Vyhľadávanie
1. miesto získal Šimon Kéry, ktorý navštevuje Gymnázium Janka Kráľa v Zlatých Moravciach.
Písal sa rok 1916. V celej Európe práve zúrila 1. svetová vojna, najväčší konflikt v dejinách ľudstva. Priniesla so sebou hrôzy, aké svet dovtedy nepoznal. Popri skúsených, dobre trénovaných vojakoch, bojovali v tejto vojne aj mladí ľudia. Podľa dnešných definícií to boli ešte deti. Táto generácia vojakov dnes nosí názov „Stratená generácia“. Stratili sa v paľbe guľometov, vo výbuchoch granátov, vo víre vojny.
O mnoho desiatok rokov neskôr uzrela svetlo sveta generácia nazvaná „Generácia Z“. Do vienka nám bol vložený svet, aký nemal nikto predtým právo a šancu zažiť. Svet bez vojny, svet plný technológií a vymožeností, svet plný slobody. Narodili sme sa do sveta, ktorý bol pripravený na to, aby sme si ho formovali podľa vlastných predstáv. Prečo sa však aj moja generácia cíti stratená?
Zastaraný systém
Začal by som miestom, kde trávime veľkú časť nášho času – školou. Miesto, ktoré nás pripravuje na budúci život, miesto, kde sa učíme kľúčové zručnosti a získavame mnoho dôležitých skúseností, miesto, kde spoznávame ľudí formujúcich náš život. Tento fakt sa zrejme nedá poprieť. A pritom... škola nie je miesto, ktoré by si väčšina z nás dobrovoľne zvolila na vyplnenie času. Ale prečo?
Bez všetkých predsudkov a chýrov, ktoré sa okolo nás tradujú, môžem s čistým svedomím povedať, že moja generácia, nech je akokoľvek skazená, sa chce vzdelávať. Poznám veľa ľudí a viem, že každý má vlastné záujmy a uvažuje o veciach, o ktorých by chcel vedieť všetko, čo je možné vedieť.
A práve tu nastáva problém. Pre lepšie pochopenie uvádzam príklad. Existuje dievčina, ktorú neskutočne zaujíma biológia, miluje prírodu, chce pochopiť jej fungovanie, sníva, že jedného dňa dokáže zachrániť našu planétu, dokonca verí, že by to mohla dokázať. Nastúpi na gymnázium v dobrej viere, že dostane slušné základy k tomu, čo v živote hľadá. Možno sa ani tak úplne nezmýlila. Avšak zistí, že jej to jednoducho s číslami vôbec nejde. Do budúcnosti, v ktorú dúfa, by to nemal byť žiadny problém. Žiaľ, pre ňu to však problém je. Hrozí jej, že nezvládne matematiku, že prepadne, že sa možno nikdy nedostane na vysokú školu, že sa jej sny nesplnia. Nezvláda všetok ten stres, snaží sa pred ním utiecť, a práve vtedy sa stane súčasťou našej „stratenej“ generácie.
Pýtam sa: Prečo by jej talent mal ostať premrhaný? Len preto, že nezapadla do zastaraného systému, ktorý je neaktuálny pre dnešný svet? Systém, ktorý nekladie dôraz na jednotlivca, ale snaží sa nám vtĺcť do hlavy rovnaké myšlienky, bez ohľadu na to, akí veľmi rozdielni sme?
Kto šliapne na brzdu?
Takto to, žiaľ, funguje takmer všade vo svete. Zo snov o vzdelaní a pochopení sveta sa stala obyčajná stará budova, do ktorej takmer nikto nechce, no musí chodiť. Vzdali sme sa snov o pochopení a zmene celého sveta po tom, čo sme nezvládli zmeniť svet okolo seba. Stretávame sa tu s ľuďmi, ktorým nerozumieme a oni nerozumejú nám. Nič k nim necítime a ani nevieme, prečo to robíme.
Je naozaj zarmucujúce, že vzdelanie, za ktoré dlhé stáročia bojovali generácie našich predkov, aby bolo naozaj pre všetkých, je v dnešnej dobe vnímané ako niečo, čo vlastne ani nechceme. Niečo, o čo nemáme záujem. A to je problém. Svet je na horskej dráhe, ktorá smeruje dolu čoraz rýchlejšie a rýchlejšie. Nechceme vidieť, čo je na konci, pretože máme pocit, že s tým nedokážeme nič urobiť. Vieme, že máme na pleciach veľmi ťažký náklad, a aj keď to nikto nevysloví, veľmi dobre vieme, že sa na nás každý spolieha. Svet nemá príliš na výber a my sme to jediné, čo mu do budúcna ostáva. My budeme tí, čo to tu raz budú celé riadiť.
Bojím sa, že budeme príliš plní strachu a pochybností, aby sme dokázali šliapnuť na brzdu. Svet práve teraz potrebuje ľudí s novými nápadmi a s otvorenou mysľou, s kreatívnymi riešeniami a s túžbou spolupracovať. Toto nám však škola, ako ju v dnes poznáme, dať nedokáže. Práve naopak. Učí nás veci, ktoré platia, a ktoré sa nezmenili už po stáročia. Vnucuje nám nápady, ktoré nie sú naše, zabíja kreativitu metódami, ktoré nie sú ničím zaujímavé a uprednostňuje rivalitu pred spoluprácou.
Ľudia, ktorí majú toto všetko v náplni práce, nás jednoducho nedokážu pochopiť. Sme príliš iní, vyrástli sme v rôznych svetoch a nikdy neprijmeme myšlienky toho druhého. Samozrejme, so všetkou úctou, nie je to ich vina. Nesnažím sa našich učiteľov vykresliť ako antagonistov, snažím sa povedať, že je čas prenechať toto miesto niekomu, kto nás dokáže pochopiť a vcítiť sa do našej kože. To, prečo nie je komu toto miesto prenechať, je už iný príbeh...
Tragikomédia
Mám osemnásť. Znamená to, že do školy chodím už dvanásť rokov. Až teraz zisťujem, aký je skutočný život, aké je byť dospelým a mať reálne povinnosti. Desí ma to. Cítim sa stratený a neviem, čo vlastne robiť a ako ďalej postupovať bez toho, aby som niečo nepokazil.
Veľmi ma zaskočil fakt, že som na nič z tohto nebol pripravený. Za celých dvanásť rokov nepadlo ani slovko, ani jedna dobrá rada, ako sa orientovať v reálnom svete, nikto ma to nenaučil. Viem, že nie som jediný s týmto pocitom. Ako som už povedal, do rúk sme dostali svet, aký nikto predtým nevidel. Svet s nespočetnými možnosťami. My sme si však vybrali tú najhoršiu možnú – zavrhnúť ho, ostať zatrpknutí a nahnevaní na celý život.
Môže sa nám niekto čudovať? Pre všetkých sme iba deti, čo nič nevedia, čo by mali byť ticho a počúvať, rešpektovať všetky pravidlá a poslúchať to, čo hovoria dospelí. Pritom ja sám vidím, že medzi nami je mnoho schopných a zodpovedných jedincov s novými nápadmi, s chuťou ísť vpred, s chuťou a túžbou niečo zmeniť.
Chcel by som vidieť svet, v ktorom dostaneme možnosť niečo skúsiť, šancu niečo zmeniť, pretvoriť si ho podľa vlastných predstáv. Namiesto toho vidím duše, ktoré sú príliš mladé, aby boli smutné, príliš plné života na to, aby sa cítili, že umierajú.
Koľko mladých siahne po niečom, čo ich aspoň na chvíľu uteší, odtrhne od tejto tragikomédie? Áno, tragikomédia je to správne slovo, veď aj my sa na tom radi zasmejeme. Niekde hlboko vnútri však vieme, že naša situácia je vlastne žalostná.
Generácia, ktorá sa stratila
Dovolím si povedať, že každý z nás dúfa v to, aby nás konečne začali brať ako ľudí, ktorí majú vlastné pocity, vlastné bolesti a radosti, vlastné talenty a nedostatky. Dúfame, že sa k nám začnú správať ľudskejšie a pochopia, že aj mladý človek to môže mať v živote ťažké a zložité, hoci to na prvý pohľad tak nevyzerá.
Keby som práve teraz stál v miestnosti so všetkými ľuďmi, ktorí o nás rozhodujú, a ktorí o nás pochybujú, povedal by som im len toľko: „Prosím, dajte nám šancu. Vieme, že na prvý pohľad nevyzeráme nádejne, ale pozrite sa bližšie, zbadáte mysle plné nových myšlienok a nápadov, telá plné optimizmu a chuti do života a ruky schopné dať tento svet dokopy. Potrebujeme len šancu... a pomocnú ruku.“
Sme naozaj druhá stratená generácia. Stratili sme sa v našich vlastných hlavách, v nenaplnených predstavách a vo víre pochybností. Vo svete, ktorý nikto z nás nepochopil. Neviem vám povedať, prečo to robíme. Nedokážem ponúknuť riešenie na všetky tieto problémy. Predkladám len prosbu, aby nám niekto pomohol našu situáciu vyriešiť. Možno ma nikto nepočúvne. Koniec koncov, som len ďalší člen generácie, ktorá sa stratila. A nemá ani potuchy, ako sa nájsť.
Esej hodnotí prekladateľka a riaditeľka Literárneho informačného centra Miroslava Vallová:
Víťazný text stredoškolskej súťaže Esej Jána Johanidesa 2020 z pera Šimona Kéryho môžeme čítať v niekoľkých rovinách.
Je to predovšetkým sebavedomá – avšak bez štipky arogancie – kritika súčasného stavu školstva vyslovená niekým, komu sa práve končí dvanásťročný pobyt v slovenských školách. Od zastaraného systému výučby, cez neaktuálny obsah, netvorivý a neempatický prístup vyučujúcich až po možno najzávažnejší nedostatok, budovanie rivality namiesto spolupráce – to všetko pre žiakov a študentov robí zo školskej ustanovizne nemilované miesto a z vyučovania zdroj trápenia s pochopiteľným vplyvom na ich život.
Víťaznú esej môžeme čítať aj ako manifest generácie Z, stratenej generácie narodenej do sveta, ktorý veľa sľuboval, no novým generáciám ponúka len zmätok a bezperspektívnosť. „Prečo sa aj moja generácia cíti stratená?“ pýta sa autor.
Napokon sa na esej Šimona Kéryho môžeme pozrieť ako na osobnú výpoveď človeka, ktorý sa elegantne usiluje udržať odstup a zostať nad vecou, no napokon pripustí, že je v úzkych a hľadá východisko: „...predkladám len prosbu, aby nám niekto pomohol našu situáciu vyriešiť.“
Autor jasne formuluje svoje myšlienky, ktoré logicky nadväzujú, text je zovretý, bez zbytočných digresií, elegantný, živý a obrazný. Vety sú zľahka rytmizované a tento rytmus, spolu s umne stupňovaným obsahom, vyvolávajú napätie stúpajúce až k záverečným vyjadreniam.
