. Medzi tieto snímky zapadá aj vizuálny svet a dejiská filmu Môj pes Killer, ktorý sa podobne ako film Felixa Kassowitza La Haine (1995) odohráva na sídlisku, v ošarpanej krčme, spustnutých vidieckych osadách, počmáraných podchodoch a najmä vo vidieckej vinici.
Paralela s rumunskými filmami novej vlny sa dá nájsť aj vo využívaní pohyblivej ručnej kamery, ktorá sleduje hlavného hrdinu, skína Mareka. Použitie pohyblivej kamery má svoje tradície aj v česko/slovenskom filme, a to v diele Démanty noci (Jan Němec, 1964) o holokauste. Dvoch prenasledovaných, ktorí utiekli z vlaku počas transportu, režisér sleduje tak, aby sa aj divák stal súčasťou filmového sveta. Spôsob použitia ručnej kamery je podobný aj vo filme Benceho Fliegaufa Csak a szél (2012), ktorý naznačujúc uzatvorený svet bez vizuálnych trikov reflektuje rómske vraždy v Maďarsku. Popri mnohých podobnostiach medzi filmami Fornayovej a Fliegaufa je najdôležitejším rozdielom to, že kým maďarský režisér zobrazuje vraždy z hľadiska Rómov, zatiaľ jeho slovenská kolegyňa prezentuje dianie z Marekovho pohľadu, a tak namiesto zorného uhla obetí kladie dôraz na príčiny vraždy.
Slovenská režisérka totiž hľadá odpoveď na otázku, ako vzniká rasizmus a ako sa z človeka stane skín? Kým výber miest je vo filmoch tohto typu už takmer floskulou (sídlisko, podchod, rómska osada, víkendová chata atď.), zatiaľ postava Mareka nemá všetky typické znaky habitu a ikonografie skína. Neskôr ešte bude reč o tom, do akej miery je vo filme významné „typické“ a „atypické“. Marek sa síce po meste a vidieku poneviera v bagančiach, khaki odeve a s vyholenou hlavou, no nejde o urasteného svalnáča. Chodí síce do boxerského klubu, tam ho však udierajú aj ženy. Na rozdiel od svojich sebavedomých druhov pôsobí zmätene a labilne ako chlapec, ktorý žije v disharmonickom vzťahu so svetom a sebou samým. Film touto reprezentáciou podsúva chápanie, že svet skínov je vyjadrením túžby osamelého hlavného hrdinu patriť do nejakej komunity. Tento obraz podčiarkuje aj to, že matka ho opustila, otec je alkoholik, a keďže pre dlhy nedokážu platiť za byt, vysťahujú sa do vinice. Marek má v podstate len jedného skutočného priateľa, pitbulla, na čo nie prekvapivo poukazuje aj názov filmu Môj pes Killer. Fornayovej dielo sčasti nadväzuje na stereotypy spájajúce sa s komunitou skínov (bojový pes, kult násilia, zdevastované okolie), sčasti ich zasa narúša, a Mareka zobrazuje ako obeť, ktorú rodinné problémy a nedostatok sebadôvery unášajú smerom ku krajnej pravici, flirtovanie s rasizmom je u neho akási náhradná činnosť.
Nesporne grotesknou filmovou zápletkou je stretnutie Mareka s matkou, ktorá ho opustila, a zistenie, že jeho nevlastný brat Lukáš je Róm. Spočiatku chladný a odmietavý vzťah sa pomaly mení v súrodenecké puto, keďže Lukáš prechováva k svojmu staršiemu bratovi viditeľné sympatie. Ani vražda nie je vedomá, dôjde k nej v podstate náhodou, keďže Marekov pes napadne Lukáša a roztrhá ho. Z tohto aspektu vražda na prvý pohľad nepôsobí ako vražda, ale ako nehoda, a chlapcova smrť zdanlivo nemá nijaký rasistický podtón. Kým film Csak a szél končí evidentne rasistickými vraždami, zatiaľ smrť Lukáša Fornayovej film neuzatvára, ale pozornosť diváka následne nasmeruje ku kontemplácii. Slovenská režisérka týmto spôsobom rozprávania, ktoré rozbíja klasický dramatický oblúk, stavia do popredia to, že namiesto súdenia je dôležitejšia cesta vedúca ku vražde, pochopenie toho, ako Mareka unáša prúd. Analyzuje otázku, ako sa chlapec, ktorý si nedokáže nájsť svoje miesto vo svete, z rodinných dôvodov a dôvodov hľadania vlastnej identity utieka ku komunite skínov, respektíve ako sa pohrávanie s rasizmom nečakane zvrtne vo vraždu. Marek zdanlivo nie je vinný, veď to nebol on, kto vraždil, ale túto otázku sa oplatí prediskutovať trochu detailnejšie.
Z tohto aspektu je mimoriadne poučné, ako Môj pes Killer nadväzuje na tradíciu česko/slovenských filmov o rasizme, najmä na Obchod na korze (1965). Medzi dvoma filmami je toľko rôznych intertextových vzťahov, že to nemôže byť náhoda. Obchod na korze sa odohráva počas holokaustu, v období deportácií slovenských Židov, teda témou oboch filmov je rasizmus. Tým, že Mira Fornayová cituje motívy Obchodu na korze, signalizuje, že nenávisť voči Židom a Rómom má rovnaké korene. Je výrečné, že Marek na začiatku filmu Môj pes Killer pozerá film o Jozefovi Tisovi. Keď Marek so svojím nevlastným bratom a matkou vojdú do krčmy, na dverách je nápis Romům vstup zakázán! Tento zákaz pripomína antisemitské tabule vo fašizujúcej sa Európe, na ktorých boli protižidovské nápisy ako Psom a Židom vstup zakázaný! Železničné koľaje sú takisto obľúbený motív filmov o holokauste. Môj pes Killer pripomína aj iný slovenský film o holokauste, dielo Petra Solana Boxer a smrť (1962), ktorého bizarným východiskom je to, že dôstojník SS v koncentračnom tábore vykŕmi jedného židovského väzňa, aby sa počas „nudných“ „všedných dní“ v tábore zabával boxerskými zápasmi.
Fornayovej film nielen tematikou, ale aj svojím inštitucionálnym zázemím nadväzuje na tradíciu slovenského filmu, ktorú postihneme v multietnickom charaktere a viacjazyčnosti. Obchod na korze spoločne režírovali Slovák narodený v Budapešti Ján Kadár a Čech Elmar Klos, hlavnú židovskú hrdinku hrala poľská herečka Ida Kamińska, ktorá vo filme používa aj poľštinu a jidiš. Režisérka filmu Môj pes Killer Mira Fornayová je slovenská režisérka maďarského pôvodu, matka Róma Lukáša žije podľa naratívy neďaleko slovensko-českej hranice a vo filme zaznieva viac jazykov. Slovenský literárny historik a mysliteľ Peter Zajac hovorí vo svojich esejach o multikulturalizme ako o jednom zo základných prvkov identity Slovenska.
V oboch filmoch panuje „antagonistický“ konflikt medzi slovenskou väčšinou a menšinou a ani jedna hlavná postava sa nedokáže zžiť so svojou úlohou. V Obchode na korze „arizátor“ Tóno Brtko s nevôľou preberá židovský obchod, kým „netypický“ skín Marek sa vo filme Môj pes Killer ocitne v komunite skínov pre zlé rodinné zázemie. V oboch filmoch sa zavrhnuté osoby s dôverou obracajú na svojich ničiteľov, tam je to stará Židovka Rozália Lautmannová, tu zasa Róm Lukáš. Ďalšou podobnosťou je to, že v oboch filmoch je smrť dôsledkom náhody: V Obchode na korze Tóno vsotí Lautmannovú do pivnice, vo Fornayovej filme zasa Marekovho nevlastného rómskeho brata zabíja pes. Ani jeden film nekončí vraždou, ale oba sa po smrti snímaním ručnou kamerou venujú otázke viny a zodpovednosti. Oba filmy tak súčasne tvrdia, že Tóno a Marek sú aj obete, vraždu nespáchali zo zarytého antisemitizmu či nezmieriteľnej protirómskosti. Práve to je však podstata, lebo ako Obchod na korze, tak aj Môj pes Killer skúmajú, ako drobné, zdanlivo nevýznamné kroky vedú k holokaustu, respektíve k vraždám Rómov.
Nie je to Marek, kto zabíja svojho nevlastného brata, ale chov pitbulla ako „typická“ rekvizita skínov skrýva v sebe hrozbu „atypickej“ vraždy. Za dôsledky chovu bojového psa je Marek ako obeť zodpovedný aj vtedy, keď k smrti došlo nechcene, lebo na zlo sa netreba stať netvorom, stačí, ak s ním človek flirtuje. Marek teda nie je outsider či „atypický“ skinhead, nie je len obeť, do jeho činov je a priori zakódovaná možnosť trestného činu, čo spúšťa neodvratné procesy. Hannah Arendt pri interpretácii jeruzalemského súdneho procesu s Adolfom Eichmannom práve túto nezodpovednosť označila pojmom „banalita zla“, ktorý v súvislosti s holokaustom poukazuje na rutinné konanie.
Lukášovu smrť preto nemožno pripísať „len vetru“, lebo aj zo zdanlivo nepatrného vánku sa môže zrazu strhnúť víchrica. Tým, že Fornayovej film vedome pracuje s Obchodom na korze a opakuje jeho motívy, vytvára úzky vzťah medzi antisemitizmom a protirómskymi náladami, čo sa dá interpretovať aj tak, že dôvody a dôsledky sú podobné, história sa opakuje. A ako sa hovorí, ten, kto sa nepoučí z histórie, je odsúdený si ju zopakovať. Táto filozofia je vo svetle pripomenutia Obchodu na korze základným ponaučením z Fornayovej filmu Môj pes Killer. Lebo „náhodné“ vraždy takéhoto typu nespôsobuje len vietor.
Môj pes Killer
Réžia: Mira Fornayová
2013, 87 minút
Slovensko-česká filmová dráma
Cineart Production
[Maďarský originál: Tiszatáj Online. 6. 1. 2014. http://tiszatajonline.hu/?p=44958]
Preklad: Galina Sándorová
Michał Zygmunt (PL)
Bieščady. Neďaleko Leska. Marec 1947.
„Čo ten náš hosť?“ opýtal som sa. „Zdá sa, že mešká.“
„On vždy mešká,“ odpovedal podporučík. „S ním je to ťažké, viete. Že je to
nebezpečný zločinec, to je jasné. Ale jemu nestačí iba strieľanie. Má pocit, že sleduje
vyšší cieľ.“
„Národný?“ opýtal som sa.
„Nielen. Napísal dokonca knihu s názvom Dedinská guerilla.“
„Zaujímavý názov,“ povedal Marini. „O čom je tá kniha?“
„O tom, ako viesť vojnu uprostred dedín a miest, ale aj v lesoch, na poliach
a v močiaroch. O tom, ako by mal vyzerať poriadny partizán. O otázkach čistoty,
módy, účesu…“
„Neverím,“ povedal som. „Partizánska móda?“
„Áno. Podľa neho je to veľmi dôležité. Dobrý výzor armády má vplyv na
morálku a imidž podzemného štátu. Každodenná úprava účesu a iné hygienické
úkony umocňujú pocit dôstojnosti a dávajú zmysel aj činnostiam, ktoré sú vopred
odsúdené na neúspech. Podstatný je tiež fakt, že dobre vyzerajúci partizán má väčšiu
šancu doviesť milostný románik do úspešného konca… Major Stebelski je totiž proti
znásilneniam. Najmä tým hromadným.“
„Dosť netradičný prístup na veliteľa sotne1 Ukrajinskej povstaleckej armády.“
zhodnotil som. „Keby na Volyni bolo viac takých ako on, dejiny by sa možno boli
vyvinuli iným smerom. Ale na tých našich predsa len strieľa?“
„Často a presne. Sú vojensky veľmi úspešní.“
„To nie je náhoda, že nás na toto rokovanie poslali práve za ním…“
Nestihol som dokončiť myšlienku. Bez klopania a akéhokoľvek oznámenia,
úplne ako doma, do horárne vkročil Stepan Stebelski. Miestni obyvatelia a naši
velitelia ho poznali pod pseudonymom „Chrin“.
1 Pozn. prekl. vojenská jednotka, rota
2
Naozaj nepripomínal žiadnych partizánskych veliteľov, ktorých som poznal
predtým. Bol urastený, mal oči ako sova, výraznú čeľusť a ideálne symetrické črty
tváre. Ironicky sa usmieval, vyžarovala z neho vnútorná sila a zároveň presvedčenie
o vlastnej kráse. Najnezvyčajnejší bol jeho odev. Mal na sebe biely kontuš2 s vyšitými
ľudovými vzormi, na ktorých bol zobrazený idylický život na ukrajinskej dedine,
nepriateľova smrť vo výbuchoch granátov a tri hlavy – Stalinova, Benešova
a Bierutova. Každá z nich bola nastoknutá na kôl vyrobený zo stoviek kovových
klincov. Okraje kontuša sa dotýkali tak, akoby boli ušité krivo, spínali ich jantárové
gombíky vsadené do vyleštených drevených rámikov. Tmavomodré nohavice
z Wehrmachtu boli prefarbené tak, aby pripomínali americké džínsy. Celú túto
nezvyčajnú postavu ozdoboval účes; vztýčená, pomádou vyformovaná plutva
ohraničená starostlivo vyholenými spánkami.
„Nezvyčajné!“ zvolal Marini. „Vyzerá presne ako Morrissey!“
„Kto je Morrissey?“ opýtal sa Stebelski a zahniezdil sa na stoličke, ktorú mu
prisunul úslužný podporučík. „Rád by som ho spoznal.“
„Bohužiaľ, to nie je možné,“ oznámil telepat. „On sa ešte nenarodil. Bude to
taký šansoniér budúcnosti. Niečo ako Mieczysław Fogg, ale trochu slávnejší.“
Stebelski podozrievavo fľochol na Mariniho a pousmial sa vľúdne a roztomilo
ako huňaté mačiatko.
„Vidím, že správy, ktoré som dostal, si váš posol nevymyslel pri pití paliny. Asi
sa naozaj chcete so mnou porozprávať o budúcnosti. Ale ja, ako viete, nie som v tejto
oblasti práve doma. V súčasnosti je to tak, že sa mi nevodí najhoršie, možno preto, že
mi zostala iba ona. Budúcnosť nemám žiadnu.“
„Presne tak,“ súhlasil Marini. „To, že si to uvedomujete, je najlepším dôkazom,
že sme si na tento rozhovor nemohli vybrať lepšieho človeka. V podstate nemáte
žiadnu budúcnosť a toto tvrdenie môžeme konkretizovať tým, že vieme určiť čas
a miesto vášho konca…“
2 Pozn. prekl. kontuš slávnostný, pôvodne šľachtický kabát s rozstrihnutými rukávmi
3
Stebelski zosmutnel. Dobrá nálada ho zjavne opustila. Zdalo sa, že dokonca aj
jeho bezvládna ruka pripevnená o telo popruhom z tmavozelenej šatky bola
znechutená tým, čo práve povedal drzý telepat, ktorý sa nedbalo pohojdával na
stoličke a vŕtal sa medzi jednotkami nechtom na malíčku.
„Ak sa chcete vyhrážať, vybrali ste si nesprávneho človeka.“
„Práve naopak,“ povedal som. „Ste nepochybne inteligentný človek. Povedzte
mi, prosím, ako budú, podľa vás, vyzerať poľsko – ukrajinské vzťahy o 50 rokov?“
„Nie som si istý, či o 50 rokov Poľsko a Ukrajina budú ešte existovať. Pokiaľ ide
o vaše vládnutie, nemám o tom najmenšiu pochybnosť. Možno sa považujete za
Poliakov, ale vaše plány sa môžu skončiť likvidáciou národa. Čo sa týka Ukrajiny…
Sami viete, ako to je.“
„Predpokladajme však, že existovať budú. Ako úplne suverénne krajiny.“
Major mykol plecami.
„To závisí od tvaru hraníc a homogenity štruktúr v spoločnosti. Ak budú
splnené zásadné ukrajinské požiadavky, ak bude ukrajinský Ľvov, Tarnopoľ alebo
Luck a ak obe krajiny nebudú mať problém s príliš vysokým percentom menšín,
nevidím žiadne prekážky pre mierové spolunažívanie.“
Marini sa usmial.
„To je zaujímavé. Zdieľa niekto z vašich kolegov podobný názor?“
„Samozrejme, že nie.“ Stebelski sa začal smiať. „Ale to sú hlupáci. Majú
s budúcnosťou ešte väčší problém ako ja. Myslia si, že keď sme ešte včera pribíjali
malých Lechov na stromy a nožmi sme párali ich ženy, pričom oni nám robili to isté,
navždy sme odsúdení na vzájomnú nenávisť… Nerozumejú princípom politiky.
Vojna je iba nástrojom, ktorý používame na to, aby sme opravili pokazenú súčiastku
politickej súčasnosti. Ako francúzsky kľúč, ktorým zastavíme prietok vody v potrubí,
aby sa nezačala valiť cez otvor a nezaplavila kúpeľňu…“
„A čo genocída?“ opýtal som sa. „Genocída je tiež takým nástrojom?“
Stebelski zvážnel.
4
„Áno. Verte mi, rád by som žil vo svete, v ktorom nie je potrebné uplatňovať
takéto metódy. Ale máme tu do činenia s národom, ktorý susedia ponižovali od
začiatkov jeho existencie, pričom sa tvrdohlavo držali toho, že sú pánmi… Národom,
ktorý bol zbavený základných práv a cti, národom, ktorý bol pohadzovaný… V takej
situácii je naozaj ťažké vylúčiť genocídu ako metódu politického konania.
Nehovoriac o vojne. Ale toto vám predsa nemusím vysvetľovať – ste nepochybne
inteligentný človek.“
Narastajúce napätie sa rozhodol prerušiť plnší podporučík, ktorý s nepokojom
pozoroval ruky položené pri puzdrách pištolí a typickú nehybnosť, ktorou sa
obyčajne začínala streľba a bitka.
„Ja by som napríklad chcel,“ oznámil, „aby sa všetky spory riešili v pesničkovej
súťaži. Takej celoeurópskej, pre všetky krajiny. Veľká každoročná slávnosť, ktorá
prekračuje hranice. Všetky národy by posielali svojich zástupcov a spolu by sa
zabávali, víťaza by vyberali porotcovia. Všetko by bolo jasné aj bez vojny!“
„Celkom pekná koncepcia,“ priznal Stebelski. „Ale mám výhrady voči tomu
nedemokratickému predpokladu. Prečo by mali porotcovia rozhodovať o víťazovi?
Prečo sú porotcovia lepší ako ľudové masy?“
„Existujú univerzálne kritéria hodnotenia umeleckých kvalít,“ povedal som.
„Takéto odborné vedomosti sa nedajú očakávať od más…“
„A to hovoríte vy? Komunista?“ začudoval sa Stebelski. „Mali by ste so mnou
vrelo súhlasiť. Pesničková súťaž ako metóda riešenia medzinárodných problémov –
okej, ale nech rozhodujú celé národy.“
„Urobme kompromis,“ povedal Marini. „Nech tam budú zastúpení súčasne
porotcovia a hlas ľudu. Každý bude mať nárok na vlastné bodové hodnotenie. A po
ich súčte spoznáme víťaza.“
„Festival Eurohlas…“ zasníval sa Stebelski. „Sami vidíte, obyčajný podporučík
a prišiel na takúto brilantnú myšlienku. Viac viery v ľud, páni!“
5
„Pán podporučík dokáže výborne odhadnúť nadchádzajúce trendy. Náš
kontinent bude totiž o päťdesiat rokov fungovať na veľmi podobných princípoch,“
oznámil telepat. „Ak mu to dovolíme. Mám schopnosť vidieť budúce udalosti, ktoré
sa vinú po elektrických kábloch opletajúcich celú Európu. Konkrétna forma týchto
udalostí však závisí od istých maličkostí, symbolických udalostí, ktoré občas treba
vyprovokovať preto, aby sa predišlo zlu. A občas treba nejednoznačnosť nahradiť
samozrejmým dobrom. Práve preto sme sa tu stretli. Potrebujeme vašu pomoc,
major.“
„Ako viete, čo sa udeje v ďalekej budúcnosti?“
„Mám istý dar,“ odpovedal Marini. „Tento dar by mi mohol zabezpečiť stabilný
a bohatý život v nejakej príjemnej krajine, ďaleko od chudoby a neporiadku starej
Európy. Som tu, pretože si myslím, že každý z nás má isté elementárne povinnosti
voči svojej Vlasti. Nepochybne v tom budete so mnou súhlasiť.“
„Súhlasím,“ priznal Stebelski. „Ale neviem, prečo by som vám mal veriť na
slovo. Obetoval by som všetko za úspešnú Ukrajinu, hoci aj vo vzdialenej
budúcnosti. Avšak zodpovedám nielen za seba, ale aj za svoju jednotku. A za
obyčajných Ukrajincov, ktorých bránime.“
„Odpoveď je veľmi jednoduchá,“ Marini vstal zo stoličky, podišiel
k Stebelskému, odignoroval jeho rázne gesto a zašepkal mu čosi do ucha. Ukrajinec
zbledol, nervózne si utrel ústa a odkašlal. Mlčal, keď sa telepat vrátil na svoje miesto,
potom dlhší čas upieral zrak na steny horárne, akoby ho výnimočne zaujímali rituály
párenia lykožrútov.
„Dobre,“ povedal konečne. „Povedzme, že budem súhlasiť s účasťou vo vašej
akcii. Do akej miery to ohrozuje existenciu mojej jednotky?“
„Ak uskutočníme všetko tak, ako sme to vymysleli, nevznikne skoro žiadne
nebezpečenstvo,“ povedal som. „Pravdepodobne budete musieť obetovať dvoch
alebo troch ľudí. Aby to bolo vierohodné. Len sa tak netvárte, dobre vieme, že
nevelíte iba samým nepoškvrneným hrdinom. Každý veliteľ musí pracovať
6
s niekoľkými vojakmi, ktorých by najradšej poslal do pekla. Považujte našu ponuku
za istú otvorenú možnosť kreatívneho riadenia ľudských zdrojov.“
„Dobre. Súhlasím. Predstavte mi detaily. Onedlho bude západ slnka, jednotke
som vydal rozkaz, aby sa pohla, ak sa do istej hodiny nevrátim.“
„Dávate čestné slovo dôstojníka, že sa zapojíte do nášho plánu, ktorý schválil
Ústredný výbor Poľskej zjednotenej robotníckej strany?“ uisťoval sa Marini, akoby
rozochvené nitky osudu potrebovali špeciálne zaklínadlo na to, aby sa nepretrhli pod
náporom víchrice.
„Máte moje slovo.“
Marini nezmenil polohu, ani nemihol okom, iba dlaňou rozopol puzdro, vybral
pištoľ a zamieril ňou na podporučíkovu hruď.
„Čo to…“ zakvílil chlapec sekundu predtým ako ho strela zasiahla priamo do
srdca, zlomila mu hrudnú kosť a vyletela medzi lopatkami. Podporučík zatrepal
rukami, z úst vypustil prúžok krvi a zvalil sa tvárou dopredu priamo pred naše
nohy. Zvuk strely mi pulzoval v lebke a všetko tlmilo hluché zvonenie preťaženého
bubienka. Stebelski sa ani nepohol.
„Musel som,“ povedal Marini. „Zajtra by zistil, že to, na čom sme sa tu dohodli,
je aktom zrady. Hneď by letel za svojím veliteľom, ten by informoval Židka od
eštebákov a celý plán by vyšiel nazmar. Naše vedenie by malo vážne problémy
s moskovskými súdruhmi… A to všetko pre nejakého nerozvážneho fagana.“
„Prečo si ho nezabil skôr?“ opýtal som sa. „Nemali by sme si k sebe pripúšťať
bezprostredné ohrozenie.“
„Keby pán major nesúhlasil – a kdesi sa taká možnosť črtala – podporučík by
nepredstavoval ohrozenie. Strávil by niekoľko nocí s výčitkami svedomia a potom by
za menej ako rok zahynul pri potýčke s lesníkmi. Nebolo by potrebné likvidovať ho
skôr. Dôverujte mi trochu viac, Jakub. Doteraz som vás hádam ešte nikdy
nesklamal.“
„To je pravda.“
7
Stebelski si vreckovkou utrel krv na lýtkovej strane svojich dôstojníckych
čižiem.
„Môžeme už prejsť k veci, páni? Nesmierne by ma zaujímalo, čo ste vymysleli.“
„Osud to vymyslel namiesto nás, pán major,“ povedal Marini. „Ale som rád, že
vás to zaujíma. To, čo vám teraz poviem, bude tá najzaujímavejšia vec, ktorú ste kedy
počuli.“
Preklad: Alexander Horák
