Prečítajte si eseje ocenené v súťaži Esej Jána Johanidesa

Ako prvú vám prinášame prácu Barbory Langovej zo ZUŠ Jána Melkoviča v Starej Ľubovni, ktorá získala čestné uznanie.

Strašidelné súkromie a prečo nemám rada rezne

Esej bola inšpirovaná myšlienkou: Chodím k ľuďom, ktorých nechápem, ku ktorým nič necítim a s ktorými nič nemám. A nevedela by som vám ani povedať, prečo to robím! Možno preto, že sa nechcem stretnúť s tými, ktorých obdivujem!
(Novela Podstata kameňolomu, Súborné dielo Jána Johanidesa, zväzok 1, vydal Koloman Kertész Bagala, Bratislava 2014, str. 172)

Počítače analyzujúce históriu prehľadávania poznajú ľudí lepšie, ako človek pozná iného. Dokonca aj keby nemali k dispozícii informácie priamo o človeku, stačí, že zanalyzujú údaje jeho priateľov na facebooku a aj v tomto prípade ho spoznajú lepšie, ako on pozná sám seba. Žiadne súkromie! „S kým sa stretávaš, tým si.“ Nízke sebavedomie a nepravá mienka o sebe nám nedovolí osloviť ľudí, ktorých obdivujeme.

Napriek tomu, že poznám desiatky ľudí, priateľov si viem zrátať na troch prstoch, a v tomto počte som už aj ja. Nikdy mi to neprekážalo. Až do chvíle, kedy som si uvedomila, že pri nich nerozprávam, čo by som chcela, ale bojím sa mlčať. Že si kontrolujem váhu a upravujem vlasy do perfektného vrkoča. Že som niekto, kto nie som, a chcela by som byť tou, ktorou som. Ale nie som. Trvalo to asi štyri sekundy, ale za ten čas som sa presvedčila a ubezpečila, že k týmto ľuďom nič necítim. Že ich už nechcem vidieť a z pohľadov, ktoré na mňa hádžu, som pochopila, že aj oni by boli radšej, keby som sa im vyparila pred očami. A tak po tomto dych berúcom a život premieňajúcom uvedomení som zostala sedieť na stoličke a ďalej sa s nimi rozprávala.

Niektoré sekundy sú dlhšie ako iné. Napríklad sekunda medzi upraženým a spáleným rezňom je príliš krátka, ale sekunda medzi jeho „poučuješ, ako by si bola naša matka“ a mojím žmurknutím bola o niečo dlhšia. Všetko je to iba v hlave ─ a to je na tom to najhoršie. Zrádza nás vlastné telo. V momentoch, kedy máme pocit, že čas sa spomaľuje, časť mozgu s nič nehovoriacim názvom amygdala dala pokyn, že všetky ostatné časti mozgu, ktoré môžu, sa majú sústrediť na daný problém (som ako matka?) a vyriešiť ho. Vnímame príliš veľké množstvo informácií a aby sme ich stihli zachytiť, čas sa musí trochu pretiahnuť. Relativita využíva svoju plnú moc a trvanie štyroch takýchto sekúnd rastie exponenciálne. V závislosti od ich trvania zisťujeme, ktoré sú nám príjemné a ktoré by sme najradšej vyhodili oknom na ulicu, aby ich prešlo nákladné auto.

ale ja asi nie som dostatočne kompetentná

vysvetľovať rybám

že si nestačí umyť ruky

keď majú blato aj na čele

otvárajú a zatvárajú ústa

ako keď ryba vraví rybe ticho

radšej sa tvárim že rozumiem

Asi by som mala, už som to skoro aj spravila, ale nakoniec ma premohla myšlienka súkromia a zostala som sedieť. V dobe, kedy je človek zvyknutý všetko zdieľať, ukazovať, aktualizovať a nebyť sám, je súkromie sčasti strašidelné. Aj mňa straší táto predstava, že budem mať seba iba samu pre seba. Že keď odídem od týchto (ne)pravých priateľov, ktorí tvoria väčšinu mojej nástenky, svet zabudne na moju existenciu, lebo žiadnu nebudem mať. Aj ja zabudnem na moju existenciu. Na tej stoličke ma držala lenivosť zmeniť sa a stereotyp, lebo som na nej sedela už niekoľko rokov. A, samozrejme, gravitácia, bez nej by som lietala vzduchom, ako keď ryby plávajú a narážajú jedna do druhej. No ony pravdepodobne nenarážajú, ale mne by sa to páčilo. Otáčať sa za nosom a odísť, keď zacítim vôňu nespáleného rezňa. Nie je úplne pravda, čo sa hovorí, že je najťažšie ukončiť dlhoročné priateľstvá. V skutočnosti je to rovnako ľahké, ako ukončiť kurz nemčiny, ktorý ma aj tak nebavil.

A to som aj spravila. Postavila som sa zo stoličky a namiesto tichého odchodu som ju roztrieskala na kusy. Najväčšie prekvapenie však prišlo, keď som o mesiac zistila, že tí moji (ne)praví kamaráti sú ľudia, ktorých obdivujem a ktorých reči rozumiem. Samozrejme za predpokladu, že sa v miestnosti nenachádzajú žiadne sedacie zariadenia.

 

 

Esej hodnotí poetka Dana Podracká:

Barbora Langová spracovala esej cez hľadanie seba. Nastavila si zrkadlo, v ktorom sa uvidela bez príkras. Dokázala sa na seba pozrieť „zvonka“, objektívnymi očami. Ozrejmovať si, kto som, cez písanie, je dobrý začiatok ako si veci sformulovať, čo má priaznivý dosah aj na okruh priateľov. V „sebaprehliadači“ sa priznáva, že sa vydáva za takú, akou nie je, len by ňou chcela byť. Že nehovorí to, čo by chcela. Že sa bojí mlčať. Hľadá odpovede na tieto otázky a aj si odpovedá: nízke sebavedomie, nepravá mienka o sebe. Živé zábrany, ktoré jej (nám) zabraňujú osloviť tých, ktorých obdivuje.

Čas, ktorý spotrebujeme na dlhé premýšľanie o súvislostiach vecí, stavia do protikladu s časomierou zrýchlenia, v ktorej žijeme – od jednej do štyroch sekúnd. Jedna sekunda stačí na to, aby sa spálil rezeň, čo je briskná metafora premárnenej šance. Štyri sekundy sú rýchlosťou času, počas ktorého treba vyriešiť problém, čo je rovnako briskná metafora neschopnosti dlhšie sa sústrediť na čokoľvek, pretože všetko má byť hneď.

Osobným azylom, kde čas ustupuje času, je poézia. Vidieť básnicky znamená ocitnúť sa v kruhovom čase, v protipóle náhlenia. Aj z tohto dôvodu vložila Barbora Langová do eseje niekoľko veršov ako opozitum.

Postuláty jej prehľadávania sú úprimné až na dreň: 1) ukončiť priateľstvo je rovnako ľahké ako ukončiť kurz nemčiny, ktorý ťa aj tak nebavil; 2) lenivosť zmeniť sa je stereotyp, ktorý treba roztrieskať ako stoličku, na ktorej roky sedím; 3) zabudnúť na svoju existenciu môže znamenať, že sa môžeš stratiť; 4) súkromie je sčasti strašidelné kvôli predstave, že budem mať seba samu iba sama pre seba; 5) bolo by krásne bez gravitácie lietať vzduchom ako keď ryby plávajú a narážajú jedna do druhej; 6) treba byť ostražitý, lebo stačí sekunda a rezeň sa spáli; 7) najväčším prekvapením je zistenie, že (ne)praví kamaráti sú tí, ktorých obdivujem a rozumiem im. Sympatický sumár.