Vyhľadávanie
Prečo bol mesiac knihy taký rozpačitý?
Azda preto, lebo rozpačití sme my, keď máme stotožňovať literatúru s knihou. Vzájomne sa síce potrebujú, ale nekráčajú tou istou cestou. Občas máme problém prísť na to, kde sa ich cesty krížia. Neverte tomu, že rozoznáte, či má človek na sebe veci z Miletičky, alebo zo špičkového butiku. Jedno s druhým si totiž nádherne vychádza v ústrety; šikovní v tom vedia chodiť a vyzerať štýlovo. A pretože handrový fenomén zachvátil aj tlač, výpravne vyzerajúce a sľubne, až encyklopedicky sa tváriace knihy i časopisy majú neraz od literatúry najďalej. Práve toto na prvý pohľad nepoznať. Počítače, digitálna fotografia, nové výrazové prostriedky grafickej úpravy, široké možnosti polygrafie – to všetko dovoľuje, aby nejakú tú ozvláštňujúcu a nápaditú podobu stránke vedel dať aj neodborník. Písmové a ilustračné finty si nie vždy vyžadujú majstrov remesla. Ale to je hádam dobre. Nebyť toho, že na nás na každom kroku číhajú honosné a výpravné (aj patrične drahé) knihy, ktorých rang je niekde medzi handrami z Miletičky.
Dokonalosť sama: slovo i obrázok oslovujú človeka zároveň, takže vlastne ani nevie, ktorú informáciu ako dostal. Dômyselne sú zaplnené priestory medzi obrázkami, všetky škárky, text je zalomený dokruhu, došpicata, hadí sa okolo obrázkov, vzďaľuje a približuje sa, písmo šepká i reve, čo sa len komu žiada. Gutenberg by žasol: tlač prestala byť technikou – stala sa básňou... A krútil by hlavou: Ako sa toto môže niekomu nepáčiť?
Ale skúsme si položiť inú otázku: Ako sa to asi dá súkať v takom množstve? Kniha vyjde v 3 – 4 jazykoch, a pritom vyzerá stále rovnako. Ako to mohlo tak geniálne vyjsť? Na mieru presne. Preložené položka za položku. Lenže preklad už nepodlieha ošúchanej alternatíve „buď verný, alebo pekný“ (pričom otázka vlastne nikdy nestála doslova takto, bol to do značnej miery vymyslený aforizmus prekladateľov samých, využívajúci prirovnanie, že preklad je ako žena...). Preklad sa totiž (hovorím o parádnych ilustrovaných knihách) dnes pokladá za dobrý, keď sa vmestí. A keď sa nevmestí, treba niečo urobiť s textom. S písmenkami, ako hovoria tí, čo úctu k textu (oprávnene) stratili. Kniha sa totiž preberá od zahraničného vydavateľa aj s chlpami (a bude to sútlač; viete, aké by to bolo inak drahé?), stránka je zalomená, obrázky a nadpisy sú na svojich miestach, o písme je rozhodnuté a vymieňajú a iba textové bloky. Teda písmenká – položka za položku. Že by to mala byť myšlienka za myšlienku, to je druhotné. Všelikde to iba treba upraviť na dĺžku – natiahnuť, skrátiť, niečo vypustiť, niečo pribásniť, rozkecať, ako sa vraví. To je už detail. A to, že úseky nabité informáciami treba skrátiť (čiže nabiť vymedzený priestor informáciami ešte viac), kým rozvláčne a na myšlienku chudobné úseky treba natiahnuť, je už len obyčajný Murphyho zákon... Vo vydavateľstvách si s tým však poradia, to je úloha. Koniec koncov, aj pôvodinu robili ľudia. Tiež vo vydavateľstve a tiež mali svoju úlohu: nič nepredať lacno a všetko, čo sa dá, porozmieňať na drobné. Čo sa nevmestí do jednej knihy, nech sa vmestí do druhej. Jeden obrázok nech sa môže uverejniť aj v piatich knihách. A obrázkov nech sa rozkreslí, koľko si žiada forma... V mene názornosti napríklad tri základné kroky sekania cesnaku nožom... Viete, aké to je efektné? (Ako sme len dokázali sekať cesnak bez tohto poznatku?!)
Šikovné zahraničné vydavateľstvá neustále chrlia parádne knihy pre imidžodbalú middle class (najneúnavnejšie vari Dorling Kindersley v Londýne). Pokojne si vydajú zo tri viac-menej rovnaké historické knihy – každú pre iného snoba. A Slováci preložia všetky – každé vydavateľstvo inú. A potom sa topíme v preilustrovaných výpravných knihách o všetkom, na čo je pekný pohľad – v kuchárkach, v knihách o výžive, o nábytku, o kvetinkách, o bylinkách, o vínach... A o sexe! Tie sa tvária tak dokonale náučne, až človek musí mať odvahu nechať sa obviniť z puritánstva, keď si dovolí na plné ústa povedať, že ide o nefalšovanú pornografiu. Obrázky, obrázky... Čítať netreba. A keď oko predsa len sem-tam padne na nejaké to slovo, to sa človek len uspokojene utvrdí, že čítať naozaj netreba. Aspoň si nemusí kaziť oči ďalším výdobytkom grafickej úpravy – textami, pardon: písmenkami, na divokých farebných podtlačiach či naprieč obrázkami, zelené na zelenom, červené na červenom.
Tak, pán Gutenberg. Vieme síce urobiť polygrafickú báseň, ale polygrafická telenovela sa nateraz predáva lepšie. Aspoňže sa nám už nežiada mesiac knihy...
Anna Lackovičová
